Denník N

Sebaldove skvostné katedrály

Posmrtne vydaný súbor textov Campo Santo nám predstavuje nemeckého spisovateľa Winfrieda Georga Sebalda ako tuláka po zákutiach Korziky, no najmä ako výnimočného esejistu.

Každá kniha nemeckého spisovateľa Winfrieda Georga Sebalda, ktorá sa objaví v našich končinách, ašpiruje na kultúrnu udalosť roka. Aspoň pre autora tohto textu. Sebald patrí medzi tých autorov, ktorí omráčia čitateľa nielen nevšedným remeselným majstrovstvom pretaveným do dokonale skonštruovaných prozaických či esejistických textov, ale aj obdivuhodnou hĺbkou a múdrosťou. Čítať Sebalda, to je naozajstné intelektuálne obžerstvo.

V roku 2018 vyšla vo vydavateľstve Paseka zbierka jeho esejí Byt ve venkovském domě, venovaná šiestim umelcom vykresaným plodnou osamelosťou, medzi ktorými nájdeme napríklad spisovateľa Roberta Walsera či maliara Jana Petra Trippa.

Posmrtne vydaný súbor textov s názvom Campo Santo môžeme považovať aj za akési voľné pokračovanie tohto zväzku, zaznievajú v ňom však aj tóny, ktoré rozvinul vo svojom fenomenálnom románe Austerlitz. Sebaldovu knihu Campo Santo celkom potichučky vydalo na konci roka 2020 vydavateľstvo Opus v preklade Radovana Charváta.

Potulky s Bonapartom

Sven Mayer, zostavovateľ pôvodného vydania, hovorí o knižke Campo Santo ako o zbierke textov z pozostalosti autora. Sebald odišiel z tohto sveta náhle a nečakane – pri dopravnej nehode 14. decembra 2001. Mal päťdesiatsedem rokov.

Prvú časť knihy Campo Santo s podtitulom Prózy tvoria štyri texty, ktorých spoločným menovateľom je francúzsky ostrov Korzika, rodisko cisára Napoleona Bonaparta. Podľa Mayera mali byť súčasťou rozsiahlejšieho korzického celku, no prácu na ňom Sebald odložil, aby sa mohol venovať dokončeniu románu Austerlitz, a už sa k nemu, bohužiaľ, nestihol vrátiť. Zostali len štyri čriepky.

Sebaldove potulky po Korzike veľmi nápadne pripomínajú spôsob, akým sa po Európe pohyboval jeho románový hrdina Jacques Austerlitz. Iste, Angličan s francúzsko-nemeckým menom mal v pokročilom veku svoj cieľ – zistiť pravdu o sebe a o svojej minulosti, čomu sa podriaďuje aj jeho túlanie. No predsa sú tu paralely. Obaja, Sebald i Austerlitz, sa vyhýbajú turistickému ruchu, aby sa v prítomnosti mesta i miesta pokúsili uvidieť aj jeho minulosť.

Vyhľadávajú tienisté zastrčené kúty, kde všetkými zmyslami cítiť pach nefalšovaného života. A ak už vojdú do múzea (či už v Terezíne, alebo v Ajacciu), usilujú sa čítať najmä to, o čom sprievodné texty pod exponátmi taktne mlčia.

Celú pravdu zamlčiavajú aj úchvatné korzické lesy. Najmä pravdu o svojom miznutí: „Ve skutečnosti tam však rostou jen stromy, které lesní správa vysázela po obrovském požáru v létě roku 1960, vyzáblé jehličnany, o nichž si nelze myslet, že přežijí jeden lidský věk, nemluvě o nějakých desítkách generací,“ hovorí W. G. Sebald na margo porastov v pohorí Bavella.

Jeho úvaha o tenkej škrupinke prírody nielen na Korzike vyvrcholí ohňostrojom obrazov opojného a nezmyselného zabíjania vyvolaným Sebaldovou „nevinnou“ skúsenosťou s korzickými poľovačkami, ktoré sú tu výnimočnou spoločenskou udalosťou.

Je to iba štatistika

Titulný text Campo Santo vyrástol na malom korzickom cintoríne na okraji zapadnutej rybárskej osady neďaleko Piany. Už čiastočne spustnutý, no ešte stále jasne svedčiaci o bázni pred smrťou i o zjavnej obradnosti smrti samotnej či následného pochovávania. Princíp ukladania na večný odpočinok na základe príslušnosti k rodu dnes už ustúpil modernejšiemu spôsobu života – každý je tu nebohý len sám za seba a má také miesto a taký hrob, na aký si počas života zarobil.

Sebald sa ponára do dávnych korzických pohrebných rituálov a obradov, pri ktorých nechýbali teatrálne plačky, a pozostalí vytrvalo nosili svoj smútok v podobe čiernych šiat ešte dlho po pohrebe: „Smutek se držel po dobu pěti let i déle, v případě úmrtí manžela po celý zbytek života. Žádný div, že ještě hluboko ve dvacátém století se zdálo, že ke krku upnuté černé šaty s černým šátkem na hlavě a černý menšestrový oblek jsou korsickým národním krojem.“

Teatrálnosť i obradnosť sa z pohrebných rituálov vytrácajú. Pohreby v krematóriách sa odohrávajú ako na bežiacom páse. A tak Sebald uvažuje, ako budú vyzerať pohreby o niekoľko rokov napríklad v takých miliónových mestách ako Buenos Aires či Mexiko. A ako sa zmenia naše „regrets éternelles“ – večné spomienky?

„O věčné památce a uctívání předků dnes už nemůže být ani řeči, naopak, mrtvých je dnes třeba se co nejrychleji a pokud možno důkladně zbavit.“ To ostatné je už len štatistika. A samotná smrť len prchavý okamih konca jedného prchavého života. A čísla. Samé čísla. Takmer ako pri denných prírastkoch nakazených covidom-19. Čísla. Čísla. Čísla. No kde zostal človek?

Pokusné králiky

W. G. Sebald stiera hranice medzi esejou a rozprávaním. Spomeňme si na fantastické esejistické pasáže v románe Austerlitz, všimnime si rozprávačské postupy pri výstavbe esejí. Čítanie jeho esejistických textov je ako návšteva ohromujúcej katedrály. Celá tá očarujúca nádhera by však nebola možná bez jednotlivých drobností, ktoré tvoria veľký celok tejto stavby.

To, že Sebald nebol nadšený tým, ako sa jeho rodná krajina vyrovnáva s dedičstvom nacizmu, je zrejmé a pekne to ilustruje aj jeho reč prednesená pri prijatí do nemeckej akadémie: „Celá republika má pro mě cosi podivně nereálného, asi jako jakési stále nekončící déjà vu.“ Sebald vytýka nemeckej literatúre a jej autorom z povojnových päťdesiatych rokov, že neboli schopní objektívne zhodnotiť všetko to šialené, čo sa udialo počas druhej svetovej vojny, a reflektovať nielen pasívny odpor, ale aj pasívnu kolaboráciu.

A v neposlednom rade poukazuje aj na neschopnosť trúchliť. Je to, samozrejme, aj otázka pamäti a zabúdania, čo sú témy, ktoré majú v Sebaldovej tvorbe významné postavenie: „Riziko spočíva v tom, že ten, v němž vzpomínka dál žije, k sobě přitahuje hněv ostatních, kteří chtějí žít dál bez vzpomínek, jen v zapomění,“ píše na pozadí literárneho podobenstva nemeckého autora Hansa Ericha Nossacka. Západonemecká literatúra šesťdesiatych rokov už našla guráž, aby otvorene prehovorila o tom, že po uliciach stále chodia vrahovia a zrejme nikto ich už nikdy nepotrestá.

Spolu s Hansom Klugem premýšľa o tom, že na to, aby sa práve prebiehajúce či skončené deje mohli okamžite reflektovať, by sme potrebovali „zajtrajší“ mozog, čo napokon uzatvára spolu s Bertoltom Brechtom a jeho citátom, že človek sa z katastrof poučí asi toľko, koľko sa pokusný králik naučí o biológii.

Kafka, Chatwin, Nabokov

Nevšedná je aj spoločnosť Sebalda – čitateľa. Pobudnúť v jeho tieni je skutočná slasť. Zdá sa, akoby čítal celým telom. Keď sa ponorí do Kafkových cestovných denníkov, sedí spolu s ním a Maxom Brodom vo vlaku a čaká ich v tichej ulici, kým vyjdú z parížskeho nevestinca, „v němž se všechno odbývá tak rychle, že si člověk stěží představí, jak se mohl zas tak rychle ocitnout na ulici“.

Spolu s Vladimirom Nabokovom pozerá čiernobiely domáci film natočený ešte pred spisovateľovým narodením a zdieľa jeho hrôzu – ako môžu byť tí ľudia takí šťastní a spokojní, keď ja tam ešte nie som? Zároveň však čitateľa upozorňuje na fantómové bolesti exulanta, ktoré spôsobuje každá – aj tá najnepatrnejšia spomienka na domov, o ktorý ho obrala sovietska hrôzovláda.

A upozorňuje nás aj na pozoruhodný detail, ktorý objavil v celej Nabokovovej tvorbe – akoby rozprávač mal nad sebou ešte kohosi, akéhosi ďalšieho rozprávača, ktorý vidí a vie oveľa viac ako všetci tam dole.

Alebo Bruce Chatwin. Esej, ktorú mu Sebald venoval, je poctou nepokojnému duchovi, ktorého každá kniha sa odohráva na inom kontinente a ktorého ako spisovateľa stvorila predovšetkým sklená vitrína v izbe starej mamy. Tá, okrem iných pokladov, ukrývala aj fragment kože prehistorického leňochoda.

Detail, ktorý ho zásadne ovplyvnil. Sebald sa však skláňa aj pred Chatwinovým životopiscom Nicholasom Shakespea­rom (sic!), ktorý pokorne prešiel celú jeho životnú púť, navštívil každé miesto, kde sa spisovateľ na chvíľu pozdržal, a pohovoril s každým, kto sa s ním stretol. Aj takýmto spôsobom sa môže poskladať správa o jednom príliš krátkom živote.

Na záver azda už len jedna dobrá správa, ktorá v krátkom texte na záložke knižky takmer zaniká: vydavateľstvo Opus pripravuje ďalšie dve Sebaldove knižky – Domov plný úzkosti a Podle přírody.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie