Denník N

Čo som sa naučil pri fotografovaní Slavkovského štítu

Budem sem dávať každý deň rovnakú fotku Slavkovského štítu, chcete? Foto – Samuel Marec
Budem sem dávať každý deň rovnakú fotku Slavkovského štítu, chcete? Foto – Samuel Marec

Sedíme doma, nič nerobíme, svet sa zatiaľ mení a my si zvykáme na to, čo by sme ešte takto pred rokom, v polovici januára 2020, považovali za nielen nereálne, ale aj absolútne nepredstaviteľné.

Na samom začiatku marca, čo teda bolo pred necelým rokom, ale zdá sa to oveľa dávnejšie, som išiel domov do Tatier. Keď už boli turisti preč, mal som v pláne lyžovať sa. Aj som sa lyžoval. Jeden deň.

Čoraz viac sa vtedy hovorilo o korone – vlastne sa už nehovorilo o ničom inom –, a keď som sa tak viezol na sedačke a počúval rozhovor dvoch mužov sediacich vedľa mňa, pričom jeden hovoril o tom, že sa práve vrátil z Talianska a celé je to také nejaké nafúknuté, rovno tam, so skrehnutými prstami, som napísal niekoľkým lekárom. Ako sme na tom?

Obratom odpísali, že vlastne dokopy nevieme vôbec nič, ale nafúknuté to teda v tom Taliansku rozhodne nie je a odporúčajú okamžite zaliezť a dávať si pozor. Môj osobný lockdown sa teda v marci začal asi o dva dni skôr ako celoštátny.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

      Komentáre

      Teraz najčítanejšie