Denník N

Najväčší problém spoločnosti je to, že čoraz viac ľudí žije odtrhnutých od reality, tvrdí Michal Hvorecký

Foto - Martina Šimkovičová
Foto – Martina Šimkovičová

Vo svojej novej zbierke poviedok sa autor zaoberá aj vyhrotenými scenármi pandémie.

Aký je rozdiel medzi konšpiračnými teóriami a literárnou fantastikou? Michal Hvorecký v tom má jasno. Dlhodobo sa necháva inšpirovať spoločenskými javmi a svoje pozorovania pretavuje do literárnych príbehov. Verí, že fikcia nám môže pomôcť pochopiť realitu.

Civilizačných výziev sa čerstvo ujal vo svojej novej zbierke poviedok Čierny lev (Marenčin PT, 2020). Kniha obsahuje aj jedny z prvých literárnych reflexií pandemickej krízy. V rozhovore hovorí o tendenciách v žánri sci-fi, o konšpiračných teóriách, o frustrovaných ľuďoch utiekajúcich sa do paralelných svetov a o role literatúry v uchopovaní skutočnosti.

Prvá aj posledná poviedka vašej novej zbierky Čierny lev sa týka pandémie. Kedy vám prvýkrát napadlo literárne sa zaoberať touto témou?

V polovici marca. Prvú som napísal za dva dni priam v tranze. A priznávam, že aj v existenciálnej úzkosti. Vyprázdnená Bratislava vtedy vyzerala ako z katastrofického filmu. Napadlo mi: Čo ak by tento stav netrval týždne či mesiace, ale deväť rokov? Druhá poviedka vznikla v lete. Mnohí politici už pandémiu zneužili na ukrajovanie z osobných slobôd, na posilňovanie sledovania, predlžovanie núdzového stavu a ďalšie nejasné právne kroky.

Hovoril som si: Čo keby štát riešil nezamestnanosť najímaním pracovníkov na kontrolu ostatných? Môj hrdina ovláda dron, sleduje podozrivých a čoraz viac sa kompromituje. Spomenul som si pri tom na svoj minuloročný pobyt v Pekingu, meste posiatom neuveriteľným množstvom kamier. A myslel som na to, že digitálna diktatúra nemusí vyvážať len tovar, ale aj režim.

Kniha sa začína citátom od biológa Edwarda O. Wilsona: najväčším problémom ľudstva je to, že máme emočnú výbavu ako z doby kamennej, inštitúcie ako v stredoveku a technológie ako bohovia. Tento nesúlad medzi archaickými vzťahmi, nepružnými či autokratickými inštitúciami a superrýchlymi technológiami cítiť aj z vašich poviedok. Do akej miery plynú naše problémy z tejto nerovnováhy?

Na tento citát som často myslel uplynulé dva roky, keď som poviedky písal. Grafik Palo Bálik odo mňa chcel text na predsádku knihy, nejaké motto. Spomenul som si na Wilsonovu zhutnenú myšlienku. Viaceré postavy mojich poviedok sa ocitnú v kríze, žijú v autoritatívnom a technicky vyspelom systéme, a zároveň riešia prastarú, mytologickú starosť o svojich najbližších. Veľa inštitúcií, ktoré u nás majú nesmiernu moc, napríklad cirkev, má aj v 21. storočí stredoveké hierarchie.

Fascinujú aj desia ma nové technológie a médiá a ich vplyv na človeka. Môj život sa zásadne zmenil v okamihu, keď predo mňa otec, matematik a informatik, roku 1987 položil počítač Sinclair ZX Spectrum. Nikdy nezabudnem, ako som sa neskôr cez telefón a modem pripojil na internet. Fantastika už menej ako kedysi čerpá z tvrdej vedy, skôr sa zaoberá tým, ako realitu zmenila technika a sociálne siete. Internet, pôvodne utopický projekt, sa prevrátil na svoj protiklad, stal sa nástrojom tyranov. Cyberpunkoví kovboji zvolaní Twitterom sa nedávno premávali po washingtonskom Kapitole, drancovali a fotili si selfies.

Čiže súčasnosť svojím vývojom dobehla, či dokonca predbehla sci-fi?

V science fiction už nedominuje prvá polovica jej názvu – veda. Prúd hard sci-fi, silný v polovici minulého storočia, nekládol dôraz na literárny štýl ani jazyk, ale na odborné poznatky a vieru v pokrok. Uplynulých štyridsať rokov žáner oveľa viac čerpá z toho, ako realitu zmenili technológie a médiá. A to je možno aj kľúč k môjmu písaniu tohto druhu textov.

V čase zbierky Lovci a zberači, ktorá vyšla roku 2001, bola moja veľká téma reklama, marketing, manipulácie a turbokapitalizmus, ktorý prišiel do východnej Európy a zásadne ju zmenil. Dnes je to hlavne svet uprostred klimatickej katastrofy, ovplyvnený sociálnymi sieťami a novou komunikáciou, ktoré ešte raz obrátili všetko naruby.

Problém je zrejme aj v tom, že vývin človeka, jeho schopnosti organizovať spoločnosť a progres technológií neprebiehajú časovo paralelne. V niečom sme pomalí, v inom extrémne rýchli. Ako sa to prejavuje?

Podľa mňa strácame realitu. Uniká nám skutočnosť. Pri písaní nových fantastických poviedok som mal pocit, že ma oveľa viac ukotvujú v reálnom svete, než keď si zapnem Facebook. Podľa mňa nie je najväčší problém našej spoločnosti to, ako hlboko je rozdelená. Ale to, že čoraz viac ľudí žije odtrhnutých od reality. Ani si nevšimli, že stratili skutočnosť. Práve vďaka technológiám sa na nich navalilo všetko to, o čom nemali potuchy.

Bežní ľudia predtým nemali vo svojej profesii či v súkromnom živote do činenia s takouto komplexnosťou. Dnes sa im táto zložitosť sveta neprestajne zjavuje na obrazovke smartfónu. Nedokážu a ani nechcú pochopiť, s čím sú konfrontovaní. V postkomunistických spoločnostiach to prišlo zvlášť rýchlo. Fenomény modernej doby – technologická a sexuálna revolúcia, nové formy práce, hlboká nerovnosť, emancipácia menšín, migrácia – bežný jednotlivec to veľmi ťažko spracúva.

A aká je jeho reakcia?

Začne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie