Páni politici, väzba Milana Lučanského bola rozhodnutím nezávislého súdu

Autor je predseda súdnej rady

Zachytil som názor. Nejeden. Venujme sa tomu, či generál Milan Lučanský vo výslužbe, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami, mal alebo nemal byť vo väzbe.

Povrchnosť a krutá účelnosť takého náhľadu na problém smrti človeka ma viac ako zarazila. Nehovoriac o politických výkrikoch. Nevhodných a skutočne až na úrovni ľudského hyenizmu.

Pokúsim sa o vysvetlenie, ako sa tí, ktorí otvárajú otázku, či niekto patril do väzobnej cely alebo nie, mýlia. A keby len boli v omyle. Oni vedome eskalujú napätie, ktoré prirodzene vzniklo a ešte aj zosilnelo po oznámení o smrti Milana Lučanského.

Väzba nie je slovenský výmysel 

V predrevolučných 80. rokoch som päť rokov rozhodoval o väzbách, podmienečných prepusteniach, zmenách vo výkone trestu odňatia slobody. Ako námestník predsedu mestského súdu pre trestný úsek som dosť času trávil vo väzniciach a v ústave pre výkon väzby. Nič radostné, avšak výsostne užitočné povolanie. Veľa poznatkov a skúsenosti z tohto obdobia.

Nepamätám si štatistiky. Viem s určitosťou, že pokusy o skončenie života vo väzbe aj vtedy boli síce výnimočné, nie však zriedkavé. Dokonca sa o tom dosť aj písalo.

Azda prekvapím, ale v tej dobe, nielen dnes, existoval, vďaka akademikovi Štefanovi Lubymu, zákon, ktorý ukladal štátu odškodniť toho, kto bol vo väzbe nezákonne. Za predpokladu, prosím, to podčiarkujem, že bol trestným súdom v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby, prípadne trestné stíhanie bolo zastavené.

Väzba je skutočne drastický prostriedok. Zavše nevyhnutný, aby obvinený neutiekol, nemaril vyšetrovanie, prípadne nepokračoval v páchaní trestnej činnosti.