Zrod martýra

Z dlhého zoznamu martýrov v dejinách sa posmrtný obraz obete, ktorý sa práve vynára v postave Milana Lučanského, asi najviac podobá Bobbymu Sandsovi. Ten v roku 1981 spáchal v britskom väzení samovraždu hladovkou, ktorá trvala 66 dní.

Sands bol kriminálnik, člen írskej teroristickej organizácie, takzvanej Dočasnej IRA, a vtedajšia britská premiérka Margaret Thatcherová sucho vyhlásila, že to bol „usvedčený zločinec, ktorý sa rozhodol vziať si život“ – na rozdiel od mnohých obetí IRA, ktoré šancu rozhodnúť o svojom živote nedostali.

Je pravda, že Lučanský nebol usvedčený zločinec, ale len obvinený zo zločinu, a že na rozdiel od Sandsa nespáchal samovraždu z politického presvedčenia (Sandsa navyše nasledovalo deväť jeho kolegov). Spája ich však to, že napriek ich amorálnosti v nich časť spoločnosti uvidela cnostných hrdinov a nevinné obete nenávidenej vlády.

Slovenská opozícia začína maľovať obraz martýra Lučanského zrkadlovo k obrazu zavraždenej dvojice Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ale ani táto zvrhlosť nie je v dejinách žiadnou novinkou. Tejto metóde sa hovorí subverzia a majstrami v nej boli v minulom storočí komunisti aj fašisti.

Pred očami sa nám teda rodí nová morálna alternatíva. Opozícia si na Lučanského smrti buduje auru prenasledovaných vládou Igora Matoviča, ktorá sa vzťahuje na odkaz Kuciaka a Kušnírovej. Odteraz si každý bude musieť vybrať – nemôžete nosiť odznaky AllForJan a AllForMilan na jednom kabáte.

Úpadok rozumu

Matovičova vláda je voči tomuto vývoju bezmocná a ani zriadenie politicky zmiešanej vyšetrovacej komisie jej zrejme nepomôže. Konšpiračná teória o Lučanského smrti už žije svojím vlastným životom a stane sa mýtom, ktorý zmobilizuje opozičných voličov a nadlho rozštiepi spoločnosť.

Podobný vývoj nastal v Poľsku po leteckej havárii v roku 2010 v ruskom Smolensku, pri ktorej zahynula časť poľskej elity. Vtedajší opozičný politik Jaroslaw Kaczynski stmelil časť spoločnosti konšpiračnou teóriou, že za haváriou sú Rusi. Nepomohli zmiešané vyšetrovacie komisie ani jasné dôkazy o príčine nešťastia. Mýtus žije dodnes a účinne štiepi národ.

Nemá zmysel tratiť čas údivom a rozhorčením nad tým, že ľudia veria očividnej lži. V Amerike veria desiatky miliónov ľudí tomu, že jesenné prezidentské voľby boli podvod a že v skutočnosti vyhral Donald Trump. Napriek jasným dôkazom veria tejto lži preto, lebo sú hlboko presvedčení o tom, že opačný tábor klame a podvádza.

Úpadok rozumu teda nie je slovenskou zvláštnosťou. V prípade Lučanského je predovšetkým intuitívnym vyjadrením rastúcej nenávisti voči vláde Igora Matoviča. Tá totiž vinou vlastnej neschopnosti a morálnych zlyhaní prišla o veľkú časť politickej legitimity získanej vo voľbách.

Voliči vládnej koalície sú z nej možno sklamaní, ale voličov opozície rozpaľuje zúrivosť, ktorá prebíja rozumný úsudok. Je to síce len teoretický predpoklad, ale ak by sa Matovičova vláda správala rozumne a slušne, Lučanského prípad by nevyvolal také vášne.

Zlovestný mýtus

To neznamená, že opozícii sa podarí vyvolať predčasné voľby, ale mýtus o martýrovi Lučanskom je zlovestný aj bez toho. Zrejme do seba totiž zahrnie aj všetkých obvinených z okruhu Roberta Fica a Petra Pellegriniho, ktorí dnes sedia v celách. Zo súdnych procesov sa tak v očiach verejnosti stanú politické a nie je isté, či sa sudcovia budú vedieť tejto pasci vyhnúť.

Okrem toho existencia martýrov v oboch táboroch znemožňuje spoločenskú dohodu o dobre a zle, o pravde a lži. Tento rozkol je síce cieľom opozície, ale Matovičova vláda k nemu svojou aroganciou a škandálmi prispela.

V rozštiepených spoločnostiach, kde stoja proti sebe dva protikladné mýty, obvykle nie je priestor na tretiu samonosnú politickú alternatívu, aj keby sa o ňu nejaká politická strana snažila. Hrozbou takého vývoja je potom to, že úpadok rozumu postihne všetkých.

Varovaním nech sú stovky mŕtvych, títo skutoční martýri, ktorí na rozdiel od Lučanského nedostali šancu rozhodnúť o svojom živote. Zomreli preto, lebo vláda Igora Matoviča upadla na rozume a časť opozície ho stratila úplne, keď šíri konšpiračné teórie o neexistencii pandémie.

Ale mnohí zomreli a mnohí ešte budú zomierať aj preto, lebo nerozumne sa správa väčšina spoločnosti. Úpadok rozumu nie je slovenská zvláštnosť, rovnako ako ňou nie je nezaslúžený zrod martýra. Ale zvláštne nie je ani to, že šanca na návrat rozumu stále existuje, hoci národy ju obvykle využívajú až vtedy, keď vyčerpajú všetky zlé možnosti.