Diabol je mŕtvy: Trump, Flašík, Žitný či Blaha sú proroci éry tekutého zla

Nedávne demonštrácie vo Washingtone, ale aj v Bratislave, ukázali závažný jav. Tí, často divo vyzerajúci a aj sa tak správajúci ľudia (minister Naď nepresne písal o opiciach), ktorých emblémom sa stal rohatý chlapík s kožušinou, prekročili hranice.

Prekročili nielen hranice zákona, ale aj hranice medzi dvomi svetmi, ktoré môžeme zjednodušene označiť ako skutočný a virtuálny.

Návrat z krátkej vojnovej výpravy

Dočasné obsadenie Kapitolu nie je dôkazom deštruktívnej sily modernej antisystémovej revolúcie. Liberálna demokracia s funkčnými inštitúciami polície a justície si s nespratníkmi naďalej dokáže poradiť. Aj keď, pravda, s oneskorením. A nevieme, dokedy toho bude schopná. Vďakabohu, votrelcov v kongrese v nasledujúcich dňoch jedného po druhom zaistia a postavia ich pred súd.

Naopak, mnohí slovenskí agresívni antirúškari a Harabin, ktorý bol na pohrebe Lučanského v Štrbe provokatívne bez rúška, sú z neznámych príčin naďalej na slobode a bez obvinení. S falošným argumentom, že by to z nich urobilo martýrov.

Dočasné obsadenie Kapitolu je najvýraznejší prejav fenoménu, keď sa facebookový národ, klaster dovtedy iba virtuálne existujúcich fanatických podporovateľov Trumpa, ocitol v reálnej svätyni nenávideného nepriateľského územia. Alebo aspoň pred jej bránami. Tí ľudia tam išli s presvedčením, že „páchajú dobro“, že obsadzujú mýtický Mordor, sídlo temného pána Saurona. Vedie ich k tomu nespočetnekrát overené a vzájomne upevňované presvedčenie z uzavretých názorových bublín podporovaných algoritmami Facebooku.

Áno, ide o konflikt svetov, ale iných, ako by sme si zrejme pomysleli. Bolo by chybou hovoriť o silách dobra a zla. To iba z dier svojho súkromia, od svojich monitorov a smartfónov, na okamih mediálnej slávy vyliezli predstavitelia tekutého zla, ako o ňom píše Bauman, a premenili sa na sily pevného zla.

Inak povedané, tí podivní ľudkovia, čo si robili v kongrese selfíčka, prekročili na chvíľu hranice. No iné, ako si myslíme. Nejde im o dobytie územia, na to nemajú sily ani schopnosti. Ide im o sebaprezentáciu a následný bezpečný návrat z krátkej vojnovej výpravy do reality naspäť do hlbín sociálnych sietí.

Svet bez boha a diabla

Filozof Friedrich Nietzche na sklonku 19. storočia napísal: „Boh je mŕtvy a vy ste ho zabili, zavliekli do svojich chrámov.“ Tým síce autor Antikrista nepotešil cirkev ani veriacich (o to mu ani napokon nešlo), no paradoxne tým potvrdil polaritu dovtedy známeho a krutého sveta. Mŕtvy mohol byť boh iba preto, že predtým existoval. Dnes, s odstupom viac ako storočia, už neexistuje ani „starý dobrý“ diabol.

Ako je to možné?

Píšu o tom Zygmunt Bauman a Leonidas Donskis v knihe Tekuté zlo, život bez alternatív (2016). Tekuté zlo sa dokáže podľa autorov tváriť ako nápomocný priateľ, nie nepriateľ. Musí tak byť považované za „mäkké sily“, ktoré na rozdiel od tých tvrdých za svoju základnú stratégiu považujú pokušenie, a nie útlak.

Orwellovské ministerstvo lásky, úlohou ktorého bolo posielať ľudí do vojny za mier, vnucovať im lásku k Veľkému bratovi a ponúkať priateľskú pomoc, už nie je vo svete internetu a sociálnych sietí potrebné. Rozmanité sledovacie metódy cez naše smartfóny, platobné karty, e-maily či vyhľadávanie cez Google majú kapacitu, akú si tajné služby (a Veľký brat) dovtedy nevedeli ani predstaviť.

Tekuté zlo, rovnako ako všetky tekutiny, má úžasnú schopnosť vyhnúť sa všetkým prekážkam. Obtečie ich, vsiakne do nich, naruší ich a rozpustí. Výsledný „roztok“ absorbuje tekuté zlo do svojej podstaty, a tým sa samo posilní. Hrozivé je, že smrteľný jed potom sám seba prezentuje ako spásonosný liek na životné ťažkosti.

Tekuté zlo už nie je očividné. Počas celých stáročí predstavoval symbol aj zosobnenie zla diabol, či už v podobe Mefistotela v legende o Faustovi, alebo v postave Wolanda z Bulgakovho románu Majster a Margaréta. Tento diabol predstavoval pevné zlo, ktoré svojou symbolickou logikou získavalo ľudské duše.

Pevné zlo – na rozdiel od dnešného tekutého – bolo druhom amorálne páchaného a aktívne angažovaného zla s vážnym prísľubom, že s koncom veku nášho sveta sa navráti spoločenský poriadok a rovnosť. Satan bol protagonista vzbury a revolúcie.

Naopak, hrdinovia tekutého zla sa usilujú pripraviť ľudstvo o jeho sny, alternatívne projekty a sily odporu. Tým sa stávajú protagonistami poslušnosti a podriadenia. Hrdinom tekutého zla je zvodca, ktorý po sebe zanecháva prázdno, dezilúziu alebo smrť.

Keď súkromie umiera

Nevieš, kto som – tieto slová z Mozartovej opery Don Giovanni tvoria podstatu moderného manipulátora. Hudobný génius žil pred štvrťtisícročím, dnes je protagonistom tohto príbehu niečo iné. Takmer dokonalým prejavom tekutého zla sú anonymné komentáre na internete, šíriace toxické lži, ktoré ubližujú, poškodzujú a brutálne urážajú.

Táto doba, píšu Bauman s Donkisom, sa prejavuje trápnym naháňaním sa za pozornosťou a naším obsedantným skúmaním a sebaprezentáciou. Neustále si potrebujeme potvrdzovať ilúziu, že môžeme tak ako každý účastník reality show získať pozornosť sveta.

Nielen hviezdy a svetoví politickí lídri, aj ty, obyčajný smrteľník, môžeš byť dôležitý, môžeš byť jednou z kľúčových postáv bodu dejinného zlomu – to je hlavný odkaz sveta tekutého zla.

Začali sme sa chovať ako emigranti, aj keď už neprekročíme prah nášho domu. Túžime po autentických zážitkoch a mylne sa nazdávame, že keď sa rozvinú, bude to len krátky pominuteľný zázrak. Musíme ho zintenzívniť, lebo netušíme, kedy sa bude opakovať.

Súkromie nám umiera priamo pred očami. Zmizlo tajomstvo, všetko o nás je „kdesi“ zachytené, každá digitálna stopa. Ľudia ochotne zverejňujú svoj intímny život výmenou za ilúziu, že sa na okamžik stanú stredobodom pozornosti.

Čo príde po konci?

Všetko, čo v tekutom svete ostalo, sa akoby zredukovalo na technické prostriedky a intenzívnejšie medziľudské vzťahy. Ešte si na chvíľu užiť – to je naše krédo.

Existuje pritom paralela dnešného anonymného a virtuálneho tekutého zla s minulosťou. V období morových epidémií v Európe taktiež prevládala prax karnevalov, hromadného hodovania a dokonca orgií. Tušenie konca v plnej miere uvoľnilo mravy a zásady.

Terminálnym štádiom je predtucha konca s najlepšou zábavou bez zábran. Čo však príde po konci?

Antitézou tekutého „dňa zúčtovania“ je zvlčilý svet po apokalypse, svet bez zábran. Nevieme, samozrejme, aký bude svet po jadrovej vojne, s dosluhujúcim Trumpom sme však k nemu bližšie, ako by sa nám donedávna zdalo. Takýto „svet po konci“ predvída kniha Cormaca McCartyho Cesta, za ktorú získal v roku 2007 Pulitzerovu cenu. Podobným obrazom sveta, ktorý sa po apokalypse vracia zo štádia tekutého zla do pevného, je film Kniha prežitia (2011), príbeh poslednej zachránenej Biblie v troskách povojnového sveta.

Tak ako z rybacej polievky nevyrobíme rybu, tak sa zo sveta tekutého zla iba sotva navždy vrátime do sveta pevného zla. Boh a diabol nevstanú z mŕtvych. A poslednému človeku už neostane nijaká ilúzia. Už niet vôle ani priestoru na orgie.