Ako môžu prezidenti Biden a Si zabrániť horúcej vojne

Autor je britsko-americký historik

Existuje jedno francúzske slovíčko, ktoré zvyklo hrať v globálnej politike veľkú úlohu. V poslednom čase sa však zdá, že sa pojem détente budeme musieť naučiť znovu.

V diplomatickom slovníku sa toto slovo začalo používať na začiatku 20. storočia, napríklad vtedy, keď sa francúzsky veľvyslanec v Berlíne pokúsil (neúspešne, ako sa neskôr ukázalo) zlepšiť komplikovaný vzťah svojej krajiny k Nemeckej ríši, prípadne, keď sa o tú istú vec pokúsili v roku 1912 britskí diplomati. Neskôr sa détente stalo známym aj v Amerike, a to najmä na konci šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch, keď sa používalo na opis zlepšovania vzťahov medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom počas studenej vojny.

Neskorá gratulácia

Od minulého roku tvrdím, že USA a Čínska ľudová republika sú už naplno zaangažované v druhej studenej vojne. Túto vojnu nezačal prezident Donald Trump. Ide skôr o to, že jeho zvolenie bolo aj oneskorenou americkou reakciou na čínsku ekonomickú, strategickú a ideologickú víziu, ktorá rástla už odvtedy, čo sa stal Si Ťin-pching v roku 2012 generálnym tajomníkom Čínskej komunistickej strany.

Dnes víťazstvo Joea Bidena v amerických prezidentských voľbách (rôzne žaloby, ktoré nedosiahnu nič okrem podpory obrovského a zraneného ega prezidenta Trumpa) vytvorilo možnosť posunúť sa od konfrontácie k détente oveľa skôr než počas prvej studenej vojny.

Čínska vláda čakala niekoľko týždňov, kým Bidenovi pogratulovala k jeho víťazstvu. Čínsky prezident a jeho poradcovia sa počas volebnej kampane snažili neprovokovať Trumpa, voči ktorému museli pociťovať pohŕdanie i strach. Ale niekoľko neoficiálnych hlasov si trúflo vyjadriť aj to, čo si Si nepochybne myslí. Wang Huiyao, prezident pekinského Centra pre Čínu a globalizáciu, predminulý týždeň povedal, že dúfa, že Bidenova administratíva „poskytne Číne a Spojeným štátom viac dialógu a možností spolupráce týkajúcich sa znižovania emisií, úspory energií, ekonomickej a obchodnej spolupráce, prevencie a kontroly epidémie“.

Détente nie je priateľstvo

Takýto jazyk môže byť alarmom pre veľké množstvo zahraničnopolitických expertov Demokratickej strany, ktorí strávili posledné štyri roky v inštitúciách počnúc Brookings Institution a končiac Harvardskou Kennedyho školou, oplakávajúc Trumpov útok na ich milovaný liberálny medzinárodný poriadok. Zdá sa jasné, že sám Biden by sa rád vrátil do čias administratívy Baracka Obamu, keď boli jeho stretnutia s prezidentom Sim, s premiérom Li Keqiangom a inými čínskymi predstaviteľmi o partnerstve, v ktorom sú obaja víťazi, teda o niečom, čo som zvykol nazývať „Chimerika“.

Po ôsmich rokoch Bidena odfotografovali vedľa Siho, ako držia tričká so sloganom „Podporujeme dobrú vôľu medzi Amerikou a Čínou“. Na otázku o súťažení superveľmocí na jednom minuloročnom predvolebnom zhromaždení v Iowe Biden odpovedal: „Chystá sa Čína zjesť nám obed? No tak, človeče. Veď oni nedokážu prísť ani na to, ako sa vyrovnať so skutočnosťou, že majú toto veľké rozdelenie medzi Čínske more a hory na východe, teda na západe. Nevedia, ako sa popasovať s korupciou v systéme. Myslím tým… Viete, že to nie sú zlí ľudia. Ale viete čo? Nie sú to naši súperi.“

Našťastie pre nového prezidenta, Biden mal len niekoľko príležitostí povedať viac nezmyslov na túto tému, a to preto, že tohtoročná volebná kampaň vrátane oboch televíznych debát sa len veľmi zriedka dotkla zahraničnej politiky, čím okrem iného Trumpa zbavila možnosti poukázať na to, ako oveľa viac súzvučí s názorom verejnosti, ktorý je čoraz viac nepriateľský k Číne, a to aj oproti roku 2016, keď Biden opustil viceprezidentský úrad.

Détente by sa nemalo zamieňať s priateľstvom. Nech už z diplomacie novej administratívy vzíde čokoľvek, je nepravdepodobné, že to bude nová éra čínsko-amerického priateľstva. Détente znamená zmiernenie treníc, ktoré sú vrodenou súčasťou studenej vojny, a znižovanie rizika zmeny na horúcu vojnu.

Dnes sa už neposmievajú

„Spojené štáty a Sovietsky zväz sú ideologickí rivali,“ napísal Henry Kissinger, ktorý bol v mnohých ohľadoch architektom détente v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. „Détente to nemôže zmeniť. Nukleárna doba nás núti koexistovať. A nedokážu to zmeniť ani rétorické krížové výpravy.“

Détente bolo pre Kissingera strednou cestou medzi appeasementom, o ktorom veril, že viedol k druhej svetovej vojne, keď demokracie nedokázali pochopiť povahu totalitného agresora, a agresiou, ktorá viedla k prvej svetovej vojne, keď Európa aj napriek vojenskej rovnováhe skĺzla do vojny, ktorú nikto nechcel, a do katastrofy, ktorú si nikto ani len nedokázal predstaviť. Détente, ako píše Kissinger vo svojich pamätiach Roky v Bielom dome publikovaných v roku 1979, teda desať rokov pred koncom prvej studenej vojny, znamenalo podporu odstrašovania i koexistencie, zadržiavania i snahy uvoľniť napätie. Dnes sú to USA a Čína, ktoré sa, ako mi Kissinger povedal v minuloročnom rozhovore, ocitli v novej studenej vojne.