Čo som sa naučil pri fotografovaní Slavkovského štítu

Na samom začiatku marca, čo teda bolo pred necelým rokom, ale zdá sa to oveľa dávnejšie, som išiel domov do Tatier. Keď už boli turisti preč, mal som v pláne lyžovať sa. Aj som sa lyžoval. Jeden deň.

Čoraz viac sa vtedy hovorilo o korone – vlastne sa už nehovorilo o ničom inom –, a keď som sa tak viezol na sedačke a počúval rozhovor dvoch mužov sediacich vedľa mňa, pričom jeden hovoril o tom, že sa práve vrátil z Talianska a celé je to také nejaké nafúknuté, rovno tam, so skrehnutými prstami, som napísal niekoľkým lekárom. Ako sme na tom?

Obratom odpísali, že vlastne dokopy nevieme vôbec nič, ale nafúknuté to teda v tom Taliansku rozhodne nie je a odporúčajú okamžite zaliezť a dávať si pozor. Môj osobný lockdown sa teda v marci začal asi o dva dni skôr ako celoštátny. Priprav sa najmenej na tri týždne, povedali mi vtedy. V ten deň som prvýkrát odfotil Slavkovský štít. A odfotil som ho vlastne z nudy.

Bolo mi jasné, že celé toto – teda prvý lockdown – nejaký bližšie neurčený čas potrvá, že nebude veľmi čo robiť. Ostáva len každé ráno odfotiť štít, ktorý mám celý život pod nosom, ale, úprimne povedané, je výnimočný akurát tak tým, že je úplne obyčajný, dlhý, nudný, vôbec nie ťažký a ani nie veľmi vysoký. Slavkovský štít absolútne ničím nevyčnieva, jednoducho len je.

Prvýkrát, vtedy na jar, som sa v Tatrách namiesto pôvodných troch dní zdržal šesť týždňov, teraz som zase v piatom alebo šiestom týždni; neviem, nepočítam to, lebo je to okrem iného aj zbytočné. Počet týždňov predo mnou: x. Počet týždňov pred nami: naozaj to chcete počítať na týždne?

Počet fotografií Slavkovského štítu sa za ten čas vyšplhal niekam do tretej stovky, zachytávajú vlastne celý jeden rok z rovnakého pohľadu. Občas – podľa nálady – je na nich žltá budova vpravo, ale v poslednom čase mi odpadla od chuti. Občas na nich Slavkovský štít vôbec nie je vidieť. A občas je úžasný – to zas podľa jeho nálady. Občas električka a občas auto, ale vo všeobecnosti skôr nie. Väčšinu tých fotografií urobila mama, niektoré ja; zhruba za prvých a posledných šesť týždňov.

Práve preto vám môžem povedať, že to bol suchý rok: na tých fotografiách je vidno to, čo si človek voľným okom nevšimne. Aj sneh prišiel neskoro; keď už mal byť, bolo väčšinou skôr blato, čo rok 2020 pomerne presne vystihuje. Potom sneh s asi trojtýždňovým oneskorením napadol.

Lenže rok 2020 bol hlavne rokom, keď ľudia potrebovali kontakt. Ani rok 2021 nebude iný, a tak poďme počítať pozitíva. Vďaka fotografii Slavkovského štítu, ktorú mi mama každé ráno posielala, keď som bol v Bratislave, sme boli v pravidelnom každodennom kontakte. A to je vzácne.

Vlastne sme boli v kontakte až nadmernom: ak to spočítam, za rok som bol doma v Tatrách spolu tri mesiace (zatiaľ) a toľko času sme spolu nestrávili, odkedy som zmaturoval. A to sa už pomaly môže počítať na desaťročia. Iste, človek má pocit, že to tak vlastne nemá byť, že svet stojí, ale kedy to tak bude znova? Rok 2020 (a pomaly už naozaj treba dodávať, že aj rok 2021) však bol špecifický jedným paradoxom: dialo sa toho mimoriadne málo, a predsa sa toho zároveň dialo veľmi veľa.

Málo sa toho dialo: nikto nič nerobil a nikde nebol, väčšinu času sa sedelo doma a čakalo. A potom nič neprišlo, teda okrem vianočnej vlny a to je sotva nejaká radosť. Zároveň sa však toho dialo nesmierne veľa: šili sme rúška, nosili sme rúška, zvykli sme si na obmedzenia aj na to, že situácia sa môže zo dňa na deň zmeniť.

Zvykli sme si na to, že ľudia, ktorých poznáme a ktorí tu sú, tu jedného dňa byť nemusia. A že to tak môže byť ešte dlho, že návrat k normálnemu životu sa nepočíta na dni ani týždne, ale skôr na mesiace alebo roky – v závislosti od toho, čo si predstavujete pod normálnym životom. A že aj keď ten návrat k normálnemu životu nakoniec predsa len príde, celé to už predsa len bude trochu inak.

Sedíme doma, nič nerobíme, svet sa zatiaľ mení a my si zvykáme na to, čo by sme ešte takto pred rokom, v polovici januára 2020, považovali za nielen nereálne, ale aj absolútne nepredstaviteľné.

O chvíľu – lebo v kontexte toho, čo žijeme, je niekoľko týždňov naozaj len chvíľa – uplynie rok od prvej fotografie Slavkovského štítu, ktorú som urobil, lebo mi bolo jasné, že istý čas sa nebude dať robiť nič iné.

A ak ma ten rok vo fotografii niečo naučil, tak naozaj v prvom rade to, že človek si zvykne na všetko. Veď čo iné mu ostáva.