Denník N

Kultúre roky chýbajú peniaze, ale najmä dlhodobý plán, hovorí Mária Rišková, odchádzajúca šéfka Slovenského centra dizajnu

Mária Rišková. Foto - Petra Rjabinin
Mária Rišková. Foto – Petra Rjabinin

Po piatich rokoch končí Mária Rišková na pozícii riaditeľky Slovenského centra dizajnu. Od januára ju nahradil Maroš Schmidt, doterajší vedúci Slovenského múzea dizajnu a Výskumno-vývojového oddelenia INOLAB, ktorý bude poverený riadením SCD až do konkurzu. Termín výberového konania zatiaľ nie je známy.

V rozhovore hovorí Mária Rišková aj o tom:

  • ako si prácu centra dizajnu predstavovala ministerka Laššáková;
  • ako reagovali ľudia z rakúskeho Múzea úžitkových umení, keď prišli prvýkrát do múzea dizajnu v Bratislave;
  • prečo ešte nie sú Hurbanove kasárne ako viedenské MuseumsQuartier;
  • či zvažovala, že by odmietla sponzorské peniaze od J&T Banky.

Čo vás viedlo k tomu, že odchádzate z postu riaditeľky SCD?

Prvý dôvod je rodina. Táto práca bola mimoriadne hektická a ja som dospela k rozhodnutiu, že chcem trochu viac pokoja a viac času venovať vzťahom so svojimi blízkymi. Keď prišla na jar korona, tá ma v tomto uvažovaní iba utvrdila.

Nejde dokopy riaditeľstvo štátnej inštitúcie a súkromný život?

Nie je to úplne tak. Dnes žijeme v iných časoch než kedysi, keď žena nemohla aj byť riaditeľkou, aj mať rodinu. Skôr ide o pocit zodpovednosti, ktorý je u mňa vyvinutý až extrémne. Keď som ponorená v práci, kladiem ju nad všetko. A začala som pociťovať, že to tak ďalej nechcem.

Druhá rovina môjho rozhodnutia sa týka odborných ambícií. Vo funkcii riaditeľky som prestala robiť kreatívnu kurátorskú prácu a písať odborné texty o dizajne. Na Slovensku pritom stále nemáme veľa ľudí, ktorí by to robili, a mňa to tam skrátka ťahá.

A máme dosť ľudí, ktorí by chceli a vedeli viesť kultúrne inštitúcie – vrátane SCD?

Verím, že áno. Snažila som sa urobiť všetko pre to, aby SCD nestálo iba na jednej osobe. Organizačnú štruktúru som prebudovala tak, aby centrum dokázalo pokryť všetky funkcie, ktoré by pokryť malo, a zároveň by dokázalo ďalej rásť. Ak by sa napríklad stal zázrak a ministerstvo by povedalo: „Dávame vám ďalších desať ľudí a príslušný rozpočet“, tak by okamžite mali čo robiť. Dnes sú mnohé pozície v centre kumulované, čo je síce dobré z toho pohľadu, že sa ľudia vedia navzájom zastúpiť, ale to je len z núdze cnosť.

Z výstavy Nebáť sa moderny, ktorú Slovenské múzeum dizajnu zorganizovalo na Bratislavskom hrade, 2018 – 2019. Foto – Samuel Okkel
Prezentácia oddelenia keramiky, ktoré viedla vynikajúca výtvarníčka Julie Horová, výstava Nebáť sa moderny, 2018 – 2019. Foto – Samuel Okkel
Vo svojej dobe patrila Škola umeleckých remesiel, ktorej bola výstava venovaná, medzi najpokrokovejšie umelecké školy v Európe a bola prirovnávaná k nemeckému Bauhausu. Foto – Samuel Okkel

Keď ste sa pred piatimi rokmi chopili vedenia SCD, mnohí to vnímali ako dobrú správu a signál, že verejné kultúrne inštitúcie môžu viesť ľudia, ktorí majú za sebou roky pôsobenia na nezávislej scéne, a že tak nejako by to vlastne malo fungovať. Čo z tohto pohľadu znamená vaše terajšie odstúpenie?

Myslím si, že nič. Do SCD sme spolu s Marošom Schmidtom nastúpili, keď myšlienka múzea dizajnu získala podporu ministerstva a s týmto účelom vznikli dve pracovné miesta. Dovtedy sme s centrom spolupracovali len externe. V princípe sa však nič nezmenilo. Robili sme to, čo aj dovtedy, akurát „zvnútra“. To, že som sa neskôr stala aj riaditeľkou SCD, bolo len prirodzené vyústenie situácie. Boli sme aj s Marošom rozbehnutí, múzeum konečne po rokoch snáh existovalo a neviem si predstaviť, že by v konkurze na vedenie SCD vtedy prešiel niekto úplne nový. Vzala som to ako osobnú zodpovednosť, že sa musím prihlásiť.

Smerujem k tomu, že aj počas nedávnych konkurzov na vedenie kultúrnych inštitúcií kandidáti zo súkromnej či z nezávislej sféry často počúvali, či sú pripravení na to, že v štátnych inštitúciách idú veci pomaly a zavalí ich administratíva. Aká je realita – je administratíva naozaj neprekonateľný strašiak?

Administratívy je veľa, to je pravda, človek je ňou zavalený a občas to naozaj prerastá do byrokracie. Viem si predstaviť, že niekto môže v takomto prostredí aj skutočne trpieť. Aj ja som si prešla fázou, keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie