V decembri 2018 to vyzeralo, že si štyridsaťdvaročná Martina môže konečne vydýchnuť. (Meno ženy redakcia Denníka N pre ochranu súkromia zmenila.) Mestský súd v Prahe totiž odsúdil jej exmanžela na dva roky s trojročnou podmienkou za ťažkú ujmu na zdraví. „Čím spáchal zločin týrania osoby žijúcej v spoločnom obydlí,“ konštatoval vtedy predseda odvolacieho senátu mestského súdu Richard Petrásek.

V uznesení súdu, ktoré má Denník N k dispozícii spolu s ďalšími kľúčovými dokumentmi kauzy, predseda senátu Petrásek podrobne opisuje, čo všetko musela od exmanžela žena znášať, a to najmenej päť rokov.

„Do vyčerpania ju nútil opakovať vety či ich časti, kým nebol spokojný so spôsobom prednesu, pričom postupne začal poškodenú aj fyzicky napádať: napríklad kým mu neodpovedala na otázku, bolestivo jej vyvracal prsty, páčil jej ruku za chrbtom, natŕčal k nej päsť, udrel ju knihou do hlavy a prenasledoval ju po byte s nožom v ruke, aby ju vystrašil, v dôsledku čoho poškodenej spôsobil posttraumatickú stresovú poruchu,“ píše sa napríklad v rozsudku.

„Tie prsty boli jeho obľúbené. Venoval sa bojovému umeniu, kde ide o využitie energie druhého človeka, aby ste mu ublížili. Išli sme napríklad podpísať zmluvu, ja som si ju chcela prečítať a vykrútil mi prsty. Raz som sa skúsila brániť a spravil mi páku. Rozprával mi, že ubližujem sama sebe, keď sa bránim. Viselo mi rameno a dávala som si ho naprávať,“ spomína Martina na dlhoročné týranie svojím exmanželom.

V roku 2016 dokonca muža museli za násilie vykázať zo spoločného bytu policajti, ktorí mu zobrali kľúče. Súd mu následne zakázal priblížiť sa k exmanželke na menej než päťdesiat metrov. Sudkyňa Obvodného súdu pre Prahu 3 Jana Spanilá konštatovala, že predbežné opatrenie zákazu priblíženia vydáva aj preto, že svedkyňou nebezpečného správania otca je často aj malá (teraz desaťročná) dcéra.

Aj pre toto týranie, ktoré potvrdili svedkovia, lekári aj súdni znalci, odvolací mestský súd ešte okrem podmienečného trestu mužovi potvrdil i povinnosť uhradiť žene odškodné. Exmanžel musel Martine zaplatiť 1,15 milióna korún.

Z Česka ani na krok

Manželia boli v čase odsúdenia muža už viac ako dva roky rozvedení a dohadovali sa o zverenie dcéry do starostlivosti. Tento súdny spor trvá dodnes. Súdy sa niekoľkokrát zmieňujú, že dieťa bolo svedkom otcovho správania k matke a niekoľkokrát jej dokonca volalo pomoc.

Aj v uznesení o začatí trestného stíhania kriminalisti muža obvinili okrem týrania matky aj z ohrozovania výchovy dieťaťa a o dcére i matke sa vyjadrovali ako o poškodených. Súdy však muža odsúdili len za týranie matky. „(Dcéra) má zjavne svojho otca rada. Jej skúsenosti s násilím, ktorého sa dopustil na matke, ju evidentne zasiahli, spolupodieľajú sa na jej aktuálnom odmietavom postoji k otcovi, ale súčasne možno spoľahlivo vylúčiť, že by klamala,“ napísala v odôvodnení rozsudku Lenka Hájková z Obvodného súdu pre Prahu 3.

Obrat prišiel o necelý rok neskôr, v októbri 2019. Iná sudkyňa Obvodného súdu pre Prahu 3, Klára Horáková, zverila maloletú dcéru do starostlivosti otca. Toho istého, pred ktorým jej kolegyňa Spanilá varovala priamo v texte predbežného opatrenia. Podľa Horákovej je starostlivosť otca v záujme dieťaťa.

„Na základe matkinho správania a správy z asistovaných stretávaní som v júni 2018 nadobudol podozrenie, že jej správanie k dcére dieťaťu neprospieva a hraničí s týraním. Preto som podal žiadosť o predbežné opatrenie o zverenie dcéry do mojej starostlivosti. Tejto žiadosti bolo vyhovené 25. 6. 2018,“ povedal otec Denníku N.

Následne matka s dcérou odišla na Slovensko, čo otec dieťaťa označuje za únos. Po pol roku ju exmanžel presvedčil, že ak sa vráti do Prahy, bude môcť dieťa zostať u nej. To potvrdil aj bratislavský súd, kde uzavreli zmier.

Hoci sa matka vrátila s dieťaťom do Česka, niekoľkokrát neúspešne požiadala súd, aby mohli bývať na Slovensku. Podľa svojich slov už nemohla psychicky uniesť, že zostane v byte, kde bola týraná.

„Starostlivosť matky za tejto situácie nemožno naďalej tolerovať, lebo týmto svojím správaním nedáva riadny výchovný vzor svojej dcére. V podstate jej ukazuje, že akékoľvek nariadenia a súdne rozhodnutia sa nemusia rešpektovať a dodržiavať. Súd je toho názoru, že je v záujme maloletej, aby bola odovzdaná do starostlivosti otca,“ kritizovala sudkyňa Horáková matku v uznesení z októbra 2019.

Pripomeňme, že rodičia aj dcéra sú slovenskí štátni príslušníci dlhodobo žijúci v Prahe.

Viaceré správy českej sociálky aj rozsudky vyznievajú tak, ako keby Martinino správanie predstavovalo riziko, že nebude umožňovať styk otca s dieťaťom, hoci príklad takej situácie sa neuvádza. Naopak, počas predchádzajúceho pobytu na Slovensku matka každý týždeň vozila dieťa do Prahy.

Po návrate do Prahy sa Martina s dcérou nasťahovali do chráneného bývania na utajenej adrese, ktoré sprostredkovala česká nadácia na pomoc ženám. „Dieťa som odovzdávala pred pôvodným domom podľa dohody. Pravdaže, zistil, že tam nebývame, a začal po tom pátrať. Vtedy bol už odsúdený za domáce násilie. Využíval to, že si ma môže natáčať, a aj to robil. Sledoval ma aj na ulici. Predstavte si, že idete cez priechod a zrazu tam stojí on. A rozmýšľate, či prejsť. A on túruje auto,“ opisuje Martina.

Otec však trval na tom, aby dcéra zostala v Česku. A hoci to chvíľu vyzeralo, že sa dohodnú na striedavej starostlivosti, keď by dcéra žila časť mesiaca s matkou na Slovensku a časť mesiaca v Prahe s otcom, otec požiadal o zverenie do svojej starostlivosti. Podľa súdu sa matka správa, ako keby chcela dieťa uniesť na Slovensko, a tomu treba zabrániť. Taký úmysel však matka odmieta. Žiadny relevantný dôkaz k tomu nie je ani v spise. Len konštatovanie, že s pobytom dcéry na Slovensku otec nesúhlasil.

„Pôvodne som bez problémov súhlasil s tým, že dcéra bude v starostlivosti matky. Tá sa však snažila všetkými prostriedkami zabrániť môjmu kontaktu s ňou, keď bola dcéra v jej starostlivosti, a to vrátane jej únosu do zahraničia. Vo chvíli, keď býva aj pracuje na Slovensku, je akákoľvek jej snaha ma presvedčiť, že únos nezopakuje, bezpredmetná,“ tvrdí otec.

Podľa súdov sa matka len stavia do roly obete

Súdy v Českej republike dieťaťu de facto zakazujú ísť na Slovensko, čiže mu obmedzujú pohyb, ako aj kontakt s príbuznými a udržiavanie svojich väzieb. Dieťa sa pritom opakovane vyjadrilo, že chce ísť za matkou na Slovensko. Súdy vravia, že príbuzní majú za ním chodiť do Česka.

Podľa Obvodného aj Mestského súdu v Prahe „je to matka, ktorá permanentne zaťažuje styk s maloletou tým, že pobýva bez vážneho dôvodu na území iného štátu než jej dcéra“. Matkin argument, že má z exmanžela strach, a preto nemôže žiť v Českej republike, považujú v kombinácii s ochotou odovzdávať si dieťa na hlavnej stanici v Prahe za rozpor.

Matka sa tak s dcérou môže stýkať len v presne vymedzených dňoch (v dôsledku koronovej epidémie je to skôr nepravidelne). Spočiatku len za asistencie pracovníkov neziskovky, ktorí trávili celý čas s dvojicou a zapisovali všetko, čo matka s dcérou povedali a urobili. Vyzerá to tak, ako keby dieťa bolo treba chrániť pred matkou a nie pred domácim násilím.

„Za každú hodinu tzv. asistencie som platila neziskovke 250 korún. Teraz za asistované odovzdávanie platím zakaždým osemsto. Nemôžeme ísť do nášho bytu, takže s dcérou trávime náš čas po hoteloch. Platím to z odškodného, ktoré som dostala od exmanžela za týranie,“ opisuje paradoxnú situáciu matka.

Trvale žije na Slovensku, takže na jar z dôvodu karanténnych opatrení dcéru nevidela štyri mesiace. Nebolo možné dostať sa cez hranice a súd ani v čase epidémie nepripustil, aby dcéra vycestovala za príbuznými a bývalými spolužiakmi na Slovensko. Mohli si len dva- až trikrát týždenne zavolať.

„Súd sa stotožňuje s návrhom otca, aby bolo matke uložené zdržať sa vycestovania s maloletou z územia Českej republiky, lebo riziko nezákonného premiestnenia je vysoké. Matka vo svojich podaniach nenaznačuje, že by chcela rešpektovať súdom určené obvyklé bydlisko maloletej. Neuvádza, že by plánovala žiť na území Českej republiky. Z obsahu matkiných podaní je zjavné, že jej nejde primárne o to, aby trávila čas s maloletou, ale aby maloletá vycestovala na Slovensko,“ konštatovala sudkyňa Horáková v ďalšom rozsudku, ktorý v júni 2020 upravoval styk cez prázdniny.

Sudkyňa dokonca naznačila, že neberie do úvahy predchádzajúci trest muža za domáce násilie. „Prípadné návratové konanie môže byť sťažené aj tým, že matka sa neustále stavia do roly obete domáceho násilia,“ napísala sudkyňa Horáková, čím znedôveryhodnila rozsudky svojich kolegov, ktoré jasne konštatovali vinu muža, a to nielen voči exmanželke, ale aj dcére.

Podobne sa už predtým vyjadrila sudkyňa Hájková. „Súčasne však je namieste uviesť, že nielen obžalovaný, ale aj poškodená je veľmi zložitou a špecifickou osobnosťou s konfliktným spôsobom správania. Jej povahové vlastnosti ju do istej miery predurčovali ako obeť konania obžalovaného, čo však obžalovaného nijako nevyviňuje ani neospravedlňuje,“ napísala v odôvodnení prvoinštančného rozsudku o týraní.

Horáková na otázky Denníka N ohľadom svojho rozhodovania neodpovedala. Hovorkyňa Obvodného súdu pre Prahu 3 Miroslava Sixtová odkázala Denník N len na znenie rozsudkov, ktoré v kauze padli.

Vyjadriť sa odmietol aj Orgán sociálno-právnej ochrany detí (OSPOD) Praha 3, pod ktorý prípad spadá a ktorého pracovníčky chodia na opatrovnícke súdy. „OSPOD sa nemôže vyjadriť k prípadu maloletého dieťaťa, kde má povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámil pri uskutočňovaní sociálno-právnej ochrany. V rámci objektivity odporúčame získať informácie od oboch rodičov,“ uviedla Lucie Bukovanská, hovorkyňa Úradu Mestskej časti Praha 3.

„Má ten, kto mlátil matku, vychovávať dieťa?“

Podľa pražskej advokátky Lucie Hrdej, v tomto prípade nezávislej, ktorá často zastupuje obete domáceho násilia a školí rodinných sudcov, je zľahčovanie domáceho násilia pri sporoch o deti časté.

„Opatrovnícke súdy často robia z domáceho násilia rodičovský konflikt a bagatelizujú ho s tým, že sa na konflikte podieľajú obe strany. Lenže domáce násilie je jednostranné a mocenské násilie. Pokiaľ súd núti obeť, aby sa v záujme detí začala baviť s páchateľom, a vraví, že matka zo seba robí obeť domáceho násilia, tak kde je záujem detí? Aby ich vychovával niekto, kto mlátil ich matku? Kto na ne bude prenášať svoju neschopnosť vyjsť s druhým pohlavím?“ pýta sa Hrdá.

Podľa nej agresori často pokračujú v domácom násilí a ďalšom nevhodnom správaní. „Otcovia sa veľmi často správajú k dcéram rovnako ako k matkám. Súdy hovoria obetiam, že kvôli deťom musia komunikovať s násilníkom. Súdy takisto nemuseli deti až do judikátu Najvyššieho súdu ČR v apríli 2019 brať ako spoluobete. Najvyšší súd povedal, že pokiaľ dochádza k týraniu pred očami detí, ide o trestný čin ohrozovania výchovy,“ opisuje advokátka.

S dcérou po hoteloch

Podľa Zuzany Zajícovej z Intervenčného centra Praha, ktoré pracuje s obeťami domáceho násilia, nie sú podobné prípady príliš časté.

„Všeobecne sa veľmi nestretávame s tým, že by bývalému partnerovi matky, ktorá je obeťou jeho týrania a má k tomu rozsudok, boli zároveň veľmi rýchlo zverené deti do starostlivosti.“ Ako vysvetľuje, pre opatrovnícky súd nie je dôležité, čo je v záujme matky alebo otca, ale čo je v záujme maloletého dieťaťa, o ktorom rozhoduje. „Pokiaľ súd nariadi asistovaný styk rodiča s dieťaťom, skutočne by mali byť dôkazy, že stretnutie samotného dieťaťa s rodičom je pre to dieťa ohrozujúce psychicky či fyzicky. Nestačí len niečo tvrdiť. Je to totiž veľký zásah do práv rodiča,“ upozorňuje. „Zároveň nie je automaticky dané, že pokiaľ je rodič odsúdený za domáce násilie, je najhorší rodič na svete. Vzťah k dieťaťu nemusí byť pokazený navždy.“

Ďalšie pojednávanie, či dieťa, o ktoré sa rodičia sporia na súde, zostane s matkou alebo s otcom odsúdeným za týranie a prenasledovanie matky, je naplánované na 15. január. Ako dopadne, nie je jasné.

„Nútia ma, aby som sa vrátila do Prahy, ale ja nemôžem. Minule som to skúsila a prenasledoval ma,“ hovorí Martina. „On chce, aby som bývala v našom pôvodnom byte, ale to nejde. Ani finančne. Nemám ani na hypotéku, byt je teraz prenajatý. Ale hlavne tam nemôžem byť. Ja len prídem do Prahy a brní mi na tých miestach, kde mi ubližoval, normálne cítim fyzickú bolesť.“

Za dcérou prišla znovu pred Vianocami. Pre dcéru a pre seba musela zaplatiť hotel. „Dlhodobý prenájom v hoteli je jediná legálna možnosť, ako sa ubytovať na štrnásť dní.

Stromček sme nemali, možnosti vychádzať sú obmedzené. Trávime dva týždne vnútri hraním a čítaním. Keby malá mohla ísť na Slovensko, máme tu zázemie a mali by sme sviatky so stromčekom a s dedkom,“ dodáva Martina.