Týždeň po
Kedysi si ľudia pamätali posledné slová zomierajúceho, dnes si budeme pamätať, na čo posledné „kukal“.
Vyhľadala som svoj prvý článok o korone. V marci som písala aj o tom, že jar prináša pocit, že sa nič nekončí, naopak – opäť sa raz začína, a situácia by ma oveľa viac nalomila, ak by izolácia prišla v januári. Ak by som dnes mala na covide nájsť „suchú nitku“, bol by to fakt, že je šetrný k deťom. Viem si predstaviť, o čo tragickejšie by boli pocity nás všetkých, keby tak ako niektorí dospelí s ťažkým priebehom choroby museli trpieť deti, nehovoriac o tom, ak by tvorili časť pacientov, ktorí chorobe podľahli.
Takto (dospelé) deti iba tŕpnu, či nenakazia rodičov. Niektoré tiež vystupujú na verejnosti – ako Adela Vinczeová v role rozprávkovo múdrej dcéry povestne zadubeného otca, ktorý zľahčoval covid, až sa ocitol v nemocnici. A vraj mu vysvetľovala, „že tým, že on má vyštudovaný zahraničný obchod a ona kulturológiu, tak ani jeden z nich do toho nedokáže úplne odborne preniknúť.“ To je, akoby ste povedali ľuďom, čo
