Osem rokov fotil svoju babku, keď sa cítila nepotrebná. Bál som sa, či to ľudia nebudú vnímať ako vtip, ale pochopili to, hovorí Peter Sit
Umelec Peter Sit vydáva knihu o svojej starej mame Emílii Sitovej, ktorej fotkami pomáhal prekonať obdobie smútku po smrti manžela, ale aj o tom, aká dôležitá je v našich životoch empatia a starostlivosť o druhých.
Keď mu zomrel dedo, mal pätnásť rokov. Bol nahnevaný. Nerozumel, prečo kar po pohrebe, na ktorom sa stretla celá rodina, pripomínal skôr oslavu. Dovtedy ich nezažil veľa.
Jeho babka však na tom bola horšie. „V priebehu roka po dedovej smrti fyzicky aj psychicky veľmi chradla. Každý deň chodila na cintorín a pripravovala sa, že čoskoro pôjde za ním,“ hovorí Peter Sit.
Uvedomil si, že celý život bola zvyknutá starať sa o druhých a zrazu o to prišla. Časom jej preto začal vymýšľať rôzne aktivity a ako začínajúci študent umenia ju pri nich fotil. Spoločne plánovali urobiť dokonca knihu s jej receptami, starostlivo napísanými rukou, no pred viac ako dvoma rokmi Emília Sitová zomrela.
Napriek tomu sa Peter Sit rozhodol, že knihu s fotografiami svojej babky vydá, no nie ako knihu receptov, ale ako knihu úvah o témach, ku ktorým ho čas strávený s ňou priviedol. Dal jej názov Život jedného človeka je celý vesmír.
Žena, ktorá sadila stromy
Emília Sitová bola lesníčkou a takmer celý život sadila stromy. Podľa archívneho článku z novín z roku 1987, ktorý bude takisto súčasťou knihy, to boli práve ženy lesníčky, ktoré za rok vysadili aj 1,8 milióna stromov.
„Blízko pri Trnave v malej dedine na úpätí Malých Karpát s názvom Dechtice je les prezývaný Boričky, do ktorého som chodieval celé detstvo a stále sa doň rád vraciam. Je tam jedno miesto, kde je veľmi zvláštna, príjemná harmonická atmosféra. Vždy ju cítim až niekde v bruchu, keď tadiaľ kráčam, ale až ako tínedžer som zistil, že ten les pomáhala sadiť aj moja babka,“ hovorí Peter Sit.
Že kniha s úvahami o dôležitosti práce, o empatii, starostlivosti, láske, ale aj o starnutí a smrti vyjde akurát v čase vrcholiacej svetovej pandémie, je len zhoda okolností.
„Neplánoval som to takto, ale zdá sa mi, že to do seba zapadá,“ hovorí Peter Sit.
V čase, keď svoju babku začal fotiť, nijako obšírne nevysvetľoval, čo presne tým sleduje a čo mu to spätne prináša. Ľudia však na to prišli aj sami, lebo mnohí mu cez Facebook, kam pridával jej fotky, písali o svojich skúsenostiach a aj o viac či menej úspešných pokusoch zblíženia sa so svojimi rodičmi či starými rodičmi.
„Nikdy som to nevnímal ako umenie. Pre mňa to bola v prvom rade pomoc pre ňu, akurát som ju robil spôsobom,
