Denník N

Zviditeľniť si svoje strachy a obavy funguje viac než pozitívna motivácia, hovorí lektorka Olívia Hurbanová

Olívia Hurbanová. Foto - Jana Gomboška
Olívia Hurbanová. Foto – Jana Gomboška

Ľudia, ktorí mali šťastie na lepšie životné podmienky, majú vyššiu šancu, že dokážu lepšie zbierať informácie, kriticky o nich premýšľať a byť tiež empatickí voči druhým, vraví Olívia Hurbanová.

Rok 2020 bol pre nás všetkých výrazne odlišný od predchádzajúcich. Čomu novému naučil vás?

Tento rok mi umožnil naplno sa učiť a praktizovať to, čo prízvukujem iným – byť „zodpovednou vedkyňou“ sama v sebe, to znamená byť ochotná pripustiť, že sa môžem mýliť. Nesnažiť sa potvrdiť si svoje predošlé presvedčenia. Byť otvorenou, zvedavou, spochybňovať vlastné rigidné nastavenia.

Pochopila som tiež, že ak chcem prežiť v pracovnom prostredí, v ktorom sa pohybujem, budem musieť robiť aj veci, o ktorých som kedysi hovorila, že ich nikdy robiť nebudem. Okolnosti urýchlili učenie na všetkých frontoch a aj mňa prinútili vykročiť do neistoty. Musela som robiť neočakávané a nie vždy pohodlné nové veci, napríklad presunúť vzdelávanie do online prostredia. V roku 2020 sme sa pritom všetci ocitli v priestore stresu, nepredvídateľnosti a malej kontroly, v ktorom sa učí veľmi ťažko. V prostredí, ktoré nám generuje stres, sa totiž ľahko stávame viac rigidnými a skostnatenými a naše zorné pole sa zužuje, čo bráni nášmu procesu učenia. Samozrejme, nie pre každého je situácia rovnaká. Čím viac neistôt na viacerých frontoch ľudia cítia, o to je to pre nich horšie.

V uplynulom roku som si naplno uvedomila aj to, že je pomerne ľahké súcitiť s ľuďmi, ktorých máme radi, a pomáhať tým, ktorí sú nám blízki, s ktorými nájdeme zhodu. Poznatky neurobiológie nám však ukazujú, že vidieť veci z perspektívy iného, odlišného človeka je pre nás veľký metabolický výdaj, vyžaduje to veľa učenia a v strese je to takmer nemožné.

Ktoré podmienky sú teda nevyhnutné, aby sa človek dokázal učiť nové veci a zručnosti?

Aby sme boli adaptabilní a dokázali sa učiť bez ohľadu na to, koľko máme rokov, musíme ostať v stave otvorenosti, byť „otvoreným systémom“. To sa nám darí len vtedy, keď nie sme vo veľkom strese. Stres sa môže manifestovať v rôznych podobách a v zásade platí, že stres, obavy a neistota nás uzatvárajú, zužujú naše zorné pole. Neumožňujú nám vidieť na jeho okraj ani zakomponovať do nášho repertoára inú, novú perspektívu. To vytvára skutočné biologické bariéry ochote načúvať iným, porozumeniu ich situácii, schopnosti viesť dialóg, učiť sa, vedieť kriticky myslieť či empatizovať.

Aj preto je prvou podmienkou učenia sa a hľadania cesty jedného k druhému predovšetkým naša schopnosť vedieť regulovať svoj nervový systém. „Mať svoju pravdu“ nám síce dáva dobrý pocit, pocit istoty a kontroly, ale významne to zužuje náš pohľad na realitu, ľudí okolo a neumožňuje nám vidieť veci v širších súvislostiach.

Druhou podmienkou je vnútorná zvedavosť, ktorá vyžaduje veľkú odvahu pripustiť, že sa môžeme mýliť. Zároveň nám to však umožňuje cítiť väčšiu radosť z procesu samotného objavovania než z presvedčenia, že máme pravdu. Ochota pripustiť, že na druhej strane môže zaznieť informácia, ktorá nám môže pomôcť na veci nazrieť inak, z perspektívy iného človeka, nám zároveň dáva šancu prinášať lepšie riešenia.

Môže nám to, že vieme identifikovať svoje biologické pochody, uľahčiť aj naše fungovanie v spoločnosti? 

Ak zoberieme do úvahy komplexnosť ľudského prežívania a správania, bez sentimentálneho idealizovania ľudských vlastností dokážeme robiť múdrejšie rozhodnutia. Dokážeme pracovať s ľuďmi na úrovni jednotlivca, sociálnych skupín aj celej spoločnosti.

To, ako sa všetci v spoločnosti máme, závisí aj od našej schopnosti regulovať seba samých. Len ak sme schopní upokojiť svoju myseľ, potlačiť potrebu mať pravdu a rozšíriť svoje zorné pole aj na iné perspektívy, potom sme biologicky schopní viesť dialóg s ostatnými. Len vtedy sa vieme počúvať navzájom, porozumieť tomu, čo zaznelo, aj riešiť nové situácie novými prístupmi. Ak chceme ako spoločnosť dobre fungovať, musíme nájsť cestu aj k ľuďom, ktorí sú iní, ktorí majú úplne iné perspektívy ako my a s ktorými možno totálne nesúhlasíme. Na to je nevyhnutné rozumieť tomu, ako funguje naša biológia v rôznych kontextoch.

V uplynulých mesiacoch sme mohli vidieť, aké je pre spoločnosť v kríze nebezpečné, keď politickí lídri nevedia dobre komunikovať. Čo robí nedostatočná alebo vyslovene zlá komunikácia s človekom na biologickej úrovni a ako to ovplyvňuje jeho schopnosť vnímať a rozumieť? 

Azda najväčším problémom v dnešnej situácii globálnej pandémie je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie