Cirkevný historik Zubko: Aj keď mal Lučanský cirkevný pohreb, cirkev samovraždy neakceptuje

V rozhovore sa dočítate:

• akú má osobnú skúsenosť s pohrebom samovrahyne a prečo sa v týchto prípadoch nezvoní;
• že rozhodnutie, či daná osoba bude mať cirkevný pohreb, musí vydať miestny kňaz po rozhovore s pozostalými tak, aby to nebudilo pohoršenie;
• že kresťanský pohreb sa zásadne neodmieta, sú však výnimky;
• čo má urobiť kňaz, ak sa naňho obráti človek s úmyslom samovraždy;
• že už niektorí cirkevní otcovia v 4. storočí hovoria o samovraždách, ale kánonicky ich definujú až staroveké alebo ranostredoveké synody.

Pán profesor, môžeme hovoriť o tabuizovanej téme?

Pre koho ako tabuizovanej… O zriedkavých veciach sa zriedkavo hovorí.

Máte osobnú skúsenosť s pohrebom samovraha?

Pochovával som jednu samovrahyňu, ktorá pre domáce násilie vyskočila z okna. Pohreb sa zhodou okolností konal na Bielu sobotu počas Veľkonočného trojdnia. V ten deň sa v kostoloch nezvoní, pohreb bol teda v tichosti. Bol som rád, že nebolo treba dlho vysvetľovať, že by sa nemalo zvoniť. Rozhodne to bola nešťastná obeť domáceho násilia.

Viem aj o prípade, keď v susednej farnosti pochovávali samovraha so skutočne zlou povesťou, ktorý za komunizmu škodil cirkvi. Tam pozostalí zjavne oklamali kňaza a ten chcel byť za „pekného“, lebo pohreb konal so všetkou parádou. A z toho bolo viac pohoršenia.

Prečo sa samovrahom nezvoní?

Je to tradícia, nemalo by sa. Nie kvôli zosnulým, ale na výstrahu živým. Iba Pán Boh vie, ako je to s ich dušou. V Lendaku pod Tatrami sa vynašli. Na jednom z viacerých zvonov samovrahovi nikdy nezvonili. Veria totiž tomu, že keby tak urobili, daný zvon už nikdy nerozoženie búrku. Na ostatných zvonoch im zvonili. Aj keď to vyznieva skôr ako povera.

V jednej vlastivednej publikácii sa uvádza, že počas vojnovej Slovenskej republiky 1939 až 1945 v jednej dedine pochovali samovraha bez spievania, až po zotmení a na okraji cintorína. Teda nie mimo neho. Rozhodne to nebol štandardný pohreb.

Ročne na Slovensku spácha samovraždu približne päťsto ľudí. Viete o prípade, keď bol niekomu napriek žiadosti pozostalých odopretý cirkevný pohreb?

Neviem, o týchto veciach sa bežne nerozpráva, nemám sa o nich ako dozvedieť.

Nedávno bol pohreb bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou spáchal v cele väznice samovraždu. Mnohí sa pýtali, ako je možné, že mal riadny cirkevný obrad a pohreb. Konferencia biskupov Slovenska uviedla, že ide o skutok milosrdenstva, pretože nikto nevie, čo sa dotyčnému v poslednej chvíli odohralo v jeho duši. Znamená to, že cirkev už dnes akceptuje samovraždy?

Samozrejme, nie. V konečnom dôsledku musí rozhodnutie vydať miestny kňaz. Dospeje k tomu tak, že hovorí s pozostalými. Musí si urobiť názor, či z toho nebude pohoršenie.

Ako myslíte pohoršenie?

Nejde o zosnulého, pretože cirkev sa za neho dnes modlí – na rozdiel od stredoveku. Ide o pozostalých, aby nevzniklo pohoršenie. Isteže, pre priamych pozostalých je to vždy útecha, ak sa za zomrelého modlíme. A tak by to malo byť. Lebo zo Svätého písma nevieme ani o Judášovi, že by bol zatratený. Môže byť a nemusí. Aj príbeh o boháčovi a Lazárovi je iba podobenstvo. Ním Kristus jasne vysvetlil posmrtné skutočnosti.

Kresťanský pohreb sa zásadne neodmieta. Keď však ide o človeka, ktorý celý život zanedbával dobré skutky a úmyselne žil nemravne alebo brojil proti cirkvi a vysmieval sa viere, tak potom sa pohreb musí odmietnuť. Ak ide o samovraha, príbuzným sa vysvetlí, že nádej je to posledné, čo zomiera, a zvolí sa úplne jednoduchá forma pohrebu, napríklad bez spevu. Aby to navonok nebolo také slávnostné, ako keď zomrie vzorný kresťan.

Mal by byť rozdiel medzi vnímaním samovraždy významného a obyčajného človeka?

Ak ide o pohreb, tak nie. Všetci sú si rovní pred Bohom a cirkvou. Iná vec je spoločenská známosť. Vtedy má taký človek väčšiu morálnu zodpovednosť.

Ak sa zistí, že samovrah bol za života ťažký hriešnik, nie je odopretie cirkevného pohrebu stigmatizáciou pozostalých?

Pozostalí môžu priznať, že to bol povedzme alkoholik, často však dodajú, že to bol v jadre dobrý človek. Vždy je tam z ich strany tendencia k obhajobe. Často zabúdame, že nežijeme len pre seba, že svojím životom vplývame na iných. A aj po smrti. Preto máme napríklad svätých za príklad.

Čo má urobiť kňaz, ak sa naňho obráti o pomoc človek s úmyslom samovraždy?

Mal by mu to vyhovoriť.

A keď mu to nevyhovorí?

Musí to skúsiť. Toto nie sú žarty. Život je veľmi vysoká hodnota, ktorá sa neopakuje. Vtedy sa treba vážne porozprávať a pýtať sa, poukazovať na dobré a silné dôvody, prečo je na tomto svete práve on. Keď potom taký človek odíde, nesie zodpovednosť už sám. Ide o to, aby ju uniesol. Kňaz mu má pomôcť, aby neurobil najhorší možný záver, totiž ten absolútny.

Nemal by taký kňaz odporučiť dotyčnému návštevu psychológa alebo psychiatra?

Primárne s ním musí hovoriť on sám. A potom sami prirodzene dôjdu k tomu, čo ďalej. Treba vyhodnotiť, nakoľko je to vážny úmysel a nakoľko impulzívna reakcia. To môže určiť odborník, nie kňaz. Úlohou kňaza je v prvej chvíli dotyčného utíšiť, aby neurobil hlúposť, aby nespáchal zlo. Teda poskytnúť mu prvú pomoc, aby sám vyhľadal potom odborníka.

Čo hovorí kresťanská vierouka o samovraždách?

Posledné oficiálne zhrnuté a dostupné učenie pre každého je Katechizmus katolíckej cirkvi. O samovraždách hovoria body 2280 až 2283.

Prvý: „Každý je za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh ostáva zvrchovaným Pánom života. Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. Sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Nemôžeme s ním voľne nakladať.“

Ďalší bod: „Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život, je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretŕha putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu.“

Tretí bod: „Ak sa samovražda spácha s úmyslom dať príklad najmä mladým, nadobúda aj závažnosť pohoršenia. Úmyselná spolupráca na samovražde je v rozpore s morálnym zákonom. Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha.“

A posledný bod: „Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život.“

Čo je z toho najpodstatnejšie?

Úcta k životu od začiatku až do prirodzeného konca. A tým určite nie je samovražda. Platí kresťanský princíp, že človek si sám nedal život, darcom života je Boh, my sme len jeho správcami, a preto si ho nemôžeme ani vziať.

Je samovražda ťažký hriech, aj keď sa to implicitne v katechizme nespomína?

Áno, všeobecne aj v morálke sa to takto učí.

Ako by ste vysvetlili neveriacim, čo znamená ťažký hriech pre človeka, ktorý zomrie ako samovrah?

Moderný katechizmus rozpráva rečou modernej doby. Ak to chceme mať úplne „po lopate“, tak stačí vziať do rúk Tridentský katechizmus, ktorý bol zostavený po Tridentskom koncile z rokov 1545 až 1563. Tam sa uvádza, čo je hriech. Je to morálne zlo, ktoré spočíva v tom, že človek poruší Božie prikázania.

Inými slovami, za normálnych okolností má človek po spáchaní hriechu výčitky svedomia. Hriechy sú podľa morálky dvojaké – ľahké a ťažké. Aj Sväté písmo ich takto rozlišuje. Samovražda je zaraďovaná medzi ťažké hriechy.

Hovorí Tridentský katechizmus priamo o samovražde?

Nie. Ale komentáre ju tam spomínajú.

Ak spácha ťažký hriech človek, ktorý ešte žije, má možnosť ho oľutovať. Samovrah už takú možnosť po smrti nemá. Ako rieši cirkevné učenie tento rozpor?

Principiálne je to tak, ako hovoríte: mŕtvy už nápravu urobiť nemôže. Lenže teológia pripúšťa, že my ako ľudia nikdy nemáme istotu, ako ten človek skončil.

Ako to myslíte, že nemáme istotu?

Cirkev napríklad nikdy nevyhlásila, či Judáš je zatratený alebo nie je. Pretože Sväté písmo o tom mlčí. Všeobecná mienka je iná vec.

To znamená, že cirkev pripúšťa, že samovrah v posledných sekundách života svoj čin oľutoval?

Presne tak. Pokánie spočíva v oľutovaní zlého skutku, aj keď je to len začiatok pokánia, pretože potom treba napraviť, čo sme pokazili. My sa už nikdy nedozvieme, čo sa odohralo v duši samovraha tesne pred smrťou. Taký človek už rozhodne nestihol urobiť skutočnú nápravu, aby odčinil zlo. A to nie je spravodlivé.

Morálny teológ Ivan Šulík uvádza, že priama samovražda nie je dovolená. Existuje teda aj nepriama samovražda?

K tomu sa nechcem vyjadrovať, to sa musíte spýtať moralistov, toto rozoberanie na súčiastky je ich doména.

Je pravda, že od roku 563 až do roku 1983 platil v cirkvi zákaz pochovávania samovrahov? Ako sa v dejinách menil pohľad na tento fenomén?

Ono to súvisí s odpoveďou na otázku, kto je samovrah. V literatúre sa uvádza, že už niektorí cirkevní otcovia vo 4. storočí hovoria o samovraždách. Napríklad Lactancius, Ambróz, Hieronym a Augustín. Kánonicky ich však definujú až staroveké alebo ranostredoveké synody.

Tie dátumy si treba upresniť. Našiel som tri synody zo 6. storočia, kde hovorili o samovraždách. Sú z Franskej ríše, ktorá bola považovaná za „prvú dcéru cirkvi“, pretože Frankovia boli prvý pohanský nerománsky národ, ktorý uveril v Krista. Ešte pred Karolom Veľkým získala táto ríša silný politický aj teologický vplyv. To, čo sa v nej teologicky ustálilo, sa potom šírilo do sveta prostredníctvom misionárov. Franskí kňazi prichádzali aj na Veľkú Moravu. Veľký vplyv mali aj v Ríme, takže tie veci boli potom všeobecne prijímané celou cirkvou. Prvá synoda, ktorá spomína samovrahov, zasadala v meste Orleans v roku 533. V bode 15 uvádza, ak to preložím voľne z latinčiny, že omše za zosnulých, ktorí boli zabití v dôsledku zlého činu, treba obetovať alebo konať pod podmienkou, že si smrť nespôsobili vlastnou rukou.

Ak si smrť spôsobili vlastnou rukou, tak čo?

To tam definované nie je. Iba sa uvádza, že sú aj takí, ktorí si spôsobili smrť vlastnou rukou. To vo franskom období znamenalo zapichnúť sa mečom. Synoda neuvádza, ako s nimi treba zaobchádzať, iba to, že sa za nich nekonajú bohoslužby.

Poďme ďalej. V roku 561 bola ďalšia synoda v mestečku Braga. O samovrahoch uvádza kánon 16 toto: „Je tiež ustanovené, že počas omše sa nekonajú nijaké spomienky na tých, ktorí sami sebe spôsobili smrť zbraňou, otravou jedom, skokom z výšky, zavesením sa akýmkoľvek spôsobom. Ich ostatky nie sú vyprevádzané na pochovávanie so spievaním žalmov. Nekoná sa teda nijaký pohrebný obrad. Mnohí páchajú samovraždy z nevedomosti.“

Podobné ustanovenie platí aj o tých, ktorí sú trestaní za svoje previnenia. Tu sa už jasne definujú rôzne spôsoby samovraždy, nielen meč.

Mali vtedy samovrahovia právo na pohreb?

Pohreb áno, ale nie kresťanský.

Čo to znamená?

Že bol pohreb iba v tichosti. Bez kňaza a bez obradu, bez spevu, bez modlitieb. Zmyslom pohrebov, od začiatku, ako sú o nich dochované zápisy v raných storočiach, je vysloviť kresťanskú nádej. Podľa kresťanskej viery život nekončí smrťou, iba telo zomiera. Duša žije ďalej. A to, aký bude jej údel po smrti, závisí od toho, aký bol človek za života. Veľmi dôležitá je práve chvíľa smrti. Keby si vtedy človek spôsobil ťažký hriech, napríklad samovraždou, tak je duša zaťažená ťažkým hriechom a nemôže ísť do neba.

Za žiadnych okolností nemôže ísť duša samovraha do neba?

Je to princíp, takže nie. Ak je raz zatratená, už nemôže ísť do neba. Isteže, Boh je milosrdný, ale je aj spravodlivý. Len ak by taký človek nekonal celkom vedome a celkom dobrovoľne… Potom má nádej.

Ako boli v raných časoch kresťanstva alebo v stredoveku pochovávaní samovrahovia?

Najstaršia prax, o ktorej vieme, je zo stredoveku. Mali sme v Uhorsku minimálne dve synody, ktoré detailnejšie spomínajú samovrahov. Prvá je Nitrianska synoda z roku 1494, druhá bola Ostrihomská diecézno-provinčná synoda z roku 1560. Konala sa v Trnave, viedol ju Mikuláš Oláh, prvý potridentský veľký reformný arcibiskup. Na túto tému synody uvádzajú, že samovrah nemá byť pochovaný na posvätenej pôde.

To bol vtedy každý cintorín?

Presne tak. Takí ľudia boli pochovaní za plotom, za hranicou cintorína. Na výstrahu živým, že sa sami vylúčili z kresťanského spoločenstva. A pravdepodobne aj z toho nebeského.

Kedy sa to potom zmenilo a samovrahovia už mohli byť pochovaní na cintoríne?

To prišlo s 20. storočím, keď nastal rozmach spoločenských vied, aj psychológie, najmä Freudovej psychoanalýzy. Cirkev vždy sledovala, čo sa deje vo vedách. Od začiatku 20. storočia mali mnohí pápeži vyjadrenia, že akceptujú psychologické náuky. Definitívnu bodku za „starými časmi“ urobil Druhý vatikánsky koncil v rokoch 1962 až 1965 v pastorálnej konštitúcii o cirkvi v súčasnom svete s názvom Radosť a nádej. Bod 27 hovorí o úcte k ľudskej osobe a vnáša do tejto témy psychologické pohľady. Prvá veta uvádza, že „každý má pokladať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, za svoje druhé ja a predovšetkým má brať ohľad na jeho život, aby ho žil dôstojne, aby nenasledoval boháča, ktorý sa vôbec nestaral o chudobného Lazára“.

V Liste Rimanom vo Svätom písme je napísané: „Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera.“ To je jeden zo základných princípov ochrany života. Ďalším je, že mám milovať blížneho ako seba samého – ani viac, ani menej. Rovnováha spočíva v tom, že chránim nielen život iného, ale aj svoj.

Druhý vatikánsky koncil zaradil samovraždy medzi vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázie. Teda medzi všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby. Patrí tam aj zmrzačovanie, fyzické a psychické trýznenie, neľudské životné podmienky, psychologické donucovanie, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a mladistvými, taktiež nedôstojné pracovné podmienky. To všetko sú hanebné činy a poškvrňujú civilizáciu.

Samovraždy netreba vnímať ako vec sterilnú či vyseparovanú, ale v kontexte celej spoločnosti. Vždy sú za tým širšie súvislosti. V 20. storočí to nie je také striktné a jasné ako v stredoveku.

Nejde o relativizáciu?

Moderná spoločnosť aj vďaka výsledkom v spoločenských vedách všetko relativizuje. To nie je len Freud či Jung, ale aj Einstein. A Druhý vatikánsky koncil na to reagoval.

Pohreby sú jedny z mála bohoslužieb, ktoré nie sú úplne rovnaké po celom svete. Na rozdiel od toho rítus omší musí byť rovnaký. Pohreby zohľadňujú miestne zvyky. Krajiny bývalej podunajskej monarchie to majú zhruba rovnaké. Konferencia biskupov Slovenska v aktualizovaní pohrebných obradov z roku 2019 má inštrukcie, kde je v bode 13 napísané toto: „Podľa všeobecného názoru psychiatrov samovrahovia nie sú celkom zodpovední za svoj čin. Preto sa im neodoberá právo na katolícky pohreb, ak počas svojho života preukazovali oddanosť viere a Cirkvi. Účastníkom takéhoto pohrebu by sa mala táto situácia vysvetliť. Ak sa objaví vážna pochybnosť, treba sa obrátiť na ordinára a držať sa jeho úsudku. Samovraha, ktorý pred siahnutím na vlastný život pohoršoval ostatných, treba považovať za zjavného hriešnika.“ Ide o záväzné pastoračné usmernenie pre kňazov, aby sa vedeli zariadiť, keď taký prípad nastane.