Psychoanalytik Babík: Matka sa nemá snažiť byť ideálna, stačí, aby bola dosť dobrá
Keď dieťa prichádza na svet, je to fyzicky aj psychicky namáhavá situácia pre matku i pre dieťa. „Tých emočných výziev je od začiatku veľmi veľa a my sa s tým potom stretávame v terapiách,“ hovorí psychoanalytik Martin Babík.
Laik môže mať dojem, že psychoanalýza vždy za všetkým hľadá matku, no ako upozorňuje Babík, paralela medzi ťažkými psychickými stavmi a raným detstvom je už dnes všeobecne akceptovaná nielen v psychoanalýze.
„Máme tu kvantum ťažkých narcistických porúch, ktoré sú veľmi ťažko liečiteľné. Často sú to ľudia, ktorí sa snažia vyniknúť, ale, paradoxne, túžia po emočnej blízkosti zo strany nejakej osoby v detstve, túžia vidieť ten diamant v očiach svojej matky,“ vysvetľuje v rozhovore.
Jednou z oblastí, ktorým sa v práci venujete, je práve vzťah matky a dieťaťa. Prečo často býva taký komplikovaný? Prečo si niekedy v dospelosti nevieme prejaviť s rodičmi navzájom lásku, hoci sa máme radi?
Láska a blízkosť je pre ľudí najzraniteľnejšie miesto. Deborah Anna Leipnitz napísala knihu Schopenhauerove dikobrazy, kde hovorí, že čím väčšiu blízkosť s niekým zažívame, tým väčšiu máme tendenciu správať sa k sebe tak, ako keby sa k sebe v zime túlili dikobrazy. Lebo s blízkosťou môže vznikať aj väčšia trecia plocha, a teda aj rôzne nedorozumenia a iné emočné prejavy než láska, akými sú hnev a nenávisť.
Tá myšlienka je však možno ešte hlbšia a komplikovanejšia. Všetci sa narodíme do nejakého prostredia, aj základom psychoanalýzy je myšlienka, že dieťa sa nenarodí ako tabula rasa, lebo má aj potreby, ktoré sú vrodené, a záleží na tom, ako sa napĺňajú v danom prostredí.
Zoberme si dieťa, ktoré sa narodí do tohto sveta a zrazu mu do percepčného vnímania prichádza svetlo, teplo, chlad – je bombardované kvantom podnetov, ktoré idú rovno do vedomia. Prvá osoba, ktorá je pre dieťa najpodstatnejšia, je matka a – symbolicky povedané – matkin prsník, ktorý vytvára u dieťaťa chlácholivý pocit, pocit príjemnosti, sýtosti a bezpečia. Dieťa potrebuje emočnú kapacitu matky na to, aby mentálne ustálo nárazy vonkajších atakov, ktoré prichádzajú z externej reality.
Aby sme to lepšie pochopili, pozrime sa na proces, akým deti mentálne spracovávajú traumatické udalosti alebo narábajú s emóciami, ktoré ešte nedokážu spracovať samy. Dieťa začne plakať a vyšle túto emóciu k matke, ktorá ju nasaje a emočne zisťuje, akým spôsobom dieťa presne trpí – môže byť hladné, môže mať plnú plienku alebo zaparený zadok. Alebo môže len niečo chcieť z princípu, lebo chce. Mama vytvorí emočné zázemie na to, aby mohlo dieťa dôjsť k naplneniu tej svojej potreby, a zvyčajne mu ju aj pomenuje, a tým dostáva dieťa do symbolického sveta jazyka.
Ako som už povedal, veľký vplyv má aj samotné prostredie, do ktorého sa dieťa narodí. Keď sa prenesieme dve generácie dozadu, matky, ktoré vychovávali svoje deti počas vojny, im mohli dať iné emočné bezpečie, ako je to dnes. Za socializmu to bolo zase inak.
Každý z nás potom odvíja svoj emočný spôsob vnímania od toho, čo zažil sám ako dieťa.
A čo keď tam tá matka vôbec nebola?
Môžeme si vytvoriť aj náhradný vzťah a identifikovať sa s inou osobou, ktorá nám reprezentuje matku. Alebo si ju vysnívame. Máme rôzne spôsoby na to, aby sme si ten emočný vzťah vytvorili.
Každý má tú svoju matku inak emočne vybavenú, napríklad každá mama zoberie dieťa z postieľky iným spôsobom, niektoré s dieťaťom v prvých mesiacoch spia a tým
