Denník N

Sto rokov chlapčenstva

Lawrence Ferlinghetti – azda najväčší žijúci básnik, večný chlapec, ktorý sa smeje s vážnou tvárou a s nesmiernou ľahkosťou – dokáže ironizovať i tvrdo kritizovať. Novela Chlapec, ktorá vyšla v roku 2019 pri príležitosti jeho storočnice, je vrcholom jeho tvorby. Jedným z mnohých vrcholov.

Mal som asi sedemnásť rokov, keď som si prvý raz prečítal tieto Ferlinghettiho verše: „Svet je ohromné miesto / kam sa narodiť / ak je vám fuk že niektorí ľudia umierajú / celý ten čas / alebo možno len hladujú / sem-tam / čo koniec koncov nie je také zlé / kým sa to netýka vás.“ Zaryli sa mi pod kožu (či pod nechty?) a neodradil ma od nich ani trochu toporný preklad Vojtecha Mihálika vo výbere Smutná nahá jazdkyňa; oveľa lepšia verzia od Mariána Andričíka (zakončená slovom funebrák na rozdiel od Mihálikovho uhladeného pohrebníka) som objavil až v antológii Beatnici z roku 2010, ktorú v edícii Lyrika 20. storočia vydal Slovart.

Čítal som tie verše a bolo mi ukradnuté, že už vtedy mali vyše päťdesiat rokov. Vedel som to vôbec? Že vznikli skôr, ako sa narodila moja mama? Asi nie. Na roky som nepozeral. Zdalo sa mi, že boli napísané včera. Že atrament, ktorý ich zhmotnil, sotva stihol poriadne zaschnúť. Presne tak! Presne tak je to! – hovoril som si vzrušený a skôr som cítili a tušil, ako naozaj vedel čosi o tom, aký nespravodlivý a pokrivený a vlastne otrasný je tento svet.

Lawrence Ferlinghetti sa do môjho života vrátil po rokoch novelou Chlapec, ktorú napísal a vydal pri príležitosti svojej storočnice. Vo výbornom českom preklade Luboša Snížka ju vydalo pražské vydavateľstvo Maťa, ktoré sa bítnikom venuje systematicky už dlhé roky.

Bítnický relikt

Leto 1965. Štyridsaťšesťročný Ferlinghetti píše: „Pojednou jsem prvně v životě spatřil Ezru Pounda. Seděl tiše jako socha mandarína v lóži vzadu v divadle, v nejvyšší řadě na balkóně. Byl to šok. V prvním okamžiku jsem ho nepoznal, viděl jsem jen nápadného, neuvěřitelně starého člověka v prazvláštní póze, hubeného a s dlouhými vlasy, vypadajícího v osmdesáti letech jako orel, s hlavou podivně nakloněnou k jedné straně, pohrouženého do nepřetržité abstrakce.“

Spomienkový text o Ferlinghettiho stretnutí s „neuveriteľne starým“ básnikom v talianskom Spolete uverejnila Světová literatura v prvom čísle ročníka 1969 v preklade Jana Zábranu. Lawrence Ferlinghetti je trochu omráčený, ale aj očarený. Poundov hlas mu znie v hlave ešte dlho po tom, ako vyjde z divadla. („Tohohle se dočkat!“ hovoril si.)

Podobne omračujúce a čarovné stretnutie pripravil po rokoch aj on sám pre svojich čitateľov, keď vydal útlu novelu Chlapec. Je to však omnoho viac ako len prosté úradné potvrdenie o žití. Je to poézia, ktorej sa netreba báť.

Lawrence Ferlinghetti je skutočný relikt. Možnože je to najväčší žijúci básnik. To je však úplne nepodstatné. Dôležité je jedno, a novela Chlapec to potvrdzuje, že je stále pri sile, pri chuti i pri zmysloch. Ak stretnete v dvadsiatom prvom storočí hipíkov, poviete si, fajn, ale buď trochu zaspali dobu, alebo dobrovoľne žijú v minulosti, nech… Bítnik Lawrence Ferlinghetti však nie je žiadna bizarná zabudnutá existencia. Je to živý a aktuálny básnik – a popritom aj svedok dávno minulých čias.

Niekto, kto videl živého Jacka Kerouaca či Gregoryho Corsa! Niekto, kto vydal Ginsbergovo debutové Vytie a posedel si zaň v base, pretože vzbudilo verejné pohoršenie! Veď napokon – on je ten, kto videl najlepšie mozgy svojej generácie zničené šialenstvom!

Mnohí z nich už medzi nami nie sú; v roku 2020 zomreli Michael McClure aj Diane DiPrima. Drží sa ešte o čosi mladší Gary Snyder.

Mohlo by sa teda zdať, že básnik si k stovke napíše čosi ako závet. Ale ani náhodou. Toto je jeho pravý opak.

Večný chlapec

Lawrencea Ferlinghettiho som vždy vnímal ako toho staršieho, pokojnejšieho muža, ktorý sa s blahosklonným úsmevom prizerá divoko besniacim chlapcom a dievčatám opájajúcim sa do nemoty zvukmi jazzu a poézie. Do posledného dychu! Veľkú väčšinu z nich prežil.

Zároveň však bol a zjavne aj zostal večným chlapcom, ktorý sa s úžasom prizerá tomu, ako hasiči v Brooklyne striekajú do oblohy vodu a spolu s ostatnými deťmi sa potom nahý blázni v padajúcich kvapkách ako na počiatku sveta; alebo neskôr spolu s ďalšími chalanmi naháňa Johnnyho Nolana, pretože má na zadku flajster. Teraz sa obzerá späť na tých vyše šesťdesiat rokov, ba aj oveľa viac. Obzerá sa na celé storočie, ktorého bol svedkom. Jeho novela Chlapec je tak trochu autobiografiou. Áno, sú to pamäti starého bítnika, ktorý bol pri tom. No je to aj esej o svete, v ktorom žijeme. Aj báseň. A zároveň výnimočná próza. Je to skrátka čosi ako lávová lampa, do ktorej sa občas vnorí zapnutý mixér.

Text, v ktorom takmer úplne absentujú bodky či iné interpunkčné znamienka nadväzuje na to najlepšie, čím sa vyznačovala poézia a próza Beat Generation. Slová premiešané s jazzovou hudbou, verše vymerané na dĺžku nádychu a próza písaná na kyslíkový dlh. Satori nepočká a písanie musí sprevádzať horúčka.

V úvode sledujeme batoľa, ktorého životná situácia je takáto: narodilo sa pár mesiacov po tom, ako jeho otec zomrel na infarkt. Zlomená matka zostala bez peňazí, a tak najmladšieho syna (už piateho!) zavinutého v perinke s dôverou vložila do rúk tety Emilie. Pre malého Laurenta je to len jedna kapitola z rôznych vážnych životných škôl. Spolu s tetou Emilie chvíľu žije v Paríži, naučí sa po francúzsky, no po návrate do Ameriky teta navždy zmizne. Riadením osudu sa ocitne v rodine Bislendovcov, kde okúsi prepych (a lesk) dobre situovanej rodiny, aby neskôr pocítil skutočné priateľstvo, ale aj príchuť života oveľa bližšie k okraju spoločnosti, čo ho poznačí na celý život.

Zrodil sa básnik

Osud mal pre Chlapca pripravených ešte mnoho prekvapení. Napríklad druhú svetovú vojnu, vylodenie v Normandii, vojnu v Pacifiku alebo Nagasaki sedem týždňov po zhodení druhej atómovej bomby. Keď toto všetko uvidel, stal sa z neho pacifista a presvedčený protivojnový aktivista. Tieto zážitky však nastavili aj optiku jeho básnického videnia: „A Chlapec dospěl po nekonečné řadě zmatení přesazování přetváření ponoukíní smilnění zpovídání předvídání halucinování konsternování diskutování spolupracování odhalování utvrzování obnovování doznívání nechápání vysvětlování ujasňování zjednodušování idealizování usilování obchádzení realizování radikalizování a osvobozování dospělý Chlapec objevil svůj vlastní hlas a vychrlil ze sebe dosud potlačovaný proud slov.“ Zrodil sa básnik!

Vo Ferlinghettiho novele Chlapec sa prirodzene mihnú všetky zvučné mená bítnickej generácie; večne zamilovaný Ginsberg i Kerouac rozožratý chľastom až na dreň. Objaví sa tu však toho omnoho viac. Polemika s náboženstvami i rôznymi filozofickými smermi. Irónia. I tvrdé obžaloby pokrytectva. Úvahy o mieste človeka vo svete. Aj o jeho zanedbateľnej úlohe v dejinách planéty.

Lawrence Ferlinghetti totiž nie je len pamätník bítnického vírenia či druhej svetovej vojny. Na vlastné oči videl, ako sa mení svet, ako sa deje niečo oveľa väčšie a šialenejšie ako nejaká priemyselná revolúcia. Videl totiž, ako prichádza dnešok. A tak má právo smiať sa. I pochybovať. No zdá sa, že napriek všetkému stále verí. „Přežiju přežiješ i když drony velikosti kolibříků můžou zabít tebe nebo tvého bratra na deset tisíc mil až se bojím pomyslet…“ Ó, áno, svet je ohromné miesto, kam sa narodiť…

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie