Šéfka brnianskej žurnalistiky: Po vražde Kuciaka prešli novinári na šifrované správy

V rozhovore sa dočítate aj o tom,

• ako investigatívci Českej televízie dostávajú „poza uši“ od mocných;
• ako mení mediálnu prácu pandémia a izolácia novinárov;
• a aj o tom, že politici prestali mať pocit, že potrebujú novinárov, lebo majú expertov na sociálne siete.

Ako sa tri roky po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zmenilo novinárske povolanie?

Nie som úplne zástupkyňou myšlienky, že sa naše novinárske povolanie mení. Stále si myslím, že základné rysy zostávajú. Teší ma, že vražda v novinároch vyvolala viac pracovitosti a pátravosti, a každý si v budúcnosti takýto šialený nápad rozmyslí. Nenaplnila sa obava, že by sa novinári stiahli. A ukázala sa ešte jedna sympatická vec, ktorá medzi novinármi nie je úplne obvyklá: začali spolupracovať.

Prečo to nie je obvyklé?

To, že sú kolegovia, často aj kamaráti a chodia spolu na pivo, je jedna vec, ale dokázali spolupracovať a ani jeden z nich to necítil ako výhodu či nevýhodu. Toto nie je až také obvyklé – ani na Slovensku a ani v Česku. Aj celosvetovo je v poslednom čase výskumnou témou kooperácia medzi novinármi, sústreďuje sa na to, že autori – solitéri nevedia prežiť už ani ekonomicky a keď budú spolupracovať, možno by to bolo lepšie. No ukazuje sa, že vôľa spolupracovať vzniká až vo vyhrotených situáciách. Väčšinou sú to ekonomické problémy, toto bol iný prípad, no práve vyhrotená situácia viedla k tomu pozitívnemu v zmysle, že novinári prekonali konkurenčné chápanie v profesii a šli do hĺbky, rozkrývali a hľadali viac a nedali sa odradiť.

Z vášho pedagogického a externého pohľadu: aké je byť investigatívnym novinárom teraz, tri roky po vražde?

Chápem, že po vražde vidíte investigatívnu novinárčinu v takom extrémnom zmysle slova, no ona dovtedy dostávala poza uši z oveľa prozaickejších a banálnejších dôvodov,