Denník N

Človek s poruchou sexuálnej preferencie nezažíva potešenie, jeho život je často utrpením, hovorí sexuológ

Ilustračné foto - JumpStory
Ilustračné foto – JumpStory

Slovenský psychiater Martin Hollý pred rokmi odišiel do Česka, kde sa začal odborne zaoberať sexuológiou. Aktuálne už vyše desať rokov šéfuje najväčšej psychiatrickej nemocnici v ČR.

V rozhovore hovorí o tom,

  • prečo je problém, že máme nedostatok sexuológov,
  • aké sú najčastejšie mýty o ľuďoch s poruchou sexuálnej preferencie,
  • komu môže pomôcť program Parafilik,
  • prečo ľudia s parafíliou často trpia depresiami,
  • ako dokáže psychiater pracovať s agresívnym sadistom,
  • prečo sú dnes také obľúbené seriály o sexuálnom násilí.

Keď chcem urobiť rozhovor so slovenským sexuológom či sexuologičkou, stále narážam na ten istý problém: máme ich tak málo, že by sme ich mohli zrátať nanajvýš na prstoch dvoch rúk. Ako je to v Česku?

Situácia v Česku nie je zásadne lepšia. Asi by ste tých rúk potrebovali trochu viac, ale určite to nie je tak, že by sme mali dostatok sexuológov. Myslím si, že je to potenciálny problém v starostlivosti o ľudí, ktorí potom môžu veľmi ťažko dostať pomoc od odborníkov.

Sexuológia sa u nás podobne ako na Slovensku rozdrobila na viacero špecializácií – máme andrologickú sexuológiu, ktorá sa zaoberá sexuálnymi funkciami mužov, gynekologickú sexuológiu, ktorá sa zameriava na reprodukčné zdravie, endokrinologickú sexuológiu, ktorá sa venuje vývinovým poruchám alebo poruchám hormonálnej sexuality. A napokon máme takzvanú psychiatrickú sexuológiu, ktorá sa zaoberá hlavne pacientmi, ktorí majú poruchy sexuálnej preferencie a sexuálnej identity. Sexuológia v tomto prípade naozaj nie je len akýsi prídavok, pretože pri pomoci týmto ľuďom psychoterapeutické teórie neplatia. Práve tu vidím najväčší potenciál rizika. V našom systéme sa pritom dlhodobo kladie dôraz na liečbu identifikovaných pacientov s poruchou sexuálnej preferencie, teda tých, ktorí sa často dostávajú do systému cez svoj trestný čin, prekročenie zákona. Na preventívnu prácu však nie je priestor.

Prečo?

Práve preto, že máme tak málo odborníkov. A navyše keď sexuológovia robia hlavne s pacientmi, ktorí prekročili zákon, ľahko dostanú nálepku, že vykonávajú predovšetkým represívnu funkciu. Len ťažko ich potom vyhľadá človek, ktorý je na to citlivý a má obavy zo stigmatizácie.

Myslím si, že v tomto sme so slovenskými odborníkmi na jednej lodi. Ako poznám slovenskú sexuologickú scénu, máte síce menšiu a rizikovejšiu lodičku, ale na oboch stranách je stále veľká neistota.

Ľuďom s poruchami sexuálnej preferencie má pomôcť projekt Parafilik, ktorý spustili odborníci z českého Národného ústavu duševného zdravia a do ktorého ste sa zapojili aj vy. O parafílii, teda poruche sexuálnej preferencie, sa v minulosti hovorilo ako o sexuálnej úchylke alebo odchýlke, prípadne sexuálnej deviácii a perverzii. Zmenilo sa len označenie alebo sa mení aj pohľad sexuológie na poruchy sexuálnej preferencie?

Myslím si, že k určitému posunu naozaj dochádza; má k tomu prispieť aj projekt Parafilik. Faktom však je, že keďže česká – alebo aj československá – sexuologická škola bola postavená predovšetkým na práci s páchateľmi trestných činov, nechtiac sme tým vytvárali obraz, že každý sexuológ je nástrojom štátnej represie. Väčšina z nás pracovala a pracuje v systéme ochranného liečenia, či už ústavného, alebo ambulantného. Každý z nás síce mal v ambulancii aj časť „dobrovoľných pacientov“, teda takých, ktorí vyhľadali našu pomoc preventívne, ale vždy to bola významná menšina.

Keď sa dnes v rámci projektu Parafilik pýtame ľudí s poruchou sexuálnej preferencie, prečo doteraz nevyhľadali pomoc sexuológa, ukazuje sa,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Rozhovory

Vzťahy

Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie