Cirkevný historik Zubko: Aj keď mal Lučanský cirkevný pohreb, cirkev samovraždy neakceptuje
Historik, duchovný, slavista a archivár Arcidiecézneho archívu v Košiciach Peter Zubko v reakcii na diskusie po nedávnom pohrebe bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského vysvetľuje, ako sa v priebehu dejín menil pohľad cirkvi na samovraždy, ktoré považuje za ťažký hriech. Hovorí, že cirkev pripúšťa, že samovrah v posledných sekundách života svoj čin oľutoval a mohol teda dospieť k pokániu.
V rozhovore sa dočítate:
- akú má osobnú skúsenosť s pohrebom samovrahyne a prečo sa v týchto prípadoch nezvoní;
- že rozhodnutie, či daná osoba bude mať cirkevný pohreb, musí vydať miestny kňaz po rozhovore s pozostalými tak, aby to nebudilo pohoršenie;
- že kresťanský pohreb sa zásadne neodmieta, sú však výnimky;
- čo má urobiť kňaz, ak sa naňho obráti človek s úmyslom samovraždy;
- že už niektorí cirkevní otcovia v 4. storočí hovoria o samovraždách, ale kánonicky ich definujú až staroveké alebo ranostredoveké synody.
Pán profesor, môžeme hovoriť o tabuizovanej téme?
Pre koho ako tabuizovanej… O zriedkavých veciach sa zriedkavo hovorí.
Máte osobnú skúsenosť s pohrebom samovraha?
Pochovával som jednu samovrahyňu, ktorá pre domáce násilie vyskočila z okna. Pohreb sa zhodou okolností konal na Bielu sobotu počas Veľkonočného trojdnia. V ten deň sa v kostoloch nezvoní, pohreb bol teda v tichosti. Bol som rád, že nebolo treba dlho vysvetľovať, že by sa nemalo zvoniť. Rozhodne to bola nešťastná obeť domáceho násilia.
Viem aj o prípade, keď v susednej farnosti pochovávali samovraha so skutočne zlou povesťou, ktorý za komunizmu škodil cirkvi. Tam pozostalí zjavne oklamali kňaza a ten chcel byť za „pekného“, lebo pohreb konal so všetkou parádou. A z toho bolo viac pohoršenia.
Prečo sa samovrahom nezvoní?
Je to tradícia, nemalo by sa. Nie kvôli zosnulým, ale na výstrahu živým. Iba Pán Boh vie, ako je to s ich dušou. V Lendaku pod Tatrami sa vynašli. Na jednom z viacerých zvonov samovrahovi nikdy nezvonili. Veria totiž tomu, že keby tak urobili, daný zvon už nikdy nerozoženie búrku. Na ostatných zvonoch im zvonili. Aj keď to vyznieva skôr ako povera.
V jednej vlastivednej publikácii sa uvádza, že počas vojnovej Slovenskej republiky 1939 až 1945 v jednej dedine pochovali samovraha bez spievania, až po zotmení a na okraji cintorína. Teda nie mimo neho. Rozhodne to nebol štandardný pohreb.
Ročne na Slovensku spácha samovraždu približne päťsto ľudí. Viete o prípade, keď bol niekomu napriek žiadosti pozostalých odopretý cirkevný pohreb?