Podiel sociálnych sietí na zdivočení človeka
Aj obohratú pesničku možno zahrať ešte raz. Záruku, že to bude naposledy, ale nemáte.
Čím ďalej tým viac, dokonca už nástojčivo a neodvratne, pôsobí slovné spojenie sociálne siete ako vrchol irónie. Najnovším príkladom je stoka bludov, ktorá sa na čitateľa a diváka rinie po samovražde generála Milana Lučanského.
Občas sa ma niekto sugestívne opýta: Si na Facebooku? To je, mimochodom, tiež pekne absurdný slovný zvrat. Môžete byť dajme tomu na moste cez Dunaj alebo na zhromaždení kotlebovcov, sotva však „na“ čomsi virtuálnom, čiže zdanlivom. Ale zvraty sú preto zvratmi, lebo zľudoveli.
Ak teda tvrdohlavo naďalej „nie ste na Facebooku“ ako ja, nespracovaná stoka sa k vám dostáva preosiata cez filter preferencií vašich dobrých známych a priateľov. Obvykle sa na úvod opýtajú: Toto si čítal? Moja odpoveď je zakaždým tá istá a zdvorilá: Samozrejme, nie. V duchu si pomyslím: Ani nechcem.
Facebook je čosi, kde ak ste, môžete mať nielen povestný šiesty zmysel (intuícia), ale aj siedmy. Teda mať možnosť nahliadnuť do takých temných zákutí ľudskej duše, ktoré by vám inak ostali utajené. Viem, nie je väčšinou o čo stáť.
