Denník N

Prokurátor Serbin: Všetci vedia, čo je Lexa zač, hoci sa tvári ako majster sveta

Michal Serbin. Foto N - Vladimír Šimíček
Michal Serbin. Foto N – Vladimír Šimíček

Vedeli sme, že Lexa sedieť nepôjde, hovorí prokurátor Michal Serbin vyše dvadsať rokov po únose prezidentovho syna.

Keď po voľbách v roku 1998 skončil Vladimír Mečiar a nastúpila vláda Mikuláša Dzurindu, dostal ako prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave na starosti všetky kauzy Ivana Lexu. Dodnes vie spamäti mená všetkých trinástich obžalovaných zo zavlečenia prezidentovho syna. V roku 2004 sa mu zhoršil zdravotný stav a musel z prokuratúry odísť. 

Čo dnes robíte?

Užívam si dôchodok. Človek má byť aspoň toľko na dôchodku, koľko pracoval. Pracoval som 25 rokov a aspoň toľko by som chcel byť aj na dôchodku. Pozrite sa, akú mám zbierku hudby. Keď boli u mňa vyšetrovatelia z Ameriky, pýtali sa ma na ich kapely, niektoré ani oni nepoznali.

Čítate noviny?

Čítam všetko. Hneď ráno. Občas napíšem aj nejaký komentár pod článok, občas na mňa aj nejakí idioti v komentári reagujú. Potom zase ja na nich. Je to banda kreténov. No najviac reagujem na články o hudbe. Napríklad nedávno zomrel basgitarista skupiny Yes. V článku bola chyba o tom, kedy vyšiel ktorý album, tak som na to reagoval.

 Michal Serbin (62) pochádza z prokurátorskej rodiny, prokurátorom bol aj jeho otec. Prokurátorom bol do roku 2004. Dozoroval všetky kauzy, v ktorých figuroval Ivan Lexa. Napísal aj obžalobu v kauze zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny. Pre amnestiu však prípad nikdy nebol na súde. Trpí maniodepresívnou psychózou a po tom, čo sa mu zhoršil zdravotný stav, musel uprostred súdov s Lexom z prokuratúry odísť. Má jedného syna, ktorý je tiež psychicky chorý. Jeho veľkou záľubou je hudba. 

Kedy ste nastúpili na prokuratúru?

Prvého novembra 1976. Bavila ma história, ale otec – prokurátor sa ma pýtal, či budem niekde robiť archivára. Po roku 1968 povyhadzovali z prokuratúry veľmi veľa ľudí a potom rozdávali štipendiá pre študentov práva, tak som si ho vzal a zaviazal som sa, že budem prokurátor. Na škole som dva roky dostával každý mesiac tisíc korún, čo bolo dosť. Keď som nastúpil do práce, mal som plat 1250 korún.

Kde ste začali pracovať?

Na Mestskej prokuratúre v Bratislave, na trojke. Od začiatku som bol trestňák. Bavilo ma to, bol to môj život. Kým kolegovia do desiatej pili kávu a fajčili, ja som mal už vybavené spisy. Bolo po kuaze Cervanová, riešil som napríklad prípad, keď chlap povedal žene, že ak mu nedá, dopadne ako Cervanová. Bežne som pracoval doma aj v sobotu a nedeľu.

Čo si myslíte o kauze Cervanová?

Som presvedčený, že je to tak, ako to bolo odsúdené.

Ako ste sa dostali k prípadu zavlečenia?

Ja som to v roku 1995 neriešil. Boli sme mestská prokuratúra a išlo to mimo nás, pretože to spadalo pod krajskú prokuratúru. Najprv to robil prokurátor Vlachovský, HZDS pozitívny, a išlo to do stratena. Otcovi som už 1. septembra po únose hovoril, že za tým je SIS, pretože žiadna partia mafiánov by si nedovolila uniesť prezidentovho syna. Ôsmeho marca 1999, už po voľbách, mi zavolal námestník, že šéf – Dušan Šváby chce so mnou hovoriť a dostanem robiť Ivana Lexu. Policajný tím to riešil už od novembra. Šéf mi povedal, že všetci sa boja a ja som taký, že každého pošlem tam, kam patrí. Na druhý deň som prišiel za generálnym prokurátorom Hanzelom s prvou informáciou. Najprv ma ponúkol alkoholom, či si dám, ale ja som odmietol s tým, že som autom, hoci som nešoféroval. Videli sme sa prvýkrát. Povedal som: „My sa nepoznáme, ale ak na mňa budete tlačiť, pošlem vás do… ako každého iného.“ A bolo to vybavené. Hneď vedeli, že to pokašlali.

Keď ste to dostali, čo ste urobili ako prvé?

Stretol som sa so Šátekom (v tom čase riaditeľ odboru vyšetrovania obzvlášť závažných trestných činností). Neskôr povedal, že to bola jediná rozumná vec, ktorú urobili, keď to pridelili mne, lebo inak by sa to nikdy nevyšetrilo. Ja som to aktívne riadil. Podľa spisu by sa dal natočiť celý film. Sám som s technikom prešiel všetky úseky a zdokumentoval som to. Akí ľudia tam boli, aké mali autá, aké mali zbrane. Mali presne rozdelené úlohy – jedna partia mala Kováča mladšieho sledovať, druhá blokovať, tretia vyviezť. A riadil ich Hrbáček.

Mali ste dosť dôkazov?

O celej kauze nebol v SIS žiadny spis, celé to prebiehalo akoby načierno, ale boli svedkovia. A zrejme si mysleli, že sa im nič nestane, pretože veľa vecí v systéme SIS nechali aj po svojom odchode – o príslušníkoch, autách, ich telefónoch. Kováč mladší mal vtedy pokazený Mercedes a vozil sa na manželkinom aute. Často chodili spolu, čo bolo pre SIS riziko. Chceli, aby bol sám. Rozhodli o jeho sledovaní. Pristavili vo Svätom Jure skriňový Mercedes, zadnou stranou nasmerovaný na Kováčov dom. Susedom to bolo podozrivé, prečo stále hučí a nikto odtiaľ nevystupuje. Mali tam zapnutú klimatizáciu. V noci z 30. na 31. 8. sa pri Mercedese zhromaždili ďalšie tri autá. Sused si na ústrižok z Nového času poznačil ich značky. Podľa toho sa zistilo, že jedno z nich patrí príslušníkovi SIS. Sused potom aj svedčil. Boli tam aj telefonické kontakty medzi Hrbáčkom, ktorý to celé riadil, a Lexom. V tú noc si volali aj dvakrát. Riadiaci dôstojníci mali mobily, bežní pešiaci mali vysielačky. Bol tam aj náhodný svedok, ktorý videl siskára v maskáčoch. No a na začiatku vypovedal Fegyveres, potom aj príslušník Róbert Beňo, ktorý bol so Svěchotom zadržaný vo februári 1999. Nakoniec vypovedal aj Svěchota. O 10:30 sa stalo zavlečenie, o 10:47 už Lexa utekal na úrad vlády.

A čo Mečiar?

Irónia osudu je, že keď Mečiar skončil, nikto nevyšetroval marenie vyšetrovania. Za to mali byť stíhaní Mečiar, Lexa aj bývalý minister vnútra Hudek. Od začiatku sa snažili, aby k vyšetreniu nedošlo. A ešte udelili aj amnestiu, ktorá bola zjavne protiústavná. Aj predseda vlády je povinný rešpektovať ústavu a vystupovať v záujme občanov. Zakrývanie trestnej činnosti a bránenie vyšetreniu nebolo v záujme spoločnosti ani v súlade s ústavou. Mečiar na to vôbec nebol oprávnený. V živote neboli amnestované také závažné trestné činy ako tu. Za úmyselný trestný čin bola amnestia, iba ak hrozil trest maximálne do jedného roka. Tu hrozilo 5 až 12 rokov, lebo vystupovali ako organizovaná skupina. A už vôbec sa nedá aplikovať amnestia, keď nemáte zistených páchateľov. Celé to bolo nezákonné.

Vy ste Mečiara stíhať nechceli?

Povedal som, že to treba riešiť, ale nemohol som zase robiť všetko.

Viete, akú sumu dostali za zavlečenie tí, čo ho urobili?

Hovorilo sa, že každý dostal 50-tisíc korún, ale vo vyšetrovaní sme to neriešili, nebolo to podstatné. Boli krytí aj inak – ako legalizanti SIS, kde boli vedení ako osoby konajúce v prospech tajnej služby a dostávali mesačne výplatu.

Nebol Kováčov život ohrozený?

Nevedel, čo sa s ním stane, či ho nezabijú. Vraj hrozne kričal. Preňho to musel byť strašný šok, strašná trauma.

Trápi vás, že to skončilo nepotrestané?

Ja už v tomto štáte nie som prekvapený ničím. Žiadna vláda sa nechcela vyrovnať s mečiarizmom. Nechali to, aby to išlo do stratena. Veď ste videli, čo robili sudcovia. Stále to vracali, prehadzovali si to, špekulovali. Všetci sú pokakaní, majú maslo na hlave. V Harabinovom senáte sedela sudkyňa Šimonová, ktorá to kedysi celé zamietla. Vrátila vec na došetrenie, ako keby nemala vysokoškolské vzdelanie. Keď tajná služba robí s premiérom proti prezidentovi, to že nie je sabotáž? A čo to je? Vykrikovali, že používame praktiky 50-tych rokov. Nie, zavlečenie prezidentovho syna je ako z 50-tych rokov.

Michal Serbin. Foto N - Vladimír Šimíček
Michal Serbin. Foto N – Vladimír Šimíček

Lexa napokon utiekol do Juhoafrickej republiky. Keď ho štát s veľkou pompou našiel a priviezol na Slovensko, mysleli ste si vtedy, že nakoniec si bude takto užívať ako dnes, keď je z neho podnikateľ?

Keď som videl všetky tie špinavosti, čo robili sudcovia, bol som presvedčený, že urobia všetko pre to, aby nikdy nenastúpil výkon trestu. Jediné, čo sa podarilo, bolo jeho vzatie do väzby.

Z prokuratúry ste odišli v roku 2004, keď ešte niektoré súdy bežali, s nálepkou blázna. Skončili ste na psychiatrii v nemocnici. Váš zdravotný spis dorazil do všetkých redakcií. Zhoršil sa vám stav pre tieto kauzy?

Určite to malo vplyv. Veď aj novinári na mňa „pindali“, že som chodil s ochrankou, hoci ja som o ňu nežiadal, pridelila mi ju Generálna prokuratúra. Stres na maniodepresívnu psychózu nepomáhal.

Kedy vám ju prvýkrát diagnostikovali?

Prvý problém som mal v roku 1983, už po tridsiatke. Bral som antidepresíva a mal som s tým 20 rokov pokoj. Keby som toho Lexu nerobil, možno by som sa doteraz trtošil a pregrciaval po prokuratúre, ako hovoril Dobroslav Trnka. Zrazu mi to vtedy prepuklo.

Ako ste na tom dnes?

Nič lepšie sa mi nemohlo stať. Nemusím si ničiť nervy so všetkými idiotmi. V najlepšom treba odísť. Snažil som sa, ale všetko to išlo navnivoč. Nemalo to žiadny efekt. Kedysi, keď niekomu hrozila basa, tak mu naozaj hrozila a išiel sedieť. Dnes? Majský sa špacíruje po meste, ako keby sa nič nedialo, a vysmieva sa nám v Smotánke. Ale čo keď na Ústavný súd dali ľudí bez praxe a znalostí ústavného práva? Všelijakých svojich nominantov HZDS. Čo si mám myslieť, keď jeden senát rozhodne o amnestii úplne opačne ako druhý senát?

Ste s niekým z práce v kontakte?

Iba s jedným z ochrankárov, ktorí ma strážili. Stále robí policajta u kukláčov.

Chránil vás aj Ján Rejda. Čo hovoríte na to, že podľa spisu Gorila ako policajt predával informácie Pente?

Radšej to nechám bez komentára. S chalanmi som zažil kopu pekných vecí, strážili ma vyše pol roka.

Cítite nespravodlivosť?

Má človek na Slovensku cítiť spravodlivosť? Zmieril som sa s tým, že tu nič nefunguje a všetko je o peniazoch. Ale myslím si, že som odviedol poriadnu a poctivú robotu a Lexu tá obhajoba aj niečo stála. Síce sa teraz tvári ako majster sveta, ale kašlal by som ten jeho život. Všetci vedia, čo je zač. A asi aj vďaka mne.

Teraz najčítanejšie