My verzus Oni

Keď Charlton Heston a Kim Hunterová, hlavné hviezdy Planéty opíc z roku 1968, spomínali na natáčanie legendárneho filmu, povedali, že ľudia, ktorí vystupovali v kostýmoch goríl a šimpanzov, jedli obedy v oddelených skupinách.

Keď Joey zo seriálu Priatelia pracoval istý čas v Americkom prírodovednom múzeu v New Yorku, vedci v bielych plášťoch vrátane jeho priateľa Rossa jedli oddelene od iných zamestnancov múzea v modrých sakách.

Tvorba koalícií sprevádza celé ľudské dejiny a máme ju takpovediac v krvi.

Bleskový prieskum zo Spojených štátov ukázal, že udalosti, keď stovky priaznivcov odchádzajúceho prezidenta Donalda Trumpa vtrhli do Kapitolu, rozdelili ľudí podľa skupín, s ktorými sa identifikujú.

Zatiaľ čo 93 percent voličov demokratov považuje útoky Trumpových prívržencov za hrozbu pre demokraciu, to isté si myslí len 27 percent voličov republikánov. Len dve percentá voličov demokratov schvaľovali vtrhnutie do Kapitolu, zatiaľ čo 45 percent voličov republikánov s útokom súhlasilo.

Evolučné vysvetlenie

Výskum ukazuje, že ľudí s podobnými názormi považujeme akosi automaticky za morálnejších a kompetentnejších. Vlastnej skupine pripisujeme vznešenejšie vlastnosti, zatiaľ čo pre konkurentov toľko chvály obyčajne nemáme („My“ dobrí, „Oni“ horší).

Táto dispozícia ľudskej mysle má zrejme evolučné vysvetlenie. Členovia raných spoločenstiev žili v nehostinnom prostredí a bojovali o obmedzené zdroje. Vyplatilo sa im, ak ťahali za jeden povraz. Ak spolupracovali, mohli napríklad uloviť zver, ktorú by ako jednotlivci nikdy nechytili.

Lenže o tú istú zver či ten istý prístrešok súťažili aj s iným kmeňom.

Táto súťaž viedla k tomu, že ak jeden kmeň išiel spať najedený, druhý bol hladný. Ak si jeden našiel vhodný prístrešok, iný bol vystavený predátorom krajiny.

Láska k vlastnému kmeňu teda znamenala nevraživosť k členom iného kmeňa.

Dedičmi takejto mysle sme do určitej miery dodnes. Prejavuje sa to aj v obyčajnom zápolení horného a dolného konca dediny, žiakov 4. A so žiakmi 4. B, fanúšikov futbalistov Trnavy a Slovana či priaznivcov politických strán.

„Štrkáče“ a „orly“

V legendárnom výskume z roku 1954 rozdelili 11- a 12-ročných chlapcov v tábore do dvoch skupín na „orly“ a „štrkáče“. Deľba bola celkom náhodná.

Deti v tábore súťažili o obmedzené zdroje. Trvalo len niekoľko dní, kým sa medzi nimi rozhostila otvorená nevraživosť. Chlapci z konkurenčných skupín sa bili o jedlo, padali nadávky a došlo aj na večernú lúpež, ktorou spustošili konkurentov.

Podobných experimentov s delením ľudí na „my“ a „oni“ je oveľa viac. V jednom z nich navliekli 5-ročné deti do tričiek červenej a modrej farby. Opäť išlo o úplne náhodné delenie, no deti aj tak začali uprednostňovať svojich červených, ak mali červené tričko, a naopak.

Iná štúdia z roku 1971 prebiehala v etnicky polarizovaných štvrtiach v New Yorku a zapojili do nej necelé dve stovky chodcov. Keď išli ľudia po ulici, na chodníku neďaleko poštovej schránky našli dotazník so známkou. Ľudia dotazník odoslali s väčšou pravdepodobnosťou v prípade, ak z neho vyplývala podpora pre etnickú skupinu, do ktorej patrili.

O extrémnom správaní

Extrémne prejavy správania – napríklad vtrhnutie do Kapitolu – možno z evolučného hľadiska chápať ako spôsob, ako sa vo vlastnej skupine posunúť na sociálnom rebríčku o niekoľko poschodí vyššie.

Ak je oddanosť človeka vlažná, nikto si ho nevšimne. No ak ide do extrému, svojím správaním (nevedomky) hovorí, že to myslí vážne a je zanieteným členom skupiny, na ktorého sa možno spoľahnúť.

Napríklad na Mauríciu majú extrémny rituál kavadi, pri ktorom si muži prepichujú telo, jazyk a v koži majú háky, ktorými ťahajú ťažké predmety. Ukázalo sa, že čím má muž nižší spoločenský status, tým ide do väčšieho extrému. Naopak, muži s vyšším statusom toľko neriskujú.

Vtrhnutie do Kapitolu teda možno chápať nielen ako prejav zmäteného správania ľudí, ktorým učarovali konšpiračné teórie o podvodných voľbách, ale aj ako snahu ukázať, že sú maximálne oddanými členmi vlastnej skupiny, ktorú si cenia natoľko, že sú pre ňu ochotní spraviť čokoľvek.

Spomínaný prieskum z USA ukazuje, že zhruba polovica voličov republikánov ich správanie (členov vlastnej skupiny) schvaľuje.

Rozum ako otrok vášní

Ľudia trpia ilúziou morálnej nadradenosti a myslia si, že sú poctivejší ako iní. Vlastnej skupine pripisujeme samé skvelé vlastnosti – kto by už chcel patriť medzi babrákov?

Ako kedysi povedal škótsky filozof David Hume, „rozum je otrokom vášní“. Potvrdzujú to aj nové dáta, podľa ktorých ľudia nie sú dokonale racionálni a morálne súdy často tvoria tak, že sa len snažia ospravedlniť svoje pocity, tušenia či emócie.

Preto možno očakávať, že mnohí voliči republikánov teraz roztočia sériu ad hoc racionalizácií, ako útok na Kapitol ospravedlniť, lebo priznať si, že patríte do skupiny, kde sú takíto násilníci, bolí.

Do úvahy prichádza aj fundamentálna atribučná chyba (z angl. fundamental attribution error). Znamená, že pri posudzovaní správania iného človeka berieme nadmerne do úvahy jeho osobnostné a povahové rysy, no pri hodnotení vlastného správania zase zvýrazňujeme situačné faktory.

Preto, keď kolega príde neskoro do práce, bude to preto, že je lenivý a nezodpovedný, no keď meškáme my, bude to skôr preto, že bola dopravná zápcha.

Možno preto očakávať, že republikáni sa budú snažiť útok ospravedlniť situačne – boli to patrioti a zúfalí ľudia, ktorí sa nemohli pozerať na neprávosti v krajine a okolnosti ich donútili siahnuť k extrémnemu činu.

Opačná strana však bude skôr hovoriť, že to proste boli pomýlení blázni.

Zákopy v spoločnosti prehlbuje skutočnosť, že v Amerike je na výber v podstate len z dvoch možností, republikán alebo demokrat. To ľudí vháňa do konfliktov. Podobne – ak ste fanúšikom Slovana, Spartak vám automaticky nebude voňať.

Spoločný cieľ

Čo s tým? Istý recept ukázali v spomínanom experimente so „štrkáčmi“ a „orlami“. Bitky medzi deťmi sa prestali vtedy, keď im vedci dali úlohu, ktorá vyžadovala, aby splnili spoločný cieľ. Ak ho chceli dosiahnuť, museli spojiť sily a z konkurentov sa zrazu stali spolupracovníci.

Delenie na „štrkáče“ a „orly“ tým stratilo zmysel. Dejiny ostatných storočí sú o rušení spomínaných zákopov, ktoré nás rozdeľujú. Zatiaľ čo v dávnej minulosti tvorilo skupinu „My“ len zopár jednotlivcov, dnes je čoraz širšia a zahŕňa aj tých, ktorí sa nám inak veľmi nepodobajú a líšia sa od nás národnosťou, jazykom, farbou pleti, sexuálnou orientáciou či náboženstvom.

Včerajšie udalosti však ukazujú, že napriek značnému pokroku sme – do istej miery – naďalej dedičmi pravekej tribalistickej (uprednostňovanie záujmov, hodnôt a presvedčení vlastnej skupiny na úkor cudzích) mysli. Darwin je stále v našej hlave, ako napísali vedci v článku z roku 2011.

Použitá literatúra:

• Jonathan Haidt: Morálka lidské mysli: Proč lidi rozděluje politika a náboženství. Dybbuk.
• Steven Pinker: Buď svetlo. Tatran.
• Robert Sapolsky: Chování. Argo, Dokořán.
• Peter Singer: The Expanding Circle: Ethics, Evolution, and Moral Progress. Princeton University Press.