Denník N

Slováci otvorene prehovorili, prečo odišli z krajiny

Zo 14 oslovených sa chce vrátiť len jeden. Tu sú ich príbehy a dôvody.

Rozhovor s kardiovaskulárnou genetičkou Magdalénou Harakaľovou, ktorá po štúdiu medicíny odišla do Holandska, vzbudil vlnu diskusií. Otvorene totiž priznala, že z domovskej krajiny odišla hneď po škole, aby sa nestihla nakaziť slovenským systémom vrátane korupcie.

Nepáčilo sa jej porušovanie ľudských práv zamestnancov nemocníc a pacientov, byrokracia či žalostné podmienky pre vedu a výskum. Harakaľová, ktorá bola doma študentskou osobnosťou roka a získala aj cenu prezidenta, teraz zbiera ocenenia v zahraničí a publikuje v popredných vedeckých časopisoch, pričom stále pomáha aj kolegom na Slovensku.

Prehovorila v čase, keď minister školstva Juraj Draxler premýšľa nad motivovaním kvalitných slovenských mozgov, aby sa vrátili zo zahraničia domov. Na stole je alternatíva, že mladí odborníci by mohli dostať jednorazovú dotáciu vo výške 10-tisíc eur a špičkoví experti s adekvátnou praxou až päťnásobok tejto sumy.

Kvantifikovať presný počet ľudí, ktorí našli uplatnenie v inej krajine, sa spoľahlivo nedá, čísla sa rôznia podľa zdrojov. Prinášame osobné príbehy štrnástich Slovákov, ktorí odišli z domova a uplatnili sa v zahraničí. Zaujímalo nás, či je šanca, že sa niekedy vrátia.

Marian Kotrec
Marian Kotrec

Marian Kotrec, kardiológ, Kanada (41 rokov)

Pracoval ako internista vo Fakultnej nemocnici v Bratislave, všetko sa však zmenilo, keď pred 13 rokmi prišla ponuka robiť výskum na University of Ottawa Heart Institute v Kanade.

Že sa nevráti, netušil, v práci si vzal dvojročné neplatené voľno. Keď však zistil, aké podmienky sú vonku, rozhodol sa ostať a prejsť do klinickej praxe. Neodradili ho ani nostrifikačné skúšky, postgraduálny tréning a nové atestácie po tom, čo mu neuznali slovenskú kvalifikáciu.

Dnes je kardiológom v Niagara Health System neďaleko Toronta a učí kardiológiu ako odborný asistent na McMaster University v Hamiltone.

„Od Slovenska ma odradil materiálny nedostatok v nemocniciach, celkové nepohodlie pacientov a neadekvátna starostlivosť o nich, nízky komfort na izbách, ale aj celkové vzťahy na pracoviskách. V Kanade je pracovné prostredie omnoho zdravšie,“ tvrdí Marian.

Doma ho urážali aj platové podmienky začínajúcich lekárov. „Keby som ostal, neuživil by som rodinu. Manželka mala vyšší príjem v súkromnom sektore. Bola to ona, kto nám kúpil dvojizbový byt v Dúbravke.“

V Kanade má aj najnižšie platený lekár minimálne trojnásobok priemernej mzdy v hospodárstve, špecialisti aj dvadsaťnásobok. „Sú to síce len hrubé náklady, lebo z toho si platíme aj sekretárky, prenájmy priestorov, dane a podobne, ale aj tak je tu život pohodlnejší.“

Isté veci mu predsa chýbajú. „Najmä spoločenský život. Kanada je zamerikanizovaná, po práci sa ide domov, kým na Slovensku sme si s kolegami zvykli aj sadnúť.“

Pri otázke, či ho domov nepriláka avizovaná finančná ponuka ministra školstva pre špičkových odborníkov, sa len pousmeje. „Päťdesiattisíc eur mám za pár mesiacov, to nie je dôvod. Pred mesiacom som bol doma a opäť videl fakultnú nemocnicu. Veď to je tretí svet. Aby som nad návratom uvažoval, musel by existovať špitál riadený ako v Kanade a ja by som tam musel mať adekvátny príjem.“

O rozkrádaní v kanadskom zdravotníctve nepočul. „Tu majú problém aj menší defraudanti, médiá by ich roznosili. Teraz tu beží obrovský škandál, keď si prominentný senátor z tábora súčasného premiéra neprávom vyúčtoval cesty domov v hodnote asi 90-tisíc dolárov. Už je to na súde, obvinili ho z 31 trestných činov, hrozí mu väzenie. U nás sa rozkrádajú milióny a nič sa nedeje. Vrátil by som sa teda len vtedy, keby sa slovenská spoločnosť očistila od korupcie a skorumpovaní politici by sedeli vo väzení.“

Matúš Soták
Matúš Soták

Matúš Soták, vedec, Švédsko (32 rokov)

Študovať biológiu na Karlovej univerzite v Prahe šiel v snahe získať kvalitnejšie vzdelanie, než poskytuje Slovensko. Domov sa nevrátil ani po získaní doktorátu. Chcel totiž robiť vedu, ale stále dostával správy zo Slovenska, že sa nič nemení k lepšiemu – ani v zázemí, ktoré poskytujú laboratóriá, ani vo financiách určených na výskum.

Zakotvil preto na Fyziologickom ústave českej Akadémie vied. „O peniaze mi najskôr nešlo, aj v Česku som dostával relatívne smiešnu sumu, takže som si dlho musel privyrábať aj inde. Časom ma to však demotivovalo, lebo ak má človek problém vyžiť, hoci ešte ani nemá vlastnú rodinu, niekde je chyba.“

Keď na internete objavil inzerát švédskej farmaceutickej firmy, neveril, že v konkurze uspeje. „Vyplývalo to z toho, že na Slovensku sa ľudia k miestam dostávajú aj tak, že niekoho poznajú. Ja som nepoznal nikoho,“ vysvetľuje Matúš, ktorý dnes vo Švédsku pracuje na dvojročnom vedeckom projekte.

Zo Slovenska mu chýba srdečnosť a ochota ľudí spontánne sa baviť s inými. Napriek tomu sa domov nechystá. „Prekáža mi odpor spoločnosti voči pravidlám, dvojitá morálka, každý si hrabe na svojom piesočku, absentujú dlhodobé investície do ľudí a ich ohodnotenia. Nemám dôvod vrátiť sa, vonku som spokojný.“

Myslí si, že doma by musel stále rozmýšľať, ako uživiť rodinu, nemal by voľnosť v bádaní a priveľa času by sa musel s kolegami biť o peniaze na výskum a materiálne zabezpečenie laboratórií. „Vonku aspoň cítim rešpekt kolegov za to, čo robím.“

Otočiť jeho názor by mohli len systémové zmeny. „Ak by doma začala fungovať normálna demokracia, vymožiteľnosť práva a keby sa ľudia nestretávali každý deň s korupciou a rozkrádaním verejných zdrojov, boli by to faktory, ktoré by zvyšovali šance na návrat množstva ľudí.“

Finančnú injekciu, o ktorej uvažuje ministerstvo školstva v snahe prilákať odborníkov domov, považuje za krátkozrakú. „Pre špičkových vedcov jednorazové peniaze nie sú motiváciou, ohodnotenie treba zmeniť systémovo. Problém je najmä v tom, koľko peňazí dávame na vedu. Tam sme na chvoste a predbiehajú nás už aj balkánske krajiny. Jednorazová podpora nikoho nenaláka, vezme ju len ten, kto už bol aj tak rozhodnutý pre návrat a toto bude len posledná kvapka.“

Matúš Maciak
Matúš Maciak

Matúš Maciak, vedec, Česko (33 rokov)

Je odborníkom na matematickú štatistiku a pravdepodobnosť a tiež odborným asistentom na Karlovej univerzite v Prahe. Prednáša na konferenciách v rôznych častiach sveta. O štúdiu a živote v zahraničí nesníval, k zmene názoru však prispela aj slovenská „malosť“.

Podal si totiž prihlášky až na tri vysoké školy – na elektrotechnickú fakultu v Košiciach, matematicko-fyzikálnu v Bratislave a rovnakú v Prahe. Kým z Karlovej univerzity mu ihneď odpísali, že ho berú aj bez prijímačiek, Univerzita Komenského a Technická univerzita v Košiciach žiadali skúšky. Košice si uškodili aj tým, že Matúša vyhodili zo študijného oddelenia, lebo neprišiel počas úradných hodín.

O Prahe tak rozhodol banálny zážitok – hoci sa tiež dostavil po informácie mimo úradných hodín študijného oddelenia, nielenže ho nevyhodili, ale naopak – ponúkli mu kávu, čaj a venovali sa mu, koľko potreboval. Pochopil, kde si študentov skutočne vážia.

Pozitívne pocity mal aj zo štúdia na Hasselt University v Belgicku, ako aj v Kanade, keď v rámci postdoktorandského štúdia rok a pol pracoval a prednášal na University of Alberta. „Videl som, ako veci fungujú vonku, a už som nemal dôvod vracať sa.“

Ak aj o tom občas uvažoval, narážal na otázku, čo by robil. „Chcel som ostať v akademickej sfére, nie robiť v banke. Komerčný sektor ma nelákal. Lenže akademická sféra v mojom odbore mi doma nemá šancu ponúknuť porovnateľné podmienky, jej úroveň je inde. Človek preto ostane tam, kde sa cíti príjemne. Potrebuje sa uživiť, veď plánuje aj rodinu.“

Skeptikom ostáva aj po rozhovore s kamarátom – docentom zo Slovenska. „Vedecká sféra doma je orientovaná najmä na kvantitu a publikovanie čo najväčšieho počtu odborných článkov. Vravel mi, že rýchlo musel publikovať 20 článkov, vraj sa ho však nemám pýtať na úroveň, lebo vedeniu na nej nezáleží.“

Priznáva, že isté veci sa doma zlepšujú, ale pomaly. „Keď vidím, ako sa hýbu v Kanade, nedá sa to porovnať. My sa len chlácholíme, realita je však taká, že vyspelé krajiny nám utekajú, priepasť medzi nami sa prehlbuje. Slovákom slimačia rýchlosť stačí. A hoci slovenské, kanadské aj americké médiá čítam s rezervou, len otváram oči, prečo nemôže verejná sféra fungovať kvalitne aj u nás.“

Na otázku, či mu napadajú aspoň nejaké veci, ktoré na Slovensku fungujú lepšie ako inde, Matúš dlho premýšľa. Nakoniec rezignuje. „Naozaj neviem, v čom by sme mohli byť vzorom pre vyspelejšie krajiny.“

Mária Karabová
Mária Karabová

Mária Karabová, lekárka, Anglicko (27 rokov)

Z oslovených je jedinou Slovenkou, ktorá sa chce vrátiť domov, hoci získala prestížne vzdelanie. Minulý rok na Oxforde doštudovala medicínu, konkrétne neurológiu a psychiatriu. Rok pracovala v oboch odboroch, získala atestáciu aj lekársku licenciu, aktuálne sa chystá urobiť si doktorát na King´s College London. Po ňom to skúsi na Slovensku.

Má však zmiešané pocity. „Teraz som bola doma a kontaktovala odborníkov na SAV aj viacerých doktorandov s otázkami, ako u nás funguje výskum. Z ich odpovedí som zmätená, každý hovorí inak. Niekedy vraj treba búchať hlavou o múr, iní tvrdia, že ak sa chce, všetko sa dá. Tak som si povedala, že to vyskúšam a uvidím.“

Domov ju ťahá najmä rodina. „Som jedináčik a chýba mi. Chcem byť s ňou, kým môžem, navyše mám rada Slovensko, hoci priznávam, že mi lezie na nervy úroveň jeho služieb. Nedávno som zažila slovenskú poštu aj banku a je to strašné.  Musím dúfať, že sa to raz zlepší.“

Prekáža jej aj mentalita ľudí. „Potrebovali by viac cestovať a rozširovať si obzory, ale to príde až s ďalšou generáciou.“ Strach má len z toho, že pracovné podmienky pre lekárov a vedcov na Slovensku ju nakoniec znechutia. „Veľmi sa bojím, že zatrpknem. Nechcem prežiť taký život, ale ak to nevyskúšam, nič nezistím.“

Mária Smekalová
Mária Smekalová

Mária Smekalová, obchodníčka a trénerka IT v leteckej doprave, Švajčiarsko (34 rokov)

Že život vonku jej bude vyhovovať viac, zistila počas štúdia sociálnej práce na Prešovskej univerzite, keď sa dostala na študijný pobyt do Nemecka. Diplomovku už písala na stáži v neziskovke vo Viedni.

Keď jej partner odišiel do Česka, v roku 2005 odišla za ním. Absolvovala štúdium na škole leteckého prepravcu Lufthansa a stala sa obchodníčkou v tejto brandži. Pre nemeckého dopravcu pracovala dva roky, tri roky mala na starosti podporu obchodu a jeho rozvoj aj v Českých aerolíniách.

S manželom sa neskôr presťahovala do Berlína, posledných päť rokov robí v menšej americkej firme zameranej na informačné technológie pre letectvo. Na starosti má tréningy a rozvoj obchodu pre Európu, Blízky východ a Afriku. Celá rodina žije vo Švajčiarsku.

Návrat domov považuje za nemožný. „Po rekvalifikácii na leteckú dopravu by som tam už nenašla uplatnenie. Slovensko nikdy nebude leteckým rajom, musela by som začínať odznovu. Takto je to dobré aj pre dcéru, ktorá sa prirodzene učí cudzie jazyky a môže byť odmalička svetoobčanom. Kým my sme si to museli vydobyť, pre ňu to bude normálne.“

Z pomerov na Slovensku Mária nemá dobrý pocit, ale otvorene priznáva, že aj ona je jednou zo spoluvinníčok, pretože odišla a neostala meniť veci doma. Nemá tam už ani veľa kamarátov, väčšina tiež odišla.

Ako bývalej folkloristke jej chýba slovenský folklór, temperament a aktívne používanie slovenčiny. „Slovensky sa rozprávame iba doma, čo je málo.“ Ak by sa raz plánovali presťahovať bližšie k domovu, zrejme by zvolila Rakúsko. Do hladovej doliny, z ktorej pochádza, ju to neťahá.

Upozorňuje však aj na veci, ktoré považuje doma za lepšie. „V porovnaní so Slovenskom vo Švajčiarsku neexistuje rodičovská dovolenka a mamy sa musia po 14 týždňoch vrátiť do práce, o zdravotníctve ani nehovorím. Švajčiarske je síce kvalitné, ale treba drahé pripoistenia.“

Naopak, na aktuálnej krajine oceňuje systém bývania. „Okrem auta nevlastníme nič, funguje sa v prenajatých bytoch. Kým na Slovensku je métou vlastný byt či dom, tu to ľudia neriešia, lebo kto pracuje, môže si dovoliť aj normálny prenájom. V našom dome je 10 bytov a iba v dvoch žijú aj ich majitelia. V prenájmoch sú bežne aj dôchodcovia.“

Kritiku, že na Slovensku vyštudovala za peniaze daňových poplatníkov a dane platí v inej krajine, Mária odmieta. „Vyštudovala som najmä za dane svojich rodičov, ktorí ich odviedli dosť, ja som tiež pracovala a platila už popri štúdiu. Nemám výčitky svedomia.“

Kubo Mačák
Kubo Mačák

Kubo Mačák, právnik a pedagóg, Anglicko (31 rokov)

Vyštudoval právo v Prahe, postgraduál aj doktorát absolvoval na Oxforde, stážoval na Medzinárodnom trestnom tribunáli pre bývalú Juhosláviu v Haagu a Medzinárodnom trestnom tribunáli pre Rwandu v Tanzánii. Dva roky prednáša právo na Univerzite v Exeteri, ktorá patrí do desiatky najlepších škôl vo Veľkej Británii.

Že skončí mimo domova, naznačoval už jeho záujem o medzinárodné súťaže, takzvané simulované súdne spory, na fakulte. Prijali ho na viaceré školy, Oxford mu však poskytol plné štipendium. „Nikdy som to neoľutoval,“ vraví Kubo.

Uvažoval síce aj o práci na Slovensku, stážoval na domácom Ústavnom súde, v poslednom čase to však nerieši. „Nikdy som sa nerozhodoval podľa peňazí, ale v Anglicku som pevne zakotvený, mám tu dlhodobý vzťah a dostávam tu príležitosti, ktoré na Slovensku nevidím.“

Na rodnú krajinu nezanevrel. „Nemám na ňu averziu, rád sa vraciam a nemienim kritizovať nikoho, kto pracuje doma. So skupinou oxfordských študentov sme na Slovensku založili letnú akadémiu, kde v rámci kurzov motivujeme domácich stredoškolákov v atmosfére, ktorú poznáme z Oxfordu či Cambridge, pričom lektormi sú aj absolventi Harvardu či Yale.“

Isté veci mu však prekážajú. „Trebárs štrukturálny rasizmus. Debata o utečencoch ma niekedy privádza do zúfalstva, to sú však skôr výzvy, s ktorými sa slovenská spoločnosť musí popasovať. Ak by som žil doma, pre tieto dôvody by som neutekal, skôr sa snažil hľadať riešenia.“

Plán ministra školstva prilákať špičkových odborníkov domov cez jednorazovú finančnú injekciu ho neoslovil. „Pochybujem, že to môže fungovať ako motivácia pre úspešných ľudí v biznise. Môže to hádam zabrať len na niekoho, kto už nad návratom na Slovensko dávnejšie rozmýšľa. Nevnímam to však ako systémové riešenie.“

O tom, ako štát pri lákaní odborníkov z prestížnych škôl zlyháva, vie Kubo svoje. „Kedysi sme založili Spoločnosť Čechov a Slovákov na Oxfordskej univerzite. Hoci je tam každoročne asi stovka Čechov a Slovákov, počas celého môjho štúdia nás o zmysle návratu domov prišlo presviedčať možno len päť predstaviteľov verejného života. Nevyužili príležitosť, nechodili s návrhmi, hoci práve to bolo obdobie, keď sme sa rozhodovali, čo ďalej, a keď si mohli viacerých podchytiť.“

Pri téme, čo na Slovensku funguje rozhodne lepšie ako v Anglicku, váha iba chvíľu. „Páči sa mi systém nášho stredného školstva. Hoci je finančne podvyživený, vždy som v ňom videl veľa nadšencov. V Anglicku sú problémy, štátne školy sú kvalitatívne horšie ako súkromné. Na Slovensku zo socializmu zdedený rovnostársky prístup síce má aj svoje neduhy, celkovo však drží kvalitu mnohých stredných škôl hore. Dôkazom sú mnohí slovenskí študenti na renomovaných zahraničných univerzitách, ktorí majú vedomosti na svetovej úrovni.“

Michal Mokrý
Michal Mokrý

Michal Mokrý, vedec, Holandsko (32 rokov)

Na Slovensku nepracoval, odišiel hneď po škole. Keď sa počas medicíny v Košiciach dostal na stáž do Holandska a zbadal tamojšie laboratóriá, uvedomil si, že doma sme pozadu ešte viac, ako si myslel.

„Nemá zmysel bojovať s veternými mlynmi a so starými dinosaurami. Slovensko má kvalitných ľudí, len nedostávajú možnosť rásť. Chýbajú peniaze, prostredie nie je inšpiratívne. Tu sa stretávam s entuziastami, všetko sa rieši v prospech pacienta. Doma akoby sa veda robila len z povinnosti v snahe získať docentúry a profesúry.“

Michal je dnes výskumníkom na pediatrickej klinike v Utrechte, kde sa zameriava na zápaly čreva. A kým doma zažíval, až na niekoľko výnimiek, prísnu hierarchickú štruktúru, v rámci ktorej nebolo mysliteľné protirečiť šéfovi či nebodaj zhodiť nápad šéfa pred jeho šéfom, v Holandsku je to normálne.

„Ak na porade navrhnem nezmysel, moja vlastná doktorandka ma pokojne skritizuje. Môj šéf chápe, že tak je to správne, ja to akceptujem, lebo nerealizujem hlúposť. Ako by to bolo na Slovensku? Možno by som dotyčnú medzi štyrmi očami napadol, že takto ma ponížila naposledy, inak letí. Kým tu sa nosí vlastný názor a nik sa nemusí báť, ak sa neopičí po šéfovi, doma je to brané ako útok na autoritu. Lenže práve o tom je diskusia.“

O návrate Michal neuvažuje. Na otázku, či nie je problém, že vyštudoval doma, ale dane platí vonku, reaguje uvážlivo. „Ľudsky tú výčitku chápem, krajina do nás investovala a sme pre ňu strata. Treba si však položiť otázku, čo robí Slovensko pre to, aby sme neodchádzali, vracali sa či aby pritiahlo zahraničné mozgy. Ako vieme motivovať holandského profesora, aby učil na slovenskej univerzite? Nijako.“

Dodáva, že v Holandsku sa, naopak, očakáva, aby človek v jeho fáze kariéry, teda osem rokov po škole, mal za sebou aspoň pár rokov skúseností zo zahraničia. „Potom sa tí ľudia prirodzene vracajú, lebo vedia, že doma to má zmysel. Lenže na Slovensku by môj návrat nik neocenil, narazil by som na byrokraciu a prekážky. Bojovať proti odlivu mozgov sa nedá reštrikciami a tým, že niekoho donútime vrátiť peniaze za školu. Dá sa to dosiahnuť len vytvorením podmienok, v ktorých budeme cítiť, že práca vedca na Slovensku má zmysel.“

Miki Barlok
Miki Barlok

Miki Barlok, fotograf, Írsko (37 rokov)

Na Slovensku vyštudoval architektúru, v brandži aj pracoval. Bavilo ho však nakrúcanie filmov, a tak sa prihlásil na VŠMU na kameru a réžiu. Už na ňu nenastúpil. Pár mesiacov predtým sa totiž rozhodol zarobiť si peniaze v Írsku. Zapáčilo sa mu tam a ostal. Odvtedy ubehlo takmer 10 rokov.

„Ľudia sú tu príjemní, cítim sa ako súčasť rodiny, nezažívam stresy ako na Slovensku. Politika s tým nič nemá, nikdy ma nezaujímala. Som od nej odrezaný, ani neviem, aká je teraz situácia na Slovensku či v Írsku. Pre svoju prácu to nepotrebujem.“

Vypracoval sa na žiadaného fotografa, ktorý publikuje v módnych časopisoch, fotí pre dizajnérov, reklamné agentúry aj kultúrne inštitúcie. Čo by sa muselo stať, aby sa vrátil? „Nič, hoci Slovensko milujem. Príliš dlho však už pracujem na kariére vonku, darí sa mi, mám stabilných klientov. Nechce sa mi začínať od nuly. Aby som sa doma niekam dostal, musím poznať správnych ľudí. Tým, že som vypadol, však už nemám kontakty.“

Argument, že študoval doma, ale dane platí vonku, a tak bol pre štát stratovou investíciou, neberie. „Vôbec nad tým nerozmýšľam. Je logické, že pracujem tam, kde mi je dobre. Mal som možnosť voľby, vybral som si. Ostať na Slovensku je predsa jednoduchšie, dá sa tam oprieť o rodinu či kamarátov. Vonku sa na to, aby ste niečo dosiahli, treba pretĺkať oveľa viac. Možno sa zdá, že všetci tu zarábajú milióny a všetkým je dobre, to je však omyl.“

Isté veci mu však predsa chýbajú. „Kvalitnejší a rýchlejší internet, v Írsku sú s ním problémy. Na Slovensku sú tiež ľudia dochvíľnejší. Ak sa povie, že sa stretneme o ôsmej, tak to platí, kým v Írsku všetko trvá a dotyční bez výčitiek meškajú.“

Petra Schwarczová
Petra Schwarczová

Petra Schwarczová, tlmočníčka, Anglicko (34 rokov)

Vyštudovala strojnícku fakultu v Košiciach, mala však pocit, že v práci sa nudí, a tak v roku 2008 odišla do Anglicka. „Chcela som ďalej rásť. Každý mi tvrdil, že si tam nedokážem nájsť inú prácu ako skladníčka či čašníčka, preto som chcela dokázať opak.“

Podarilo sa jej to, roky pracuje ako tlmočníčka, ktorú si agentúry najímajú predovšetkým pri kontakte so slovenskými Rómami v Sheffielde. Tlmočí im pri styku s úradmi, u lekárov, v nemocniciach či pri návštevách kompetentných doma. „Som spokojná, sama sebe paňou, ide o flexibilnú prácu, nemusím sedieť v kancelárii, navyše som si mohla financovať ďalšiu vysokú školu.

Petra totiž vyštudovala aj „Architectural Technology“ na Sheffield Hallam University, čo je odbor, ktorý spája pozície architekta a stavbára. „Nikdy som si príliš neverila, sebavedomie mi dala až táto škola.“

Nielenže získala univerzitnú cenu za výnimočné výsledky, v septembri cestuje do Londýna, kde si prevezme ďalšiu cenu za výskum a dizertačnú prácu, takzvanú Student Award for Excellence in Architectural Technology. Nominácie vyberal odborný inštitút z tejto oblasti zo všetkých univerzít v Anglicku, Írsku a vo Walese.

Domov sa už nevráti. „Určite nie, hoci je to zvláštne. Necítim sa doma ani na Slovensku, ani v Anglicku. Nepatrím už vlastne nikam. Napriek tomu si neviem predstaviť, že by som mala ostať doma dlhšie ako na návšteve rodiny.“

Deprimuje ju úroveň slovenských služieb a arogantní vodiči. „Predavačka mi hodí mince vedľa nastavenej ruky. Nedávno sme boli v Banskej Štiavnici. Na otázku, či môžeme niekde zaparkovať, domáci odvrkli, že nie. Hoci kúsok ďalej bolo parkovisko, ani im nenapadlo poradiť. Ide síce o drobnosti, ale keď sa pospájajú do celku, tak sa teším, že už tam nežijem.“

Pri otázke, čo jej z domova chýba, však nezaváha. „Jednoznačne naše letá a teplé počasie, klasické obedové menu v reštauráciách, lebo v Anglicku sa miesto teplých obedov ponúkajú najmä sendviče a hranolčeky. A tiež mi chýba rýchly internet, pretože v Sheffielde optické káble ani zďaleka nie sú štandardom.“

Peter Stražan
Peter Stražan

Peter Stražan, podnikateľ v IT, Nemecko (57 rokov)

Bol detským hercom, účinkoval vo filmoch a v televíznych inscenáciách. Absolvoval odbor rádioelektronika, čo ho posunulo k vtedy ešte vzácnym počítačom. Dvanásť rokov prednášal na leteckej vysokej škole a koncipoval výukové softvéry pre školy.

Po revolúcii šiel do civilnej firmy a programoval softvéry pre radary či letecké trenažéry. Keďže mal prístup k digitálnym modelom slovenského terénu, podieľal sa aj na softvéroch pre tajnú službu.

Hoci však jeho produkty mali úspech v armáde, tá za ne nerada platila a on túžil po komerčnom úspechu. Mal už 42 rokov, keď stretol kamaráta z Hamburgu, ktorému poskytol CD so svojím portfóliom. Onedlho už pracoval v Nemecku, kde žije dodnes.

K odchodu čiastočne prispelo aj sklamanie z domácej politiky. Po tom, čo Mečiarovo HZDS zmarilo referendum, zavolal Mikulášovi Dzurindovi, ktorý bol v opozícii, a nahováral ho, aby situáciu riešil.

„Pýtal som sa, čo s tým exemplárnym porušovaním demokracie mieni robiť a prečo opozícia nejde s ľuďmi do ulíc. Odpovedal mi, že nikto by aj tak nešiel. Bol to dôkaz, že nateraz je zbytočné sa doma usilovať o demokraciu, a manželke som priznal, že tu už nechcem žiť.

V Nemecku mu vyhovuje prirodzený poriadok. „Akúkoľvek svoju slobodu obetujem za istoty. Znervózňujú ma Slováci, ktorí sem prídu a len premýšľajú, ako obabrať systém. Niekto si neprihlási auto, hoci do pol roka musí, a radšej klame, že ho má požičané od otca. Lenže kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Preto dodržiavam aj pravidlá, ktoré sa mi zdajú nelogické, inak by sa ten poriadok rozsypal.“

Cez prácu pre viaceré firmy sa dostal na voľnú nohu v oblasti  IT a už to nechce meniť. „Na Slovensko by som sa vrátil iba z praktických dôvodov, teda na penziu, a aj to len teoreticky. Som hrdý na jeho ekonomické úspechy, horšie je to s vymožiteľnosťou práva, ktorá pôsobí zlým dojmom a je dôvodom sa nevracať.“

Petra znepokojuje aj „totálna krátkozrakosť Slovákov, ktorí sú priveľmi zahľadení do svojho dvorčeka. Najviac je to vidieť v správach, kde je minimum informácií venovaných zahraničiu, hoci sú plné nepodstatných hlúpostí o Slovensku.“

Stanislav Dobák
Stanislav Dobák

Stanislav Dobák, tanečník, Belgicko (28 rokov)

Už počas konzervatória dostal odporúčanie, aby to skúsil na prestížnej tanečnej škole P.A.R.T.S. (The Performing Arts Research and Training Studios) v Bruseli. Doteraz ju zvládli len dvaja Slováci.

Spolupracuje so špičkovým súborom Rosas, s ktorým prešiel svet, postupne sa vypracoval na tanečníka svetového formátu. Študuje aj fotografiu na University of Hertfordshire, nakrúca umelecké filmy a s manželkou ponúka ich prácu pod názvom Memoryhouse production.

Manželka je Austrálčanka, narodila sa v Kanade, korene má v Malajzii. Prečo sa nevrátil domov? „Ako absolvent kvalitnej školy som mal väčšiu šancu uplatniť sa vo svete, než keby som študoval tanec na VŠMU. Už od 2. ročníka som spolupracoval s rôznymi choreografmi, prišlo to prirodzene. Som tu deväť rokov a tunajšie podmienky mi vyhovujú.“

Nemyslí si, že na rovnakú úroveň by sa mohol vypracovať aj doma? „Aby som vyžil, musel by som sa viac obracať a akceptovať aj menej umelecké projekty, teda ísť do komerčných vecí, čo ma neláka. Tu mám viac voľnosti, v Belgicku má tanec tradíciu aj plné sály, čo na Slovensku neplatí.“

Belgicko je pre kvalitných umelcov výhodné aj z iných dôvodov. Funguje tam špeciálny systém ich podpory. Ak tanečník, spevák či herec splní podmienky, získa umelecký štatút, ktorý mu umožňuje dostávať finančnú podporu aj v pauzách medzi projektmi. „Je to veľmi lukratívny štatút, ktorý je síce ťažké získať, ale špičkoví umelci vďaka nemu nie sú nútení zľavovať zo svojich kritérií.“

Od domova ho odrádzajú aj praktiky, aké nedávno predviedol župan Marian Kotleba, ktorý tanečnému divadlu stopol dotáciu ministerstva kultúry. „Je to smutné. Divadlá musia bojovať o peniaze aj diváka, a keď im uberiete možnosti, napríklad festivalové, škodíte im. Neviem, prečo sa do toho vŕta niekto, kto sa v tom nevyzná a rozhoduje sa podľa emócií, najmä ak ministerstvo dotáciu odôvodnilo. V Belgicku by sa to nemohlo stať. Aj preto obdivujem ľudí, ktorí sa v takých podmienkach dokážu venovať umeniu. Vonku to nie je taký boj.“

Rastislav Blažek
Rastislav Blažek

Rastislav Blažek, právnik, Írsko (41)

Že by raz odišiel zo Slovenska, mu najskôr ani nenapadlo. Takmer dvanásť rokov totiž pôsobil ako profesionálny vojak, dôstojník a odborník na logistiku. Bol aj v zahraničnej misii OSN. Do zálohy bol uvoľnený v rámci reorganizácie ozbrojených síl v roku 2003.

Skúsil to v civilnom sektore, v roku 2005 však pochopil, že ak sa chce finančne zabezpečiť, musí ísť von. Keď potom videl, koľko Slovákov sa v Írsku borí s protiprávnym konaním zamestnávateľov, začal sa zaujímať o tamojšie právo.

Nakoniec ho vyštudoval a dnes pracuje v renomovanej írskej právnickej kancelárii. Špecializuje sa na pracovné právo a súdne spory v oblasti uplatňovania si nároku na odškodné za spôsobené ujmy – pracovné úrazy, dopravné nehody a úrazy všeobecne.

Od roku 2011 tiež ako jediný neírsky „community director“ zastupuje záujmy neírskych občianskych združení v organizácii Northside Partnership. O návrate uvažuje len teoreticky, poukazujúc na úroveň korupcie a byrokracie na Slovensku.

Keď spomenieme snahu štátu finančne podporiť návrat mozgov domov, zvážnie. „Ten návrh je výsmech, prípadne košieľka šitá na mieru detičkám slovenských zbohatlíkov, ktorí poslali svoje ratolesti študovať do zahraničia. Ak sa im vonku nepáči, prípadne sa nevedia uchytiť, preukážu, že študovali renomovanú školu, pričom slovo renomovaný je na Slovensku vágny pojem, a bum, hneď majú 10-tisíc eur. Je to úbohé, motivovať to môže len špekulantov.“

Návrhu vyčíta aj to, že sa podobá na úplatok. „Aj keby mi dávali 50-tisíc eur, nie je dôvod sa vrátiť, veď to nie je ani môj ročný príjem. Prečo by som sa za takú sumu upisoval verejnému sektoru a ešte bol niekomu zaviazaný? Peniaze si zarobím sám, pričom nikomu nemusím bozkávať ruky za to, že mi ponúka sumu, na ktorú sa nadreli slovenskí daňovníci.“

Po otázke, či je doma lepšie aspoň niečo, nasleduje dlhá pauza. „Nič mi nenapadá. Rozčuľuje ma, keď politici a hovorcovia na rozkrádačky či vyhodenie človeka z roboty argumentujú, že všetko sa udialo v medziach zákona. V Írsku platí fenomén, ktorý chráni ľudí pred nespravodlivosťou. Ak niekoho vyhodia v zmysle zákona, ale napĺňa to parametre nespravodlivosti, firma nesie následky.“

Dokladá to aj na inom príklade. „Vyhrali sme spor, kde agent poisťovne pri podpise zmluvy uviedol klienta do omylu, teda porušil etický kódex. Keď potom prišlo na poistné plnenie, ukázalo sa, že zmluva nič také nepokrýva. Poisťovni to nepomohlo a musela platiť. Ako by to dopadlo na Slovensku? A kde by sa klient domohol práva? Nebodaj na slovenskom súde?“

Peter Stachura
Peter Stachura

Peter Stachura, lekár, Nemecko (36 rokov)

Patrí k tým, čo mali chuť pracovať na Slovensku, ale nahneval ho tunajší systém. Keď v roku 2003 po medicíne nastúpil do nemocnice v Levoči, zaradili ho do kategórie stredného zdravotníckeho personálu, čo predstavovalo plat necelých 300 eur v hrubom. Dotklo sa ho to, a tak o pár mesiacov odišiel do Nemecka.

Získal tam viacero atestácií, dnes pracuje ako anestéziológ aj ako vedecký lekársky pracovník na oddelení paliatívnej medicíny. Napriek krivdám na Slovensko nezanevrel. „Mám ho veľmi rád, v cudzine si to uvedomujem ešte viac, vediem k tomu aj deti, národné povedomie nám nechýba. Koniec koncov, krajina odvtedy urobila kus cesty, hoci z niektorých oblastí som zhrozený. Myslím tým najmä zdravotníctvo.“

Keďže je finančne viac-menej zabezpečený, Slovensku pred časom skúšal dať ešte jednu šancu. „Uchádzal som sa o miesto na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde vypísali výberové konanie. Po čase mi prišla odpoveď, že podmienky som splnil. A bodka, odvtedy sa nik neozval. Až neskôr som sa od kohosi na konferencii dozvedel, že veď viem, ako to doma funguje.“

Sklamalo ho to, pomenúva však aj pozitíva. „Sme iní ako Nemci, okruh našich najbližších priateľov vonku tvoria najmä Slováci, Česi a Poliaci. Sme tiež autentickejší. Nemci sú občas až prehnane puntičkárski, my sme vynaliezavejší. Vždy hľadáme možnosti, ako niečo urobiť aj bez peňazí, kým tam musí byť všetko vopred premyslené. A keďže mám rád voľnosť, vonku mi prekáža aj prílišná hierarchia.“

Eliška Schneiderová
Eliška Schneiderová

Eliška Schneiderová, pomáha utečencom, Írsko (36 rokov)

Doma vyštudovala sociálnu prácu, „mala som však problém vidieť svoju budúcnosť na Slovensku práve v tejto oblasti. Netúžila som sa upísať sociálnemu systému, ktorý ľudí zotročoval miesto toho, aby ich posúval vpred. Nešlo pritom ani o peniaze, ani o politiku.“

V Írsku osem rokov pracuje s utečencami, štyri roky pomáha aj tamojšiemu ministerstvu spravodlivosti ako koordinátorka presídľovania migrantov najmä z Afriky. O návrate domov občas uvažuje, ale nechystá sa tak urobiť.

„Po rokoch vonku už dobre nepoznám slovenskú spoločnosť. Sťahovanie by pre mňa bolo to isté ako odchod do ktorejkoľvek krajiny, trebárs do Španielska. V oboch prípadoch by šlo o nový zážitok, rozdiel by bol len v jazyku.“

Na Slovensku sa jej pozdáva zdravotníctvo či školstvo, viac je však vecí, čo ju odrádzajú. „Chodím tam na dva až tri týždne ročne. Väčšina zážitkov mi naznačuje, že sa nemám vracať. Ide o každodenné služby, v ktorých panuje arogancia, neochota, absencia úsmevu, ignorácia. Už len šoférovanie je veľká výzva. Dosť to odráža, čo sme zač, akí sme netrpezliví, ako riskujeme vlastné aj cudzie životy. Nevážime si teda ani sami seba. Ľudia na Slovensku sa berú strašne vážne, pritom často nie sú ani takí štedrí, ani takí priateľskí, ako si neraz nahovárajú.“

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Teraz najčítanejšie