Denník N

Svedok i spolutvorca doby

Petr Pithart so slovenským vyznamenaním Rad Bieleho dvojkríža od prezidenta Andreja Kisku. Foto – TASR
Petr Pithart so slovenským vyznamenaním Rad Bieleho dvojkríža od prezidenta Andreja Kisku. Foto – TASR

Petr Pithart, osobnosť, ktorá prekračuje hranice Česka i niekdajšieho Československa, oslávil v sobotu 80 rokov.

Autor je sociológ, bývalý veľvyslanec v USA

Keď sa Petra Pitharta pri príležitosti jeho životného jubilea redaktorka Renata Kalenská opýtala, ako sa cíti, odpovedal, že dobre. „Mám pocit, že mám ‚všechno hotový‘, jak se zpívá v té milé písničce.“ S pomocou svojho editora Jana Víta poskladal dohromady všetko, čo napísal, hrubé knihy jeho textov vydalo nakladateľstvo Academia. „Při tom jsem si uvědomil, že psaní je pro mě vedle učitelování a politiky to nejdůležitější a že píši a publikuji už od roku 1966. A že jsem nenarazil ani na jeden článek, za který bych se červenal.“

Toto jeho ohliadnutie môžeme doplniť o ďalšie charakteristiky, za ktoré mu na Slovensku udelili štátne vyznamenanie Radu Bieleho dvojkríža. Petr Pithart je intelektuál, ktorý sa stal politikom, a pritom neprestal byť intelektuálom. Bol signatárom Charty 77 a vzdoroval normalizačnému režimu v čase, keď väčšina mlčala. Keď po novembri 1989 bolo treba pustiť sa popri reflexii aj do peroutkovského budovania štátu, neváhal na seba prevziať zodpovednosť, či už ako predstaviteľ Občianskeho fóra, predseda českej vlády alebo hlava českého senátu. Brilantný analytik s výnimočnou schopnosťou vidieť veci v súvislostiach. Stúpenec kultivovanej politiky, slušnosti a úcty k dialógu. Priateľ demokratického Slovenska, ktoré pozná ako málokto v jeho vlasti. A prvý český politik, ktorý oznámil pokus o korupciu.

Áno, svojimi názormi – obhajobou ľudských práv, kritickým pohľadom na nacionalizmus a provincializmus, na hodnotovo vyprázdnený pragmatizmus – sa neraz ocitol v menšine. V takej menšine, ktorá vo verejnom priestore strednej Európy zanecháva jedinečnú a výraznú stopu. Jubilant je totiž bezpochyby osobnosť, ktorá prekračuje hranice Česka i niekdajšieho Československa.

Horúce augustové leto

Prvý raz som Petra Pitharta stretol v lete 1968 v pražskej redakcii Literárnych listov, kam práve priniesol svoj článok. Prišiel v krátkych nohaviciach, celkom mi to nesedelo k solídnemu tónu jeho textov. V tom čase sme pre týždenník Kultúrny život pripravovali príspevok o tom, ako sa intelektuáli a žurnalisti v Čechách a na Morave pozerajú na jednu z tém onoho horúceho leta: česko-slovenské vzťahy. „Nejasnosti okolo nového štátoprávneho usporiadania republiky pretrvávajú. Mnohí na Slovensku sú presvedčení o tom,“ pýtali sme sa s Michalom Horským, „že v nie bezvýznamnej časti českej verejnosti (vrátane inteligencie) badať nepochopenie či nezáujem o slovenské záležitosti, neochotu pripustiť si otázku Slovenska ako otázku československú. V tejto polohe, konštatuje sa s ľútosťou, sa niekedy ocitajú aj Literární listy…“ Článok pod názvom „Idyla sa nekoná“ vyšiel v Kultúrnom živote  v čísle 33, datovanom 16. augusta 1968. Redaktori Literárnych listov (Sergej Machonin, Ludvík Veselý a Milan Jungmann) reagovali s porozumením, pripustili, že „česká verejnosť nemá dosť pochopenia a záujmu o slovenské záležitosti“, pretože „Česi päťdesiat rokov stotožňovali svoju štátnosť s československou štátnosťou“. Petr Pithart k tomu dodal: „Česi sú dnes málo citliví a vnímaví voči slovenským náladám a požiadavkám predovšetkým preto, že i sami museli vlastne rezignovať na svoju národnú svojbytnosť. Odvykli si od zdravého národného cítenia a priam masochisticky sa vysmievali nevyhnutne ochabnutým symbolom češstva.“ Českú otázku, pokračoval, formuluje dnes hŕstka intelektuálov; možno sa čudovať, že niet dosť pochopenia pre otázku slovenskú? „Naše národy sa navzájom pochopia, až každý z nich pochopí sám seba.“ A svoju odpoveď zakončil slovami, ktoré nevdojak znamenali negatívne proroctvo: „A to chce čas. Čas, keď otázky budeme formulovať bez cudzej asistencie a aj odpovedať si na ne budeme sami. V Prahe, v Bratislave, v Československu.“

Päť dní po uverejnení článku sa takýto čas – riešenie bez cudzieho vplyvu – opäť raz zastavil. Zosypalo sa to na nás všetkých, dejiny takpovediac zahrmeli, horúce leto zaliala mrazivá noc a v tieni tankov, obrnených transportérov a guľometov sme odrazu boli jeden národ.

Zrkadlá pri hľadaní pravdy

Petr Pithart sa v krátkej, no hutnej odpovedi vlastne dotkol štyroch tém, ku ktorým sa opakovane vracal aj neskôr. Tou prvou bolo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie