Trénuje vo Švédsku: U nás to zbytočne hrotíme, pätnásťroční sú presýtení hokejom

Švédsko je v posledných rokoch európskym lídrom vo výchove hokejistov pre NHL – v minulej sezóne zasiahlo do NHL až 113 švédskych hokejistov.

Slovenský tréner Martin Dendis (29) niekoľko rokov pracuje v elitnom švédskom klube HC Linköping, v ktorom sa dostal až k práci trénera zručností pri seniorskom tíme.

Švédi pred rokmi zažívali v mládežníckom hokeji krízu, ktorá vyvrcholila na MS do 20 rokov 2003, kde bojovali o záchranu. Potom sa rozhodli svoj hokej zreformovať.

„Z krátkodobého hľadiska to bol negatívny medzník, ale z dlhodobého najlepšia vec, aká sa im mohla stať,“ tvrdí Martin Dendis.

V rozhovore sa dočítate:

• čo sa vo švédskom hokeji považuje za najväčšiu hernú chybu;
• či je pravda, že Slováci si radi uľahčujú tréningy;
• či na Slovensku vyrastajú menej šikovné deti než vo Švédsku;
• ako sa mladí Švédi striedaním pozícií učia rozumieť hre;
• prečo rodičovská kultúra u nás „nie je tam, kde by mala byť“.

Čo Švédi zmenili po prepadáku na juniorských MS?

Pred dvoma rokmi som prednášal pre švédsky zväz a stretol som sa s ľuďmi, ktorí vtedy pracovali na smerovaní švédskeho hokeja. Keď som sa ich na to pýtal, hovorili mi, že v prvom rade prehodnotili spôsob, ako vnímajú hráčov.

Až do roku 2003 ich vnímali iba ako hokejistov, ktorí prídu na ľad, absolvujú tréning a dovidenia. Po tomto roku sa však začali venovať aj ľudskej stránke, výchove osobnosti a vzťahu medzi hráčom a trénerom.

Toto bol pre nich bod číslo jeden a až následne pracovali na hokejových veciach. Odkedy sa začali zaujímať o osobnosť hráčov, osobnosti im aj začali vyrastať, a to dnes môžeme vidieť v NHL.

Myslíte si, že na Slovensku hráčov vnímajú tak ako vo Švédsku pred rokom 2003?

Myslím si, že v minulosti to tak bolo, ale aj my si už v posledných rokoch uvedomujeme, že pokiaľ nám bude pokrivkávať ľudská stránka, tak sa nikam nedostaneme. Každého hráča musíme rešpektovať ako jedinečnú ľudskú osobnosť. Ak nenastavíme férové vzťahy medzi trénermi a hráčmi, tak o metodike a cvičeniach môžeme hovoriť donekonečna – výsledky neprinesú.

Švédi vraj tiež zistili, že ich tréningy boli neefektívne.

Môžem to potvrdiť. Zareagovali tak, že do tréningov zapojili viac otvorených cvičení, v ktorých majú hráči stanovený cieľ, ale nie postup, akým ho majú dosiahnuť. Musia teda vyberať z viacerých možností, čo zároveň rozvíja kreativitu aj schopnosť rozhodovať sa. Súčasťou týchto cvičení je veľa dotykov s pukom na malom priestore. Simulujú situácie zo zápasov a hráč ich musí vyriešiť samostatne vlastnou kreativitou.

Takže aj preto vidíme švédskych obrancov, ako si na modrej čiare potiahnu puk a aj pod tlakom urobia kľučku. 

Určite je to jeden z dôvodov. V našom klube aj všeobecne vo švédskom hokeji sa za najväčšiu chybu považuje odhodenie puku. Hráčom zdôrazňujeme: ‚Ak odhodíš puk, odhodíš s ním aj zodpovednosť a zbavíš sa jej.‘

Deti sa snažíme odmalička viesť k tomu, že ak majú puk, treba s ním niečo spraviť, hoci aj pod tlakom a za cenu chyby. Ak aj o puk prídu, vôbec to neprekáža, pretože urobia všetko, aby ho získali späť.

Dieťa takto nadobudne sebavedomie a vlastnou skúsenosťou zistí, čo v akej situácii fungovalo. Musí však mať istotu, že môže robiť chyby a že sa môže samostatne rozhodovať. Odpáliť puk pod tlakom vieme naučiť hocikoho za dve sekundy.

Naučiť hráča rozhodovať sa pod tlakom však nie je také jednoduché – odmalička to musí mať zautomatizované. Ak na tréningoch zažije nejakú situáciu tisíckrát a má možnosť ju riešiť, v zápase už preňho nie je nová a necíti sa pod tlakom.

Hovoríte, že bez individuálnych chýb sa hráč nezlepší a nezíska sebavedomie. V čom sa líši tolerancia k chybám v slovenskom hokeji?

Povedal by som, že možno ešte pred desiatimi rokmi bola v mládežníckych kategóriách takmer nulová. Ak hráč urobil chybu, tréner ho posadil, a potom sa cítil zviazaný. Tréneri hrali na výsledky, ktoré nič neznamenali, kvôli prestíži, ktorá je tiež veľmi otázna.

V slovenskom hokeji sa v minulosti veľa dlhodobého obetovalo v prospech krátkodobého. V posledných rokoch sme pociťovali následky, ale myslím si, že sa to zároveň začína meniť a ľudia v našom hokeji si uvedomujú, že to nebola správna cesta.

Chyby sú pri rozvoji mládeže žiaduce a najväčšou chybou je neurobiť žiadnu. Skúšaním a zlyhávaním sa hráč učí a je to úplne v poriadku, ak zároveň urobí všetko preto, aby chybu napravil. Niečo úplne iné je, keď to odflákne.

Zdôrazňujete, že chyby sú žiaduce, ale hráč ich musí chcieť napraviť. Čo si myslíte o názore, že slovenskí hráči majú tendenciu uľahčovať si prácu? Je to len stereotyp alebo na tom niečo je?

Záleží to aj na nastavení atmosféry a kultúry v klube, ale myslím si, že niečo pravdy na tom je. Nechcem zovšeobecňovať, ale z vlastných skúseností si myslím, že ak by sme u nás zadali dvadsiatim hráčom tréning v posilňovni a tréner by odišiel, odmakali by ho možno piati. Ostatní by si povedali: ‚Super, tréner tu nie je, tak si oddýchnem.‘

Vo Švédsku je to naopak, učíme ich samostatnosti a často na nich počas tréningov v posilňovni nedohliadame. Sami pochopia, že netrénujú kvôli trénerovi, ale kvôli sebe. Tendencia poľavovať u nás podľa mňa stále je, ale verím, že je to tiež na dobrej ceste.

Ako by sa švédski spoluhráči pozerali na hráča, ktorý si po odchode trénera z posilňovne sadne?

Buď by naňho pozerali, čo to robí, alebo by sa naňho práveže nepozerali vôbec. Časť by mu to vyčítala, ale druhá časť by to nevnímala a ďalej by na sebe pracovala. Hráč, ktorý sa fláka, potom prirodzenou konkurenciou vypadne zo systému.

Je v špičkových švédskych kluboch základná metodika rovnaká alebo podobná?

Metodika má veľa spoločných menovateľov, medzi ktorými sú práve postoj k chybám, kvalitný tréning mimo ľadu či práca s pukom na malom priestore. Jednotlivé kluby však potom majú samostatné herné filozofie – napríklad Malmö hrá aj v mládeži fyzickejší a jednoduchší hokej, Frölunda dbá na tlak smerom na bránu a niektoré iné tímy presadzujú skôr kreatívnejší hokej.

Sú kluby ochotné spolupracovať a držať sa tých vecí, ktoré sú spoločné?

Nemám žiadnu skúsenosť, že by s tým bol problém. Vedia, čo robia dobre, a sú ochotní spolupracovať, hoci v zápasoch potom súperia. Napríklad Linköping mal spoluprácu s HV71, Frölundou a Vaxjö a týkala sa kategórie do 16 rokov a nižších kategórií.

Tréneri sa každé dva mesiace stretávali na pôde iného klubu, ktorý prezentoval vlastnú prácu. V tomto sa od nás Švédi líšia, pretože nikto nemal problém so zdieľaním informácií, vďaka ktorým sa súbežne zvyšuje celkový štandard.

Vyrastajú na Slovensku menej šikovné deti než vo Švédsku?

Minimálne rovnaké, ak nie šikovnejšie. V deťoch nie je absolútne problém a myslím si, že u nás vyrastajú veľmi šikovné deti. Príkladom je 15-ročný Dalibor Dvorský, ktorý je asi od desiatich rokov vo Švédsku a v rámci ročníka 2005 patrí k najlepším hráčom v krajine.

Momentálne je pre pandémiu na hosťovaní v Banskej Bystrici a pred pár dňami aj debutoval v extralige. Ukazuje to, že keď dieťa príde do fungujúceho systému, má chuť pracovať a má dobré rodinné zázemie, nie je o nič menej šikovné než akékoľvek iné deti.

Róbert Döme, ktorý tiež trénoval vo Švédsku, mi minulý rok povedal, že v kategóriách do 15 rokov a mladších ešte Slováci so Švédmi držia krok, ale časom sa to zmení. Prečo?

Dokonca si myslím, že v kategóriách do 12 a 13 rokov sme z krátkodobého hľadiska oveľa lepší než Švédi. Po tom pätnástom roku sa to však zlomí a napokon na majstrovstvách sveta do 20 rokov vidíme obrovský rozdiel.

Spôsobené to je podľa mňa tým, že to na Slovensku pri malých deťoch veľmi hrotíme. Dvanásťročné deti sú stále na ľade a nepoznajú iné aktivity okrem hokeja. Výsledkom je, že v tejto kategórii sú dobré, ale časom aj mentálne vyčerpané – možno aj z tlaku rodičov. V štrnástich a pätnástich sú presýtené hokejom a už mu tak veľa neobetujú.

Vo Švédsku je prístup k dvanásťročným deťom oveľa voľnejší. Deti robia viac športov, prirodzene sa vyvíjajú a až v štrnástich sa začína hokejová špecializácia. Po hokeji majú väčší hlad a z dlhodobého hľadiska nás potom predbehnú.

Myslím si však, že od pätnástich sú Švédi aj oveľa lepšie fyzicky pripravení. Darmo máme na Slovensku šikovného hráča, ak vydrží hrať v rýchlom tempe iba dvadsať minút. Švéd, ktorý odohrá v tempe 60 minút, ho prevalcuje.

Takže je to tým, že Švédi si na rozvoj hráčov vezmú viac času.

Presne tak. My chceme mať možno všetko hneď a teraz, ale Švédi hľadia skôr do vzdialenejšej budúcnosti.

Do akej miery sú švédske deti viazané na jednu hernú pozíciu? Sú odmalička obrancami?

Práve naopak, dosť bazírujú na tom, aby si vyskúšali rôzne pozície, pričom nejde len o výmenu krídelníka s centrom alebo ľavého obrancu s pravým. Menia sa aj útočníci s obrancami a hráči tým získavajú komplexnejšie znalosti o hre.

Má to veľa výhod. Ak si napríklad útočník vyskúša hru v obrane, vie, čo bolo preňho ako obrancu ťažké, a dokáže to využiť vo svoj prospech. Takisto dokáže využiť aj skúsenosti s bránením.

Hráči takto lepšie pochopia hru ako celok a nevnímajú ju z jednej izolovanej pozície. Rotáciou postov sa zvyšuje ich herná inteligencia, pričom je dôležité, aby sa to dialo ešte v detskom veku. V neskoršom veku je ju veľmi ťažké ovplyvniť.

Počul som aj o brankároch, ktorí si vyskúšali inú hernú pozíciu.

Áno, v mládežníckych kategóriách sa to stáva. Jeden príklad máme aj u nás v Linköpingu, je ním 17-ročný brankár Hugo Hävelid. Ešte v štvrtej alebo piatej triede bol útočníkom, ale potom začal chytať a teraz je vo svojej kategórii jednotkou švédskej reprezentácie.

Brankár vďaka takejto skúsenosti takisto lepšie číta hru a chápe správanie korčuliarov. Pomôže mu to zlepšiť aj prácu s hokejkou.

Ako by ste porovnali tlak na výsledky v detských zápasoch vo Švédsku a na Slovensku?

Je to obrovský rozdiel. Na Slovensku som začínal pri najmenších deťoch a zažil som rôzne situácie. Rodičia to nemyslia zle, ale na deti vyvíjajú obrovský tlak v zápasoch, ktoré nič neznamenajú. V prvom rade by si ich deti mali užiť a vytvoriť si pozitívny vzťah k hokeju.

Kričať na osem- či deväťročné deti a nadávať počas zápasov rozhodne ničomu nepomôže. Vo Švédsku je kultúra veľmi vyspelá, rodičia si zápas prídu užiť a pozrieť sa na svoje dieťa. U nás mu pred zápasom povedia: ‚Musíš to vyhrať! Výsledok pritom vôbec nie je dôležitý. Vo Švédsku, naopak, rodič dieťaťu povie: ‚Uži si hru.‘ Kultúra u nás ešte ani zďaleka nie je tam, kde by mala byť.

Ako švédsky systém počíta s hráčmi, z ktorých sa po mládežníckej kariére nestanú hokejisti?

Tých, ktorí chcú nejakým spôsobom zostať pri hokeji, sa Švédi neboja už v mladom veku zapájať do trénerských úloh pri deťoch. Nazbierajú skúsenosti, urobia si kurzy, a napokon zostávajú v kluboch ako tréneri. Ďalšou možnosťou je stať sa rozhodcom, ktorých vo Švédsku často hľadajú práve medzi bývalými hráčmi.

Samozrejme, sú aj takí, ktorí po mládežníckej kariére v hokejovom systéme nechcú zostať. Pri nich je taktiež veľmi dôležitý spomenutý rozvoj osobnosti. Ak majú s hokejom pozitívne skúsenosti, hoci sa ním neživia, možno sa doň raz vrátia ako funkcionári alebo sponzori, prípadne dajú dieťa na hokej.

Preto je potrebné rozvíjať vzťahy a nastaviť férové prostredie – aby aj tí, ktorí hokej hrať nebudú, odchádzali s pozitívnymi skúsenosťami.

Ako ste sa vlastne dostali do Linköpingu?

S hokejom som skončil pre problémy s platničkou a potom som študoval na FTVŠ v Bratislave. V rámci programu Erasmus-štúdium som absolvoval konkurz na univerzite, v ktorom som uspel, a mohol ísť na študijný pobyt do fínskeho mesta Jyväskylä. Tam som študoval, a zároveň trénoval v klube JYP Jyväskylä. Získal prvú skúsenosť so severským hokejom, ktorý sa mi páčil.

Po návrate som túžil ísť ešte do Švédska a využil som možnosť ísť na program Erasmus-stáž. V škole som na konkurze uspel, no konkrétnu švédsku organizáciu, ktorá by ma vzala na stáž, som si už musel nájsť sám.

Najvyššia švédska liga má 14 klubov, tak som napísal email do každého z nich. Odpísali z dvoch, no v Linköpingu mi vedeli ponúknuť aj byt, tak som tam šiel na päťmesačnú stáž.

Potom som sa vrátil na Slovensko a pracoval som v Slovane, no z Linköpingu sa ozvali, že so mnou boli spokojní, a ponúkli mi prácu. Odvtedy som súčasťou klubu.

Máte len 29 rokov, ale v klube ste sa prepracovali až k práci s mužmi. Myslíte si, že by ste boli v trénerskej kariére takto ďaleko aj v prípade, ak by ste zostali na Slovensku?

Som presvedčený, že nie. U nás som nemal prakticky žiadne kontakty a nepoznal som nikoho, kto by mi vedel poskytnúť šancu. Mal som šťastie, že v Slovane robili Rasťo Maršálek a Júlia Kišková letný hokejový kemp a hľadali dobrovoľníkov. S kamarátmi sme sa prihlásili a na kempe s nami boli spokojní a ponúkli mi možnosť pôsobiť v Slovane pri mládeži.

Celkovo v tomto vidím veľkú výzvu pre slovenských trénerov aj funkcionárov. Tréneri sa musia vzdelávať, pretože rozvoj hráčov ide ruka v ruke s rozvojom trénerov. Keď budeme mať lepších trénerov, budeme mať aj lepších hráčov.

Funkcionári by sa zase nemali báť dávať šancu mladým motivovaným trénerom s hladom po vzdelávaní. Ak tú šancu dostanú, v budúcnosti budú veľmi ochotní splácať dôveru klubu. A nemalo by to tak byť iba pri deťoch, ale aj pri starších kategóriách.

Mne ako Slovákovi sa vo Švédsku nebáli dať šancu v kategórii do 15 rokov, až som sa postupne posúval ďalej. Ak sa Švédi nebáli dať šancu Slovákovi, potom by sme sa toho nemali báť ani my Slováci medzi sebou.

Spolupracujete aj so slovenským hokejom?

Toto leto som bol konzultantom realizačného tímu pri dvadsiatke. Bol som na kempe a spoločných tréningoch. Som v zbežnom kontakte s ľuďmi v našom hokeji, ale zatiaľ sme sa o ďalšej konkrétnej spolupráci nebavili.

V lete ma však oslovili kluby Trenčín, Zvolen, Žiar nad Hronom a Martin, v ktorých som prednášal o rozvoji hráčov a absolvoval diskusie. Som rád, že som tam stretol veľa zanietených, šikovných trénerov a funkcionárov.

Na Slovensku musíme najskôr všetci zahodiť prestíž a spolupracovať medzi sebou. O to rýchlejšie náš hokej posunieme tam, kam všetci chceme, aby bol, a kam aj patrí – na svetovú úroveň. V tom nám všetkým držím palce.