Denník N

Svetlo pred zotmením Jima Harrisona

Jedinečné nie sú údery osudu, ktoré sa nedajú zmeniť, ale špecifický je spôsob, ako ich zvládame.

Editori a redaktori vydavateľstva Skalná ruža si dávajú záležať nielen na vysoko estetickej grafickej úprave kníh poézie, ale aj na tzv. rámcových častiach, a z nich osobitne kvalitné sú doslovy. V prípade knihy Jima Harrisona Básne ho napísala prekladateľka tejto Harrisonovej poézie – Jana Kantorová-Báliková – a dala mu názov Svetlo pred zotmením.

Jim Harrison (1937 – 2016) je zaujímavá a obdivuhodná osobnosť životom i v tvorbe. Začínal esejami, novelami a filmovými scenármi pre Hollywood, neskôr vydal romány a iné prozaické knihy, novinové a časopisecké príspevky, aby sa napokon venoval výlučne poézii (vyšli mu takmer dve desiatky básnických kníh).

Pozornosť vzbudil, ako pripomína Jana Kantorová-Báliková, básnickou zbierkou Listy Jeseninovi, „ktorá sa na dlhý čas stala jeho najuznávanejšou knihou poézie“. Harrison bol napriek svojim fyzickým hendikepom úžasne plodným autorom – vydal vyše štyridsať kníh beletrie a literatúry faktu, dvadsať scenárov, ale poézia je tou oblasťou jeho tvorby, cez ktorú sa stal známym a uznávaným aj vo svete.

Spätý s prírodou

Už témou jeho doktorandskej práce (študoval komparatívnu literatúru) bola esej o vlastných básňach. Jeho život sa ukončil v roku 2016 pri písaní básne ešte bez názvu, ktorá je aj v rukopisnej podobe súčasťou tejto knihy. Nielen jeho tvorba bola rôznorodá a bohatá; takým rozmanitým, pozoruhodným a do značnej miery i tragickým bol aj jeho život.

Ako osemročný prišiel o oko, v dospelosti prežil autohaváriu, ktorá popri strate otca a sestry zanechala v ňom celoživotnú depresiu. Univerzitné štúdiá niekoľko ráz prerušil, veľa cestoval, zoznámil sa napríklad s Jackom Kerouacom, manuálne si zarábal v rôznych remeslách, aby sa napokon vrátil na univerzitu, kde po skončení štúdia pôsobil ako pedagóg.

Napriek na udalosti bohatému životu „uprednostňoval život v ústraní“, osobitne v prírode, ktorá sa mu stala do istej miery aj tragicky osudnou, keď v nej utrpel ťažké zranenie a podstúpil operáciu chrbtice; popritom ešte iným neuralgickým ochorením trpel do konca života.

Kantorová-Báliková však hovorí, že v jeho básnickej tvorbe je hlad po živote v každej z jeho možných podôb. „V posledných, básnicky veľmi produktívnych rokoch bolo umenie hlavným zmyslom jeho života.“ V jednom z rozhovorov sa vyjadril, že „jedinečné nie sú údery osudu, ktoré sa nedajú zmeniť, ale špecifický je spôsob, ako ich zvládame“.

Harrison bol neustále spätý s prírodou, priam s ňou splýval, vnímal ju detailne, všetkými zmyslami, s asociáciami a predstavami, lebo „dospel k vedomiu, že človek sám seba najlepšie spozná tak, že na seba zabudne a zjednotí sa s množstvom iných veci“. Najčastejšími motívmi v jeho veršoch sú: búrka, dážď, vietor, vtáky, stromy, had štrkáč, obdobia dňa i roka, závidí zvieratám (vtákom i svojmu psovi) ohybnosť, rýchlosť, pohyb, z jeho myšlienok súčasne cítiť pravdu, aký je človek voči prírode slabý.

Sú to len domnienky

„Odkryl som / tajomstvá, ktoré som si nezaslúžil spoznať.“ Až do takej miery sa cíti byť súčasťou prírody, vesmíru, že si predstavuje svoj pohyb dohora a do hĺbky. Uvedomuje si nemohúcnosť človeka pochopiť veci a javy, o ktorých premýšľa, chcel by porozumieť tomu základnému, čo sú v podstate len domnienky.

Človek sa musí uspokojiť, poddať tomu, čo je dané a nemenné. Ani smutné spomienky z detstva nevyvolávajú žiaľ, ale uspokojenie, stotožnenie sa s tým, že to tak malo byť. Jeho lyrický hrdina (v podstate autobiografický) sa konfrontuje (najmä v starobe) so síce meniacou sa a umierajúcou, ale stále sa obnovujúcou prírodou.

Chvíľami sebou opovrhuje („Starec je kopa navŕšeného odpadu. / Je taký krehký, že sa môže zrútiť / sám do seba, dnu – odhora až nadol.“), aby vzápätí pookrial s prírodou („Život je život, prežitý / uprostred vtáctva, lesov a polí.“). Smútok za ubiehajúcim časom má v sebe kúsok sentimentu i žiaľu, aby ho vzápätí potlačil kus irónie a neodvratnej pravdy.

Zaznievajú aj bezútešné myšlienky, žaloby na vlastné telo poznačené ťažkou diagnózou a bolesťami. („Bolesť dôsledne usmerňuje naše životy.“) V starobe sa vracia do minulosti, do detstva, do chatky, ktorú najradšej obýval spolu s manželkou a deťmi. Postavenie lyrického hrdinu je ťažké – pre chorobu, neskôr pre starobu.

Naplno prináležal len poézii

S pribúdajúcimi rokmi stále silnejšie uvažuje, čo potom. („Chcem to vedieť. / […] Galaxie sú husté kroviny hviezd, / v ktorých sa môžeme ukryť naveky.“) Z veršov cítiť, že ich napísal starý človek, ale necítiť z nich rezignáciu ani smútok, ani zlosť, naopak: sú v nich spomienky na pokojné, múdre chvíle, ktoré lyrickému subjektu poskytovala príroda, prostredie a dobré rodinné vzťahy.

Básne majú aj silný filozofický podtext, hoci častejšie pôsobia, akoby stvárňovali banálne príbehy, prerozprávané priamo, bez symbolov, alegórií a podobne. Niektoré básne sú v svojej podstate minipoviedkami, o čom svedčia aj viaceré veršové výpovede („A tento príbeh sa nekončí príliš dobre.“) alebo fakt, že lyrický hrdina má od stvárňovaného deja taký epický odstup ako prozaik.

Pritom si vyberá z minulosti predovšetkým zmyslovo, citovo silné „príbehy“, vytvorené zväčša „iba“ statickým opisom z reality alebo predstáv, prírodné opisy majú často charakter impresionistických obrazov. Všetko to zaujme svojou sémantickou jemnosťou a schopnosťou vytvoriť príjemcovi pocit, že sa nachádza práva tam a vtedy.

Ohromujúce zážitky zo silnej prírody, ktorá vie človeka aj vystrašiť, vyvolávajú v lyrickom subjekte otázky o nepoznanom, neprebádanom, tisícročia nevysvetlenom. Fascinuje ho nepredstaviteľná veľkosť vesmíru, zrod a umieranie človeka. Premýšľanie lyrického subjektu sa pohybuje po sínusoide – to hore, to sú zväčša spomienky na príjemné chvíle z minulosti, ale je tu aj vôľa („Dni ešte stále plynú. Tak uchop chvíľu / nežne, akoby si ju miloval.“) a čas, nie ten ľudský, ale vesmírny, nekonečný. Zákonitosti prírody prijíma v celej sile, zásahy do nej odsudzuje, sú nezmyselné.

Harrisonova poézia, ktorá sa vyznačuje voľným veršom, množstvom reálií a minimom (ale pekných) metafor („Úsvit nastal, až keď už noc bola vyčerpaná.“), bola uznávaná pomaly a možno aj oneskorene vzhľadom na okolnosti života autora a jeho aktivity v iných literárnych druhoch a žánroch.

Sám sa však vyjadril, že napriek tomu „naplno prináležal len poézii“. Príjemca má na základe jeho veršov pocit, že ho veľmi dobre pozná ako človeka zrasteného s prírodou, so životom, úprimného, otvoreného, a chcel by sa s ním častejšie stretávať.

Okrem esteticky stvárnenej skutočnosti aj pre jeho životné kréda, z ktorých mnohé sú zakomponované v jeho veršoch. („[…] ak človek odmietne naplniť svoje poslanie, do jeho života sa dostáva negatívna energia.“)

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie