Referendové huncútstva Napoleona Bonaparta – varovné rozprávanie o referendách č. 1
Autor je psychológ, bývalý poslanec NR SR
Napoleon Bonaparte sa preslávil v očiach Francúzov i sveta najmä vojenskými skutkami. Referendá či plebiscity, ktorými si s gustom pomáhal pri ceste na vrchol moci, sa spomínajú málokedy. Ako keby francúzska národná ostýchavosť bránila pripomínať podiel francúzskeho ľudu na Napoleonovej imperiálnej kalamite. Lebo čo iné ako podiel na kalamite má ľud, ktorý masovo v referende súhlasí s kalamitou? Táto rečnícka otázka je relevantná aj vtedy, ak ide o kalamitu takpovediac v prípravnom štádiu, kalamitu iba tušenú. Po krátkom úvode sa k tým referendám dostaneme. Zaslúžia si totiž ešte viac pozornosti ako neskoršie referendá iných autokratov (Hitlera či Mussoliniho, ktorých zrejme aj inšpiroval) – najmä pre svoj priekopnícky význam.
Načo parlament?
Od francúzskej revolúcie (1789) až do 18. brumaira roku X (od revolúcie mali Francúzi svoj vlastný revolučný letopočet – inde v Európe bol práve 9. november 1799) mali Napoleonove počiny prevažne delostrelecký charakter. Velil tomu či onomu vojenskému šíreniu myšlienok francúzskej revolúcie. Predstavte si to šírenie takto: liberté… bum (oslobodzujúca delová salva), egalité… bác (salva rovnostárska), fraternité… tresk (bratská salva).
Mladému Napoleonovi delostrelectvo naozaj išlo, zhodli sa jeho súčasníci z priestoru pred, ale i za jeho delami. Koniec koncov, delostrelectvo aj vyštudoval na École Militaire v Paríži (predmet referendá a plebiscity sa tam nevyučoval). Dá sa povedať, že išlo o najúspešnejšieho delostrelca dejín.
Prvý významný delostrelecký zvrat sa Napoleonovi podaril 5. októbra 1795 pri likvidácii povstania rojalistov proti konventu. Na jeho príkaz ukoristil mladý poručík Joachim Murat, neskôr Napoleonov švagor, generál a maršal, ťažké delá a vyčistil nimi parížske ulice od rojalistov a vôbec všetkých, ktorí sa tam motali, kartáčovou paľbou (čosi ako streľba brokovnicou veľkosti kanóna). To naštartovalo Napoleonovu strmú cestu do vojenských a politických výšin a zadefinovalo tiež jeho preferovaný spôsob riešenia sporov a prekonávania prekážok.
Krátko na to už velil francúzskym výbojom v Taliansku, kde porazil Rakúšanov a dobyl aj Benátky. Opäť mu veľmi pomohli jeho delá. Potom poškuľoval po invázii do Británie, ale nakoniec sa radšej vybral do Egypta a ďalej až do Osmanskej ríše. V Egypte sa dá vidieť doteraz delostrelecká pamiatka na jeho pobyt – je to, podľa dobových klebiet, Napoleonovými delostrelcami pre zábavu odstrelený nos veľkej sfingy v Gize. Ale to je vraj zlomyseľná lož, lebo tvár 5-tisíc rokov starej sfingy údajne rozbil islamský fanatik už v 14. storočí.
Pri všetkých týchto delostreleckých dobrodružstvách bol však Napoleon Bonaparte stále „iba“ francúzsky generál, i keď najvýznamnejší. Zvrat nastal až toho 18. brumaira. Opísať to na malom priestore nemožno, ale, stručne zhrnuté, išlo o prevrat, viac či menej vojenský. Teda skôr viac ako menej. Opäť pomohol budúci generál a švagor Murat a jeho granátnici, ktorí ani nemuseli nikoho zabiť. Ctihodných poslancov oboch zákonodarných zborov s nasadenými bodákmi presvedčili, aby si sami odhlasovali vlastnú zbytočnosť a rozpustili sa, samozrejme na prianie Napoleona. Napoleon vedel, že ten, kto vládne mocou a armádou, a k tomu ešte aj plebiscitmi a referendami, parlament, ktorý je typicky rozhádaný, nepotrebuje. O tejto zmene pomerov však ešte francúzsky ľud nehlasoval.
Prvé hlasovanie
Z prevratovej chumelice vzišiel Napoleon nakoniec ako „prvý konzul“ republiky a v podstate samovládca, lebo zvyšní dvaja konzuli zakrátko už iba asistovali. A schyľovalo sa k prvému zo série Napoleonových referend, lebo autokracia už revolučné poriadky nepotrebuje, ale ústavu potrebuje, teda aspoň vo Francúzsku. Novú ústavu napísal z väčšej časti Napoleon sám, hoci mu s tým vraj pichol aj Emmanuel Joseph Sieyés, jeden z dvoch ďalších konzulov a pôvodný iniciátor prevratu. Bol to Sieyésov posledný legislatívny a vôbec politický počin.
Túto ústavu si Francúzi schválili v ratifikačnom ústavnom referende vo februári roku 1800. Zorganizoval ho Lucien Bonaparte, Napoleonov brat a minister vnútra. Ten aj ohlásil výsledok ľudového hlasovania – 99,9 percenta hlasujúcich Francúzov, čiže vyše 3 milióny, hlasovalo za a iba 0.06 percenta proti. Neskôr historici vypátrali, že Lucien Bonaparte dáta „upravil“, lebo v skutočnosti novú ústavu podporilo iba asi jeden a pol milióna hlasujúcich. Hlasovania sa nezúčastnilo 53,7 percenta voličov, ale vtedy sa s platnosťou či nejakým potrebným kvórom naozaj nik nezaťažoval. Pre doplnenie obrazu – v tých časoch to boli iba muži, ktorí mali privilégium hlúpo hlasovať, ženy sa k právu hlúpo hlasovať prebojovali až o nejakých 120 rokov neskôr.
V ústave, ktorú si ľud v plebiscite v roku 1800 schválil, neboli už nijaké revolučné princípy a občianske práva boli obmedzené iba na osobnú slobodu či limitované volebné a petičné právo. Výkonná moc podľa ústavy už nebola v rukách troch konzulov, ale iba jediného, teda Napoleona. Ešte pozoruhodnejšia bola moc zákonodarná. Bola tiež úplne závislá od prvého konzula, teda Napoleona. Kandidátov si síce mohol ľud voliť, ale z nich potom vyberal do senátu, tribunátu a zákonodarného zboru (tri časti zákonodarstva) iba Napoleon. Napoleon mal aj zákonodarnú iniciatívu, teda mohol vymýšľať a predkladať zákony, tribunát o nich mohol diskutovať, ale nemohol o nich hlasovať a zákonodarný zbor o nich mohol hlasovať, ale nemohol o nich diskutovať. Túto fázu vývoja uzavrel Napoleon vetou: „Občania, revolúcia je založená na zásadách, ktorými sa začala. Je ukončená.“ A bolo.
Občania pri tomto výroku ani nešomrali. Jednak boli z desiatich turbulentných revolučných rokov naozaj unavení, a nakoniec – veď si to sami odhlasovali. Či vedelo tých jeden a pol milióna Francúzov, aký ústavný podfuk si v referende odhlasovali?
