Uvidíme, možno nás niektoré zo šiestich ministerstiev kultúry milo prekvapí

So záujmom sledujem debaty o premene kultúry alebo, možno presnejšie, umeleckého sveta po pandémii. Zmena príde, veď napokon, stále sa niečo mení. Bude to tá pravá zmena? Ako odpovedá klasik: „Pravá zmena nikdy nenastane, pretože každý si ju predstavuje inak.“

Na úvod trochu optimizmu. Vyzerá to tak, že čoskoro budeme mať niekoľko ministerstiev kultúry – ministerstvo hospodárstva a kultúry, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a kultúry, ministerstvo financií a kultúry, ministerstvo dopravy a kultúry, ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie a kultúry a ministerstvo kultúry. Tam všade sa rieši, čo s tým pestrým svetom, ktorý tvorí umenie a jeho zázemie. Ak by to malo znamenať aspoň to, že všetci sa začnú správať kultúrnejšie, tak je to fantastická správa pre Slovensko. Také jednoduché to však nebude.

My a oni

Bezradnosť v znamení pingpongu medzi ministerstvami sa dá čiastočne pochopiť. Svet umenia je totiž úžasným prienikom všetkých možných ľudských činností, je to zmenšenina existujúceho vesmíru, veď napríklad každý festival je dočasným malým mestom. Stretnú sa tam všetci možní od dodávateľov záchodov po dodávateľov najmodernejších technológií; len u nás na festivale pracuje zhruba tritisíc ľudí. Prostredie kultúry je teda vynikajúcim laboratóriom na posúdenie správnosti opatrení na zmiernenie dôsledkov pandémie. Preto sa aj ľudia z umenia začali ozývať, keď opatrenia nefungovali.

Reakcie boli prekvapujúco negatívne. Šlo o prvú vlnu agresívneho správania; škoda, že sa nepodarilo už vtedy voči nemu jasne vyhraniť. Tu vidím jedno zo zlyhaní politických autorít – žiaľ, umelcov a umelkýň sa nedokázali nahlas a včas zastať. Bolo by to „opatrenie“, ktoré nestojí ani cent, ale kultúre v širšom zmysle mohlo výrazne pomôcť.

Ak poukazujeme na nenávistné komentáre smerom k ľuďom z kultúry, musíme dodať, že samotná umelecká komunita predvádza neuveriteľné piruety. Aj z „obranných“ dôvodov vznikli rôzne asociácie; len v hudbe k už existujúcim pribudli štyri. Začalo sa čoraz viac vravieť o spájaní a o zápase za spoločné dobro. Ako to býva, čím viac sa vraví o boji za mier (mám rád tento milý oxymoron), tým viac narastá nevraživosť. Niektoré „hejty“ v samotnom prostredí kultúry výrazne prekonali aj tie „zvonku“. Dobrým príkladom je Shooty, ktorého karikatúra predsedu parlamentu sa v dôsledku prekrútenia významu samotného diela dočkala ohromného množstva nenávistných komentárov z jeho vlastného „tábora“.

Podobne si všímam, ako sa budujú nové fronty. Kým donedávna boli „grantisti“ varietným umelcom na smiech, teraz sú terčom mnohých agresívnych komentárov. Žiarlivosť naberá na obrátkach a vymedzovanie na „my“ a „oni“ naberá na sile. Medzi ľuďmi z hudby som viackrát počul prianie, aby sme vyšli z pandémie spojení a budeme sa k sebe správať ako scéna v New Yorku – žiadne súboje, len spoločná vášeň pre hudbu v jej plnej rozmanitosti. Žiaľ, ja tento optimizmus nemám a neteší ma to.

V dobrom aj v zlom

Čo ma, naopak, teší, je fakt, že zásadným odkazom verejných vystúpení umelcov bolo poukázanie na ťažkosti ľudí zo zákulisia kultúry. Jednou zo želaných zmien by teda mohlo byť, že sa v spoločnosti odkryje, koľko ľudí stojí za výkonmi na pódiu. Že si viac uvedomíme, aký úžasný organizmus predstavuje svet umenia, ako jeden od druhého závisíme. Mimochodom, závislosť je zatiaľ jedným z víťazov pandémie. V dobrom aj v zlom. A jej miera bude určujúca aj pri zmenách v budúcnosti.

Prežitie festivalov či niektorých veľkých promotérov je možné len vďaka spolupatričnosti, pozitívnej závislosti – od fanúšikov. Veľká časť z nich si preniesla lístky na rok 2021 v prípade festivalov alebo „na neurčito“ v prípade promotérov. Tento typ závislosti zohrá kľúčovú úlohu aj v živote umenia po odznení pandémie. Verím, že záujem bude väčší ako pred ňou, tak ako nastal rozmach umenia po každej veľkej kríze.

Potom je tu iná závislosť – umenia od štátu. Nikdy som nebol jej fanúšikom, aj keď som presvedčený, že štát má zohrávať aktívnu úlohu aj v kultúre. Dôležité je, ako a kde. Teraz je situácia natoľko výnimočná, že zásahy štátu sú potrebné; pochopili to aj v krajinách, ktoré sú stelesnením neštátneho prístupu k umeniu, ako je Veľká Británia či Spojené štáty. Slovensko je zatiaľ na tom pomerne katastrofálne. Podobnú neexistenciu riešenia situácie klubov, promotérov a festivalov majú podľa mojich vedomostí z diskusií v rámci európskej festivalovej asociácie Yourope len Grécko a Severné Macedónsko.

Verím, že čoskoro aj u nás prijmeme schémy, ktoré aspoň trochu toto naše zaostávanie zmiernia. Ak by sme sa inšpirovali napríklad takým Rumunskom, ktoré nás už v minulosti obohatilo našimi „tradičnými“ pokladmi – bryndzou a valaškou –, tak by to bolo vynikajúce. Podržanie klubovej scény a na to naviazaných festivalov a promotérov je totiž pre veľkú časť ľudí zo zákulisia kultúry kľúčové. Záchrana „robotníčok a robotníkov umenia“ bude mať zmysel vtedy, ak budú fungovať priestory, kde budú môcť „robotníčiť“. Uvidíme, možno nás niektoré zo šiestich ministerstiev kultúry milo prekvapí.

Otázka je, čo bude „po“. Sledujem trend volania po výraznom náraste angažovania štátu v umení aj v oblastiach, kde sme sa štátu dlho doslova štítili. Ak bolo počas mečiarizmu považované za trápnosť prosiť o štátnu podporu, dnes je podozrivé, ak o ňu nežiadate a chcete robiť s komerčným sektorom alebo nebodaj žijete z predaja lístkov, nosičov, kníh a podobne. Fondy a ich granty považujem za vynikajúci nástroj, ako každý nástroj však môžu priniesť aj neželaný efekt. Za taký považujem napríklad avizovaný vznik „registra profesionálnych umelcov a umelkýň a iných profesionálov a profesionálok“, zaradenie v ktorom bude podmienkou získania grantu a kam sa dostanete za príslušný poplatok.

Mierne to preženiem, ale vylepšením by bol už len návrat legendárnych prehrávok, kde by odborníci a odborníčky z FPU rozhodovali, v akej kategórii profesionality by sa ten-ktorý človek ocitol. Naozaj si nedokážem sám seba predstaviť, ako vypĺňam formulár, vďaka ktorému získam štatút profesionálneho umelca. O to viac si to neviem predstaviť, ak by som bol začínajúca punková kapela.

Takže v tomto som pesimista – očakávam, že po pandémii bude oveľa väčší počet ľudí z umenia volať po tom, aby sa im na ich tvorbu poskladali všetci daňoví poplatníci, aby boli pripustení ku grantovým schémam len ľudia s príslušným štatútom, a že nás budú čakať iné byrokraticko-štátne radovánky.

Prílišná závislosť umenia od štátu či toho najlepšieho grantového mechanizmu sa nám môže kruto vypomstiť. Predstavte si, že sa k moci dostane Kotleba a šéfom FPU sa stane Ondrej Ďurica, neonacista, popredný politik ĽSNS a spevák – „kvalifikáciu“ teda má… Viete si predstaviť, aké umenie by sa podporovalo, ak by peniaze z fondov distribuovali fašisti? Že sa to nemôže stať? Spomeňte si, ako rozdával štátne peniaze na umenie Mečiarov minister kultúry Hudec. A stačí sa pozrieť na predsedu parlamentu a musí byť všetkým jasné, že na Slovensku je možné akékoľvek personálne sci-fi.

A prečo nie kreatívne poľnohospodárstvo?

Na záver sa pristavím pri ďalšom trende, ktorý naberá na sile a už sa s ním len budeme musieť naučiť žiť. Aj keď je rozpočet Pohody v miliónoch eur, ako priemyselník sa veru necítim. Za priemyselníčku nepovažujem ani Dorotku Nvotovú, Zuzu Fialovú, Matiu Lenickú či Denisa Banga. Z duše sa mi protiví termín kultúrny a kreatívny priemysel. Občas vtipkujem, že by som preferoval skôr kreatívne poľnohospodárstvo, aj náš vidiek by mal potom možno k umeniu bližší vzťah.

Rozumiem, že tento odľudšťujúci a podľa mňa odborne nesprávny termín vznikol ako zdôraznenie ekonomických prínosov umeleckých aktivít, myslím si však, že nám ešte v budúcnosti poškodí. Pri priemysle totiž málokedy zdôrazňujeme jeho dôležitosť pri vytváraní identity spoločenstva, ako to robíme v kultúre. Ak budeme kráčať po industriálnych cestách, budeme podľa mňa potláčať tvorivú a duchovnú podstatu umenia. (Aj keď uznávam, že také šrotovisko v Podbrezovej má svoj krajinno-kultúrny rozmer, slovo majster sa používa rovnako pre operného speváka i inštalatéra a pri tvorbe jednej piesne som sa nechal hypnotizovať komínmi Slovnaftu.) „Priemyselná revolúcia“ v kultúre je terminologický krok vedľa a, žiaľ, jeho čoraz častejšie používanie naznačuje, že sa s ním budeme musieť naučiť žiť.

Všetko napísané by som zhrnul takto: Čakajú nás mimoriadne zaujímavé časy. Som zvedavý, ako dopadne šesťministerský rébus s podporou živej kultúry; zo skúseností tuším, že ho budeme riešiť dovtedy, kým to všetkých neunaví – a nevyrieši sa nič. Veľmi rád sa budem mýliť.

Keďže sa čoraz viac vraví o spájaní a rešpektovaní iného názoru, bude spolu s tým narastať štiepenie a istý typ radikalizácie v komunikácii medzi umelcami a umelkyňami samotnými, ale aj medzi ľuďmi z kultúry a ostatnými. Keďže je nevyhnutné, aby sa v tejto situácii štát angažoval v pomoci umeniu, bude sa vyžadovať jeho čoraz väčšia úloha aj v oblastiach, ktoré si doposiaľ udržali akú-takú nezávislosť. Začneme v mene svetlých zajtrajškov umenie riešiť systematicky, a to vrátane „punku“, čo je oxymoron, ale bude to myslené dobre a hlavne so štatútom.

Možno sa konečne ujme aj môj nedávny vtip o vzniku „národného rockového klubu“ – kým pred pätnástimi rokmi to pochopili s výnimkou jedného človeka všetci ako žart, za ostatných pár mesiacov mi niekoľko profesionálov povedalo, že ide fakt o „dobrý nápad“. Budeme sa oslovovať „pani priemyselníčka, pán priemyselník“. A keďže všetok tlak nezmyselností spôsobí protitlak, budú k tomu vznikať všelijaké kvalitné umelecké komentáre a akcie, na ktoré sa vyslovene teším.

Úplne najviac sa však napriek všetkému napísanému spolieham na jediné – keďže sme sociálne tvory, nakopí sa v nás toľká žiadza po umení, po stretávaní sa, po objavovaní nového, že možno splníme aj prorocké slová Milana Lasicu, autora úvodného bonmotu o zmene, ktorý už dávno tvrdil, že sme jedným z najkultúrnejších národov… v Československu. Držme si palce, aby sme to dokázali.

Článok bol napísaný pre časopis Kultúrny kyslík 4/2020, ktorý vydáva Via Cultura