Johann mame v trinástich povedal, že je transrodový. Zavalila ma vlna strachu i úľavy, hovorí ona
Pavlína Fichta Čierna sa spolu so svojím synom Claudom Johannom Čiernym (18) už roky pasuje s prekážkami, ktorým čelia transrodoví ľudia.
Jednou z najnáročnejších vecí bola pre ňu snaha, aby matrikárka jej synovi vystavila občiansky preukaz s mužským menom. „Nakoniec som musela požiadať o pomoc a podporu na ministerstve vnútra a aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra,“ hovorí Fichta Čierna.
Matka so synom v rozhovore opisujú, ako na zmeny reagovali Johannovi učitelia, prečo sa rozhodli vyhľadať pomoc lekárov v Česku, či boli stopercentne rozhodnutí pre hormonálnu terapiu a chirurgický zákrok a aké to bolo pracovať na spoločnej výstave o transrodovosti Za trest, ktorá sa dá vidieť v uliciach Prahy.
„Samozrejme, prešli sme si bežnými konfliktmi, aké spolu má rodič a dieťa, ale cítim, že sme si bližší a komunikujeme viac,“ hovorí Claude Johann Čierny.
Johann, kedy ste si uvedomili, že ste transrodový?
Johann: Mal som trinásť rokov. Spočiatku som si myslel, že to bude iná sexuálna orientácia, ale neskôr som zistil, že je to pre mňa viac o mojej identite než o tom, kto ma priťahuje. Vtedy som to povedal aj mame.
Čo ste ako trinásťročné dieťa vedeli o transrodovosti?
Johann: Na Slovensku je to stále tabuizovaná téma a v školách sa o nej neučí. Tieto informácie som si preto vyhľadal sám na internete. Čítal som Wikipédiu, zahraničné médiá, pozeral videá transrodových youtuberov. Neskôr som si uvedomil, že to, čo opisujú, sú aj moje pocity. Zrazu som vedel, čo chcem, ale nevedel som, ako to dosiahnuť. Systémová zdravotná starostlivosť o transrodových ľudí na Slovensku nie je. S týmto mi pomohli až v odbornej poradni TransFúzia. Dnes už nefunguje, ale dá sa obrátiť na poradňu Prizma v Košiciach. Donedávna fungovala aj inPoradňa v Bratislave, ale z finančných dôvodov musela pozastaviť svoju činnosť, čo je veľká škoda.
Pavlína, ako vám Johann oznámil, že je transrodový?
Pavlína: Johann bol vždy veľmi šikovné, žiarivé, tvorivé dieťa. Zúčastňoval sa rôznych podujatí, kde vystupoval a snažil sa zabávať ľudí. Bol šoumen a odmala ho zaujímali hračky, ktoré neboli celkom dievčenské – ako ich obvykle kategorizujeme. Postupne sa však z tohto veselého a energického dieťaťa počas puberty stával smutný a depresívny človek. Veľmi som sa mu snažila priblížiť a zisťovať, čo sa presne deje.
Ako ste sa napokon dozvedeli, čo je za tým?
Pavlína: Mám na to milú spomienku. Nedokázal to zo seba priamo dostať, tak som na papier napísala tri alternatívy, čo mi možno chce povedať, a on mi ukázal, ktorá z nich to je. V tej chvíli
