pondelok

Nakrúca sa príbeh detí opatrujúcich bábätká

Podľa úspešného románu Moniky Kompaníkovej práve vzniká slovenský film Piata loď. Do kín príde na budúci rok

August bol už v polovici, teploty sa šplhali ku štyridsiatke, filmári však nezvoľnili tempo práce v bratislavských Vinohradoch na železničnej stanici. Horúčavy im akurát priťažili na pľaci.

Všetko je najťažšie

„Čo je pre nás najťažšie? Vlastne všetko, keď chcete mať dobrý film,“ zamyslí sa Iveta Grófová, režisérka filmu Piata loď. „Ale faktom je, že tu sa stretlo presne to, čo vrchol náročnosti predstavuje v učebniciach: bábätká aj detskí herci, hrdinka je pritom takmer nonstop v zábere. Je to teda veľmi ťažké, napriek tomu ma to láka. Už príbeh je špecifický. Deti, ktoré sa starajú o bábätko – také niečo je vo filmoch výnimočné.“

Ak to všetko pôjde dobre, do kín príde novinka na jeseň či dokonca už pred letom na budúci rok.

Piata loď je sľubný projekt, ktorý spája dve výrazné autorky. Rovnomenný román Moniky Kompaníkovej patrí medzi najväčšie úspechy slovenskej literatúry za posledné roky. Doma získal ocenenie Anasoft litera za rok 2011, doteraz vyšiel v češtine, nemčine, dokonca aj v arabčine v Egypte. Na ceste je aj anglické, maďarské a poľské vydanie.

Zhruba v takom istom čase ako táto kniha na seba upozornila aj mladá režisérka Iveta Grófová filmom Až do mesta Aš. Príbeh dvoch šičiek na práci v západnom Česku vychádzal z jej skúseností, zaujal spojením hranej formy s dokumentom, ako vrchol tuzemskej sociálnej drámy ho Slovensko prihlásilo do súťaže o Oscara. Podľa knihy generačne spriaznenej autorky teraz vzniká jej druhý film.

Na začiatku bola jedna veta z policajnej správy o tínedžerke, ktorá uniesla cudzie dieťa. Strohý motív z českých novín román rozvíja do príbehu dvanásťročnej Jarky a mladšieho Kristiána. Dvojica je na úteku pred svetom dospelých, na železničnej stanici impulzívne vezme dvojičky v kočíku a snaží sa vybudovať podobu ideálnej rodiny v opustenej chate v záhradkárskej kolónii.

Príbeh vnímala režisérka Grófová ako veľmi silný, už keď knihu po prvýkrát čítala. „Veľmi sa mi páčila jej atmosféra. Po prvom filme som mala chuť na niečo vizuálne zaujímavé,“ spomína. „Detský svet to ponúka, o to viac, že Monika Kompaníková je vzdelaním výtvarníčka a scény z jej príbehu sú napísané veľmi fotogenicky. Už v texte je estetika filmu, ktorá sa dá vizuálne vyjadriť. Chceme sa na situácie dívať z pohľadu dieťaťa. Snažíme sa, aby bol film autentický a výrazne výtvarný.“

Krajšie a menej drsné

Autorky sa zoznámili, keď český vydavateľ oslovil režisérku nakrútiť dokument o autorských čítaniach Moniky Kompaníkovej. O knihe sa intenzívne rozprávali a hoci spisovateľka je aj konzultantkou scenára, ten vznikol zo spolupráce režisérky a Mareka Leščáka a knihou sa iba voľne inšpiruje. Na rozdiel od románu, ktorý síce hovorí o deťoch, ale nie je žiadnym detským čítaním, film by chcel byť prístupnejší a osloviť aj deti vo veku hrdinov. To všetko si vyžiadalo odklon od predlohy.

„Chceli sme z knihy vybrať to krajšie a menej drsné,“ vysvetľuje režisérka. „Klásť dôraz na dobrodružstvo detí. Pridávame situácie, aké v knihe neboli, nejde však o veľké zvraty. Bola to aj nevyhnutnosť. Knihu, tak ako je napísaná – zložitý a vrstevnatý román s dejom vo viacerých časových rovinách – je príliš komplikované sfilmovať.“

Jednou zo zmien je vek hlavnej hrdinky. V románe má Jarka dvanásť, vo filme je desaťročná. „Kniha je spomínaním dnešnej tridsiatničky na mladosť, čiže sa odohráva v deväťdesiatych rokoch. Problém je, že dnes dievčatá dospievajú skôr. Ako sme zistili pri kastingoch, približne v jedenástich rokoch prejdú premenou, po ktorej sa nesprávajú ako deti. S pubertiačkou by film stratil motív nevinnosti,“ hovorí Grófová.

Vek zámerne znížili, no ani to nebolo bez problémov. „Videli sme stovku dievčat, obišli sme veľa škôl a nechávali zaujímavým typom lístočky s ponukou pre ich rodičov. Definitívne rozhodnutie, ktoré dievča stvárni postavu Jarky, sme potvrdili len dva týždne pred nakrúcaním.“

Film, ktorý získal podporu Audiovizuálneho fondu, Státního fondu kinematografie a Creative Europe – Media, vzniká v majoritnej slovenskej a menšinovej českej a maďarskej koprodukcii. Hercov zatiaľ nechcú prezrádzať, isté je, že väčšina sú deti – neherci. Málo postáv v príbehu je dospelých. Nakrúcanie sa uprostred leta zo Zemplínskej šíravy presunulo do Bratislavy. Dokonca na tie miesta, čo opisuje kniha.

Film o deťoch a aj pre deti

„Bola za tým náhoda,“ spomína režisérka na hľadanie lokalít. „Chatky a záhrady sme obzerali všelikde od Záhoria po južné Slovensko. Nakoniec nám najviac vyhovuje záhradkárska kolónia pri stanici Vinohrady, tá istá, kde sa kniha odohráva. Aj trasa zo stanice ku chatke je presne tá istá.“

Po premiére Pišťankovho a Nvotovho Rukojemníka u nás vzniká ďalší film o deťoch a čiastočne aj pre detské publikum. Dá sa príbeh vyložiť tak, že dospelí málokedy rozumejú deťom? Filmárka to jednoznačne nevidí. „Vždy sa zdráham hovoriť o tom, aké má film posolstvo. Nech si divák radšej pozrie výsledok. Pravda je, že svety detí a dospelých sú od seba často veľmi vzdialené. Myslím si, že je to jedna z tém, ktorá je vo filme prítomná.“

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103230 z vás dostáva správy e-mailom