Denník N

Keď sa v detskom tábore strieľa ostrými

Cvičia sa aj na zbraniach, ktoré majú smrteľný dostrel 300 metrov. Foto N – Tomáš Benedikovič
Cvičia sa aj na zbraniach, ktoré majú smrteľný dostrel 300 metrov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Inštruktor dúfa, že absolventi letného vojenského tábora neďaleko Podbrezovej nebudú musieť svoje zručnosti nikdy využiť. Ale čo ak prídu imigranti?

Z biatlonovej strelnice pri dedine Predajná neďaleko Podbrezovej sa ozývajú rany už o desiatej ráno. Obvyklé tiché ťukanie malorážok prehlušuje hlasné štekanie výstrelov z ruskej útočnej pušky AK-47. Drží ju útle dievča s dlhými vlasmi. Košičanka Daniela vyzerá na trinásť a toľko aj má. Stojí pri nej inštruktor v zelenom a s protihlukovými slúchadlami na ušiach.

Keď kalašnikov vystrelí, spätný náraz Danielou trhne. S ranou do ramena však zjavne počítala a na terč so siluetou človeka strieľa znova. Keď sa otočí, usmieva sa a je spokojná s tým, ako si zastrieľala zo zbrane, ktorá hravo prederaví kovové dvere a z 300 metrov zabije človeka.

Danielu za kalašnikovom strieda 15-ročný Milan v maskáčoch a v bielom tričku. Strieľajú aj z československej útočnej pušky Vz. 58, ktorá je štandardnou výzbrojou slovenskej armády. Aj ona dostrelí do vzdialenosti 2,8 kilometra a aj ona na 300 metrov zabíja. Guľky lietajú cez terče aj okolo nich a v kopci za nimi nechávajú diery. Inštruktor vysvetľuje, ako „obtiahnuť kalacha“, ako ho odistiť a ako čo najrýchlejšie nabiť.

AK-47 aj Vz.58 u nás môžete vlastniť legálne na zbrojný pas, pokiaľ sú upravené tak, že nemôžu strieľať dávkami, ale len jednotlivými ranami. Aj deti v Predajnej strieľajú takýmito zbraňami.

Airsoftové zbrane, maskáče či ešus si deti musia zbaliť už doma, ostatné je pripravené v tábore. FOTO N - Tomáš Benedikovič
Airsoftové zbrane, maskáče či ešus si deti musia zbaliť už doma, ostatné je pripravené v tábore. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pod dozorom veterána

Na druhej strane strelnice sa deti učia, ako strieľať z krátkych zbraní. Aj tu je terčom silueta človeka. Trénuje ich 47-ročný Jozef Gandžala, bývalý vojenský policajt. V armáde slúžil 25 rokov, vypracoval sa na veliteľa Centra výcviku a kynológie vojenskej polície. V životopise má aj štátne skúšky streleckého inštruktora a pedagogické vzdelanie.

Po odchode z armády začal podnikať a je spolumajiteľom firmy, ktorá poskytuje bezpečnostné služby a špeciálny výcvik. Gandžala má na hlave šiltovku s nápisom Vojenský letný kemp, čo je aj dôvod, prečo deti na strelnici sú.

Deti strieľajú z revolvera aj z pištole Glock s kalibrom 9 milimetrov. Keď dostrieľa 15-ročný Milan, inštruktor ho napomenie a nariadi mu, aby si urobil 20 kľukov. Vráti sa o pár minút spotený a s červenou tvárou. „Čo urobil, že musel robiť kľuky?“ pýtame sa. „Šibrinkoval s pištoľou mimo priestoru, na ktorý mal mieriť. Chlapec sa musí naučiť, čo je bezpečné a čo nie. A to je to hlavné, o čo tu ide,“ vraví Gandžala, ktorý detský Vojenský letný kemp (VLK) vedie.

Turnusy sú týždňové a na tomto je len osem detí od 13 do 18 rokov. Bolo ich 11, ale traja odišli domov po žalúdočných problémoch. V minulom turnuse ich bolo 16.

Pre deti od 13 do 18 rokov je podmienkou priniesť si vlastnú airsoftovú zbraň, dýku s čepeľou aspoň osem centimetrov, maskáče, vojenský ešus či obväz. Pobyt stojí okolo dvoch stoviek. Vstáva sa o siedmej ráno, deti pokračujú rozcvičkou. Večierka je o desiatej.

Vedúci inštruktor Jozef Gandžala: Za 25 rokov v armáde som na človeka ani raz nevystrelil. FOTO N - Tomáš Benedikovič
Vedúci inštruktor Jozef Gandžala: Za 25 rokov v armáde som na človeka ani raz nevystrelil. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako tasiť pištoľ

Aktivity v tábore sme pozorovali aj v predchádzajúci deň z parkoviska a z terasy penziónu v Mýte pod Ďumbierom, v ktorom deti bývajú. Prvý deň ráno „výcvik“ pôsobil naozaj detsky. Chlapci a dievčatá najprv poskakovali na jednej nohe. Druhú im držal „sparingpartner“ a rukami sa snažili toho druhého udrieť. Robili kotúle, kľuky.

Výcvik riadil mladík, ktorý vyzeral na osemnásť, tvrdil však, že zdanie klame – je vraj už „zrelý dvadsiatnik“. Po obede nasledovalo lezenie po lane a teoretická príprava. Šéf tábora Gandžala deťom v jedálni vysvetľoval rozdiel medzi útočným a obranným granátom, spôsoby nosenia pištole aj to, ako sa s ňou narába.

Neskôr ich opäť prebral mladý inštruktor a s boxerskými rukavicami ich učil základy sebaobrany. Vravel im aj o tom, že keby použili takýto úder, „krv by vystriekla jak z fontány pre Zuzanu“. Aj pri tomto výcviku však deti pôsobili pokojne a spokojne. 

„Načo bola niekedy našej generácii vojenská základná služba?“ odpovedá Gandžala protiotázkou na našu otázku o zmysle takéhoto tábora. „Naučia sa viac disciplíny, kooperovať, viac zodpovednosti,“ pokračuje. Ako vraví, dúfa, že skúsenosti zo streľby nikdy nevyužijú, tak ako on, ktorý za 25 rokov v armáde po človeku nevystrelil. „Otázne je, či to bude naveky.“ Keď sa pýtame, či sa majú deti niečoho báť, vraví: „Ani tak nie z tej Ukrajiny. Ja mám skôr obavy z toho, nakoľko sa tu zmení situácia vzhľadom k imigračnej politike.“

Detský tábor, v ktorom sa počítajú presné zásahy z pištole. FOTO N - Tomáš Benedikovič
Detský tábor, v ktorom sa počítajú presné zásahy z pištole. Foto N – Tomáš Benedikovič

Spomienky na celý život

Deťom sa v tábore zjavne páči. Trinásťročnej Košičanke Daniele, ktorá je majsterkou mesta v streľbe zo vzduchovky, najviac imponujú zbrane. Asi 15-roční Patrik a Marian po streľbe z pištole sedia pod strieškou strelnice a rozmýšľajú nad tým, ako výcvik využijú. Marian chce byť vojak. Vraví, že by išiel aj do zahraničnej misie, pokiaľ by ho povolali. Patrik sa smeje a pýta sa, či aj na Ukrajinu. „Ale za ktorých by sme bojovali? Za Ukrajincov, alebo za tých druhých?“

Chlapci v maskáčoch nevedia a chystajú sa na ďalšiu skúšku zodpovednosti. Musia si sami navariť obed. „Keď ho pripália alebo nenavaria, budú hladní,“ vysvetľuje Gandžala, ktorý na webe tábora sľubuje „úžasnú šancu prežiť dobrodružstvo, niečo užitočné sa naučiť a zvýšiť si svoje sebavedomie“ na čerstvom vzduchu a v prekrásnej prírode, aj priateľstvá a spomienky na celý život.

VLK nie je jediným vojenským detským táborom na Slovensku. V Slovenskom raji už desať rokov organizujú tábor East Point, ktorým prešlo už okolo 1500 detí. Názvom sa zjavne inšpirovali u americkej vojenskej akadémie West Point. Tábor robia dve malé cestovné kancelárie zo Sabinova. Jeho šéf Emil Malecký Denník N do tábora pustiť nechce. Kladie si neprípustnú podmienku: že bude môcť ovplyvniť podobu celého článku. Ako hovorí, obáva sa hlavne toho, že vyzradíme jeho originálne know-how. Odmietol už vraj aj niektoré televízie. Deň, v ktorý sme chceli prísť, navyše podľa neho úplne nevystihoval podstatu života v tábore – malo sa totiž ísť strieľať.

Detské tábory, ktoré mali pripomínať vojenčinu, bývali u nás aj pred rokom 1989. Organizovali ich hlavne domy pionierov, ktoré mali strelecké krúžky. Streľby bývali len zo vzduchovky a pokiaľ medzi deti prišli vojaci, mohli si vystreliť zo skutočnej zbrane. Nikdy však ostrými, ale len slepými nábojmi. Hádzalo sa gumeným granátom a behal sa orientačný beh.

Strieľa sa z malých aj veľkých zbraní. FOTO N - Tomáš Benedikovič
Strieľa sa z malých aj veľkých zbraní. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ministerstvo nedozerá

Organizácia vojenských táborov je na Slovensku legálna a zrejme sa v nich žiadne zákony ani iné predpisy neporušujú. Kým u nás sú možno len dva, v krajinách ako USA alebo Rusko, kde je kult vojaka a ochrancu vlasti hlboko zakorenený, nie sú také zriedkavé.

Je však normálne posielať 13-ročné deti na výcvik streľby zo samopalov či základy boja zblízka? Kto kontroluje, či deti okrem výcviku streľby nedostanú aj lekcie z militarizmu alebo z extrémistických ideológií? Ministerstvo školstva na to jasnú odpoveď nemá. Minister Juraj Draxler podľa svojej hovorkyne nemal čas sa s témou detailne oboznámiť, a tak neodpísal, čo si o takýchto táboroch myslí.

Tábory u nás podľa ministerstva organizujú spravidla školy, centrá voľného času či občianske združenia, ktoré sa celoročne venujú práci s deťmi. Môžu to však byť aj firmy, nadácie, neziskovky, cirkev, prípadne fyzické osoby. Musia dodržiavať zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

Výchova detí podľa VLKa. FOTO N - Tomáš Benedikovič
Výchova detí podľa VLKa. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dohľad nad nimi ministerstvo nevykonáva. „Za kvalitný priebeh a naplnenie programu tábora zodpovedá organizátor letného tábora. Je tiež zodpovedný za výber a prípravu zamestnancov (animátorov) v táborovej činnosti.“ Pokiaľ ho organizuje škola, môže tábor skontrolovať štátna školská inšpekcia. „Na organizáciu táborov iným subjektom nie sú vydávané žiadne povolenia,“ píše ministerstvo. To, kam dieťa poslať, je tak podľa neho hlavne na rodičoch.

„Zdá sa mi veľmi divoké, aby trinásťročné deti strieľali ostrými zo samopalov,“ vraví sociologička Zora Bútorová z Inštitútu pre verejné otázky. Sociologička si zároveň nedokáže predstaviť, že by celý ich pobyt v tábore prebehol bez debaty o tom, kto môže byť potenciálnym terčom ich streľby. „Pre trinásťročné deti sa mi to zdá úplne nevhodné a snažím sa domyslieť, aký môže byť profil rodičov, ktorí tam tie deti pošlú.“

To, že trinásť- či pätnásťročné deti strieľali na terče s ľudskou siluetou, Bútorová považuje za desivé. „Zaujímala by ma predstava tých detí, do koho asi strieľajú. Do nejakých vnútorných nepriateľov, do imigrantov, alebo do koho?“ pýta sa. Nepáči sa jej ani reakcia ministerstva školstva, ktoré sa k vojenským táborom nedokázalo jednoznačne vyjadriť.

Mýto pod Ďumbierom, 19.8. 2015. Vojenský letný kemp - VLK. Foto N - Tomáš Benedikovič
Mýto pod Ďumbierom. Vojenský letný kemp – VLK. Foto N – Tomáš Benedikovič

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie