Denník N

Rozhodný vojenský zásah proti Islamskému štátu je nevyhnutnosť

Teroristi Islamského štátu nedávno popravili kresťanov z Etiópie. Foto – TASR/AP
Teroristi Islamského štátu nedávno popravili kresťanov z Etiópie. Foto – TASR/AP

Islamský štát vraždí a ničí svetové kultúrne dedičstvo. Rozhodný zásah proti nemu by bol správnym pokusom o ukončenie násilia.

Autor je teológ a etik

Pred rokom americký prezident Barack Obama autorizoval nálety proti takzvanému Islamskému štátu a deklaroval cieľ „rozložiť a nakoniec zničiť“ toto teroristické hnutie. Hoci čiastočný úspech tohto plánu nemožno poprieť, v súčasnosti sa zdá byť zrejmé, že na porazenie Islamského štátu bude nevyhnutný rozhodný vojenský zásah. Na takýto zásah existujú tak pragmatické, ako aj morálne dôvody.

V poslednom roku sme boli svedkami mnohých brutálnych činov a zločinov proti ľudskosti, páchaných prívržencami Islamského štátu: hromadných popráv, prenasledovania a zabíjania príslušníkov náboženských menšín, únosov a týrania mužov, žien a detí, znásilňovania a zotročovania mladých dievčat či ničenia vzácnych starovekých artefaktov. Boli sme svedkami zla, ktoré nepozná medze.

Hnutie Islamský štát je dobre organizované a financované, dokáže zaberať nové územia a získavať nových prívržencov. Predstava, že môže byť v dohľadnej budúcnosti zničené leteckými útokmi bez väčšieho nasadenia (aj) amerických a európskych pozemných síl, sa zdá byť čím ďalej, tým menej pravdepodobná. Rád by som sa však mýlil.

Pomôžme utečencom doma

Horúcou témou posledných mesiacov v Európe vrátane Slovenska je utečenecká kríza. Ozývajú sa hlasy, medzi ktoré patrí aj hlas českého prezidenta Miloša Zemana, že „týmto ľuďom najlepšie pomôžeme na ich území“. Bez ohľadu na to, že tento argument zaznieva najčastejšie z úst tých, ktorí odmietajú výraznejšie pomôcť ľuďom utekajúcim pred smrťou alebo za lepším životom, neuberá to z jeho platnosti.

Utečencom – nezávisle od ich farby pleti a vierovyznania – treba pomôcť „tu a teraz“ a zlé vlastnosti v nás treba konfrontovať. Ale – existujú určité hranice, koľko osôb dokáže Európa prijať a následne do spoločnosti integrovať. Tieto hranice sú omnoho ďalej, ako si myslia odporcovia migrácie, ale zároveň bližšie, ako si myslia tí, ktorí nevidia reálnu hrozbu masového prílivu osôb.

Z dlhodobého hľadiska sa javí skutočne „najlepšie“, ak prispejeme k zlepšeniu životných podmienok v krajinách, odkiaľ z rôznych príčin migrujúce osoby do Európy prichádzajú. Ale nemýľme sa – účinná pomoc týmto ľuďom bude od nás vyžadovať viac zdrojov a úsilia, než si väčšina z nás dokáže predstaviť. A jedným z prvých krokov by mala byť efektívnejšia vojenská operácia proti Islamskému štátu.

Islamský štát nepredstavuje len nepriamu, ale – najmä ak sa bude ďalej rozširovať – aj priamu hrozbu pre bezpečnosť a prosperitu Európy, a preto je v jej vlastnom záujme rozhodnejšie reagovať na túto hrozbu.

Existuje však aj morálny argument, prečo by mali Spojené štáty americké a Európa proti Islamskému štátu zasiahnuť a obnoviť mier v destabilizovaných regiónoch. Môžeme polemizovať ad nauseum o tom, aký podiel viny nesú Spojené štáty a krajiny Európskej únie za súčasný stav Iraku, Sýrie, či Líbye – určite menší, ako tvrdia odporcovia Západu, a väčší, ako pripúšťajú jeho nekritickí obdivovatelia – miera spoluzodpovednosti tu však nepochybne je.

Pozrime sa napríklad na situáciu v Iraku. Bez ohľadu na to, či sme vojenskú intervenciu a zvrhnutie brutálneho diktátora Saddáma Husajna podporovali alebo sme proti nej protestovali, situácia sa po odchode spojeneckých vojsk zhoršila. V čase, keď mnohí obviňovali Spojené štáty z okupácie Iraku a vyzývali na okamžité stiahnutie amerických vojsk, niektorí varovali pred nerozumnosťou a nemorálnosťou takejto stratégie.

Čo Amerika dlhuje Iraku

Politická teoretička a etička Jean Bethke Elshtainová v roku 2008 varovala pred unáhleným odchodom z Iraku. V článku The Ethics of Fleeing: What America Still Owes Iraq (Etika úteku: Čo Amerika stále dlhuje Iraku), zverejnenom v časopise World Affairs, prezentuje – vychádzajúc z „tradície spravodlivej vojny“ – morálne argumenty proti príliš skorému opusteniu Iraku.

Okrem iného píše: „Ak bola nejaká krajina odzbrojená, okupačná moc prevzala zodpovednosť za jej bezpečnosť a ochranu pred vnútornými a vonkajšími nepriateľmi. Ako dlho bude takéto opatrenie trvať a aké by malo byť rozsiahle, závisí od náležitého posúdenia pravdepodobných hrozieb a rýchlosti, s akou okupovaná krajina obnoví svoju vlastnú obranu a vnútorné bezpečnostné schopnosti.“

Dnes je zrejmé, že administratíva prezidenta Obamu precenila schopnosti irackej armády brániť svoju krajinu a podcenila relevantné hrozby vrátane Islamského štátu. Spojeným štátom a ich spojencom tak vznikol morálny dlh voči Iraku – nastolenie základného poriadku a prispenie k obnove krajiny, aby sa jej stav aspoň vyrovnal predvojnovému.

Morálne bremeno

Aj keby neexistoval žiadny morálny dlh západných štátov voči postihnutým krajinám, existuje morálne bremeno, ktoré mocné krajiny musia niesť. Vlastná bezpečnosť je kľúčovým cieľom použitia vojenskej sily, ale z morálnej perspektívy nemôže byť cieľom jediným. Utrpenie nevinných ako následku nespravodlivej agresie musí byť zmiernené a zastavené.

Poraziť hnutie Islamský štát bude vyžadovať značné obete a nastolenie poriadku a spravodlivého mieru v postihnutých oblastiach môže trvať desaťročia. Jeden zo spôsobov, ako v krátkom čase zastaviť a zničiť terorizujúceho nepriateľa, je vytvorenie širokej medzinárodnej koalície, ktorá podnikne rozhodný vojenský zásah.

Existujú, samozrejme, mnohé riziká a naše najlepšie úmysly sa môžu stať kontraproduktívnymi. Je úlohou vojenských analytikov a politických lídrov, aby určili čo najefektívnejšiu stratégiu na dosiahnutie úspechu. Našou úlohou je im pripomínať ich politickú a morálnu zodpovednosť.

Teraz najčítanejšie