Denník N

Dnes chcú ľudia na zábavu kapely či dídžejov. Kedysi však boli domčeky malé, ľudia sa vtrepali do chyžky a gajdy bohato stačili

Gajdoš Andrej Babiar. Foto - Karol Sudor
Gajdoš Andrej Babiar. Foto – Karol Sudor

Andrej Babiar kúpil dom, v ktorom žil aj Janko Kráľ. Dnes je známym gajdošom. Do dediny vrátil muziku, ktorá tam na desaťročia vymrela.

Parkujem v kopcovitom teréne pred bráničkou v hornej časti obce Príbelce neďaleko Veľkého Krtíša. Hoci okresné mesto ešte patrí k Novohradu, táto obec s necelými 600 obyvateľmi o deväť kilometrov ďalej už patrí k Hontu. Idem na stretnutie s miestnym gajdošom Andrejom Babiarom. Tento 38-ročný chlapík nadviazal na tamojšiu gajdošskú tradíciu.

V dome Janka Kráľa

Stojím pred starým a dlhým gazdovským domom s modrým priečelím. Pamätná tabuľa na ňom uvádza, že v dome v rokoch 1846 až 1848 býval revolučný básnik a predstaviteľ štúrovcov Janko Kráľ.

Dom bol postavený v roku 1808 a dnes je kultúrnou pamiatkou. Janko Kráľ sa v ňom zdržiaval u vtedajšieho gazdu Pavla Macka. Chodieval sem za kamarátmi – národným buditeľom Jánom Rotaridesom, ktorý tam robil dedinského učiteľa, a Viliamom Paulinym-Tóthom, ktorý vyučoval a vychovával panské deti, teda malých šľachticov.

Kráľ s Rotaridesom stáli za takzvanou vzburou tamojších poddaných na jar 1848. Dodnes sa jej hovorí vzbura poddaných v Honte. Ľudia sa dlhodobo sťažovali na zemepanskú vrchnosť. Roľníkov pripravovala o pôdu aj o vinice, a tak jej mali plné zuby.

Vtedy prišiel Janko Kráľ a priniesol správy z Pešti, že tam prebieha revolúcia, pričom snem schválil zákony, ktorými sa zrušilo poddanstvo. Sedliaci, nahnevaní, že ich o tom vrchnosť neinformovala, začali páliť urbárske knihy a údajne aj strieľať do dvorov niektorých pánov. Zmeny ohlasovali zvonicou.

Privolaní žandári a vojaci vzburu čoskoro potlačili a jej šéfovia vrátane Kráľa a Rotaridesa skončili v žalári.

Dom, v ktorom prebýval Janko Kráľ. Foto – Karol Sudor

Od nudy k píšťalám a fujarám

Do domu, v ktorom sa Janko Kráľ zdržiaval, ma už berie Andrej, ktorý ho spolu s rozsiahlym dvorom kúpil pred piatimi rokmi. Ukazuje mi čiernu kuchyňu v pitvore, prednú chyžu, komoru aj maštaľ. Bývať sa tam nedá, Andrej s rodinou žije v druhom dome na dvore, ktorý bol postavený v roku 1939.

Tento muzikant a vyštudovaný etnológ je dnes známym gajdošom, ktorý vystupuje aj v zahraničí. K ľudovej kultúre sa dostal náhodne – po maturite na obchodnej akadémii sa nudil, a tak začal navštevovať rôzne festivaly. „Bolo to obdobie, keď mladí okolo mňa utekali do zahraničia, najmä do Anglicka a Írska, prípadne aspoň do bratislavského Volkswagenu.“

Andrej Babiar hrá na gajdách v dome, v ktorom prebýval Janko Kráľ. Foto – Karol Sudor

Na niektorom z festivalov ho zaujali píšťalky a fujary. Vo Veľkom Krtíši objavil majstra Jána Trebuľu, ktorý pochádzal z Podpoľania. Poprosil ho, aby mu vyrobil fujaru. Tento muzikant, hráč na fujarách, píšťalkách a heligónkach, však na to nemal čas. Navyše mal s mladými zlé skúsenosti – venoval sa viacerým, pri remesle však nik nevydržal. „Povedal mi, že nejaké veci mi síce ukáže, ale najviac sa aj tak naučím sám,“ spomína Andrej.

Tak aj bolo. Andrej začal vyrábať píšťaly a fujary najskôr pre seba, potom aj pre kamarátov, až po nich vznikol dopyt. „To už som ich musel začať ladiť. Dnes je výroba týchto nástrojov normálnym remeslom, hoci kedysi to bola len zábavka pri pasení, teda záležitosť salašov a pastierov. „Stružlikali a hrali na zahnanie dlhých chvíľ. Občas sa však pri gajdách zabávala aj šľachta.“

Keď Andrejovi kamarát povedal, že to, čomu sa venuje, sa dá aj študovať na vysokej škole, neváhal a šiel do Nitry na Katedru etnológie a folkloristiky UKF. „Bavilo ma to, popri teoretických predmetoch sme tam mali aj hru na ľudovom nástroji, ľudový tanec a spev.“ Ako nástroj si vybral gajdy. „V celom ročníku sme takí boli len dvaja.“

Mal šťastie – hru na tomto nástroji vyučoval profesor Bernard Garaj, veľký znalec gajdošskej kultúry a tradície, ktorý o tom napísal aj publikáciu. „Zistil som, že na gajdách sa hrá úplne inak, že s píšťalkami ani fujarami to nemá veľa spoločného.“

Ján Pavlov pred svojím domom v Príbelciach v roku 1964. Foto – Tibor Szabó, vlastník záznamu: SĽUK, CTĽK

Legendárny gajdoš Ján Pavlov

V roku 2007 o Andrejovej záľube v gajdách napísal miestny týždenník. Vtedy ho oslovil vedúci miestnej folklórnej skupiny Bažalička Juraj Matiaš. „Povedal mi, že má doma veľa materiálov z výskumov gajdošskej tradície v Príbelciach a že tam do 60. rokov žil známy gajdoš Ján Pavlov.“

Pavlov bol taký majster, že v roku 1964 si ho prišli nahrať aj etnológovia zo Slovenskej akadémie vied. V roku 1966, keď už žil Pavlov u dcéry v Bratislave, účinkoval aj vo filme. Volá sa Zem spieva – Hont a nakrúcal sa v interiéroch televíznych štúdií Koliba.

Andrej mi vysvetľuje, že gajdy boli stáročia hlavným nástrojom na dedinských zábavách. „Bolo jedno, či išlo o fašiangy alebo svadby, vždy volali gajdoša. Ten niekedy musel hrať aj tri dni v kuse. Dnes chcú ľudia hlasné kapely alebo dídžejov, vtedy však boli domčeky malé, ľudia sa vtrepali do chyžky a gajdy im bohato stačili. Keď som o tom robil terénny výskum, babičky mi rozprávali,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie