Nemocničný kňaz pri covidových pacientoch: Sluch funguje najdlhšie, kňazi zvyknú posledné slová šepkať do ucha

Gerhard Glazer-Opitz prichádza niekoľkokrát týždenne do nemocnice v Bojniciach rozprávať sa s chorými či so zomierajúcimi pacientmi. V ochrannom obleku chodí aj na karanténne covidové oddelenie a aj k pacientom napojeným na pľúcnu ventiláciu. Podľa kňaza zažíva nemocnica v týchto týždňoch doteraz najväčší nápor pacientov.

Zomierajúci pacienti s koronavírusom už nemôžu rozprávať, na podnety reagujú len minimálne. Zomierajú sami, bez príbuzných. Aj keď kňaz nemá od pacienta žiadnu reakciu, prihovára sa mu a odovzdáva odkazy od príbuzných. „Verím, že je to pre neho pomoc, keď prejavím, že si ho vážim a mám ho v úcte,“ hovorí v rozhovore.

V rozhovore sa dočítate:

• ako vyzerá obrad pomazania chorých;
• prečo je v covidových oddeleniach väčší smútok;
• prečo trúchliacim odporúča vypnúť správy;
• o čom sa kňaz rozpráva s neveriacimi.

Ste nemocničným kňazom 15 rokov. Koľkokrát ste za ten čas sprevádzali človeka pri zomieraní?

Len ťažko sa to dá spočítať. Často ma ako kňaza volajú k človeku, ktorý je už v terminálnom štádiu – je v oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny, na prístrojoch, v umelom spánku. To je pre mňa to najťažšie. Poviem to tak, že to nie je moja najobľúbenejšia záležitosť. Oveľa radšej mám, ak môžem človeka zažiť, keď komunikuje, reaguje. Tam ešte niečo dokážem urobiť. V záverečných chvíľach to však môžem posunúť len do tej duchovnej úrovne – k modlitbe, prosbe o odpustenie a o Božie milosrdenstvo, udelenie sviatosti pomazania chorých. Pri týôchto sviatostiach majú ľudia často skreslené predstavy.

Viete im v tých chvíľach pomôcť aj inak ako len na tej duchovnej úrovni? 

Nejdem do nemocnice s nejakou svojou agendou, ktorú chcem presadiť. Moja služba je počúvajúca. K ľuďom prichádzam s tým, že ich chcem vypočuť a zistiť, čo by potrebovali. Mám zásadu, že nerozdeľujem ľudí podľa toho, či veria alebo neveria, či chodia alebo nechodia do kostola. Beriem ich ako ľudí, ktorí možno v nemocnici potrebujú aj službu z mojej strany. Minimálne ich chcem vypočuť, trochu im skrátiť čas, previesť myšlienky na iný smer.

Ľudia často nemajú veľké požiadavky. Stačí im pohár čaju, nadvihnúť vankúš, prikryť. Ja za nimi nejdem len preto, aby som si splnil svoje predstavy alebo očakávania. Často vidím, že ľudia v nemocnici majú problém premýšľať nad niečím pekným. Preto radšej šomrú na politiku alebo na nízke dôchodky. Ja im hovorím: „Poďme sa zamerať na niečo pekné, čo ste prežili.“

Ako na to reagujú? 

Mnohokrát to veľmi ťažko hľadajú. Je to však o tom, ako človek život prežíval. Ak žil pekný, usporiadaný a kvalitný život, nemá problém rozpamätať sa na niečo pekné. Ak však bol život menej kvalitný, je ťažšie nájsť niečo pekné. Ale dá sa. Snažím sa najmä o to, aby im v hlavách vírili tieto myšlienky. Majú byť na čo hrdí a za čo byť vďační.

Ako to zvyčajne prebieha, keď vás zavolajú k človeku, ktorý zomiera? Mnohí si možno predstavujú, že to vyzerá ako magický rituál alebo, naopak, presviedčanie na vieru. Ako to teda je? 

Nie je to tak, neútočím na nich: „A teraz sa budete spovedať a musíte prijať sviatosti, a keď ich neprijmete…“ To nie je môj štýl. Mám pocit, že by to bol hon s bubnom na zajace. Najskôr chcem nadviazať s človekom kontakt, priblížiť sa mu a až potom môžeme prípadne hovoriť aj o duchovných veciach.

Ako konkrétne vyzerá taký obrad? 

Modlitbu vediem ja. Začneme prežehnaním sa, prosbou o odpustenie hriechov – buď sa človek vyspovedá, alebo ak už nemôže hovoriť, tak ľútosť zaňho hovorím ja. Nasleduje rozhrešenie, a ak je schopný prijímať, tak mu udelím sväté prijímanie. Potom nasleduje pomazanie chorých.

Ako vyzerá? 

Najskôr citujem svätého apoštola Jakuba, ktorý hovorí, že ak je niekto chorý, nech si zavolá kňazov, nech sa s ním modlia a pomažú ho svätým olejom, aby sa mu uľavilo na tele i na duši. Potom vyznáme vieru. Snažím sa im zdôrazňovať, že úľava, to je ten zámer, prečo sviatosť udeľujeme. Nie je to len odprevádzanie človeka na druhý breh. Pôvodný zámer je, aby sme človeku vyprosili úľavu.

Ako na to reagujú príbuzní? 

Je veľmi dobré, ak sa aj oni vedia zapojiť do modlitby. Často sa stáva, že keď vojdem do miestnosti, príbuzní berú nohy na plecia – „ktovie, čo to tam ten farár ide robiť“. Snažím sa ich do toho vtiahnuť aj preto, aby vedeli, že nejde o žiadnu mágiu, ale o prirodzenú modlitbu na posilnenie človeka. Keď už sa nemôže vyliečiť, tak na úľavu v bolesti. Potom nasleduje kladenie rúk na hlavu, čo je dôležitý moment.

Prečo? 

Mnohí ho veľmi intenzívne prežívajú. Je to aj tým, že sú v nemocnici, kde je dotyk dôležitý. Vidím, ako to chýba najmä teraz, keď musím od pacientov udržiavať odstup, aj keď ruku v rukaviciach môžem položiť na hlavu. Potom nasleduje pomazanie na čele a na dlaniach svätým olejom. A to preto, aby Boh požehnal a obdaril milosťou jeho myseľ, aby vedel dobre prijať a spracovať to, čo prežíva. Aby nevidel v utrpení a smrti len to negatívne alebo až trest.

Trest? 

Často sa stretávam s predstavou ľudí, že keď trpím, tak som urobil niečo zlé. Zhrešil som a som potrestaný. Tak to nefunguje, je to veľmi skreslený pohľad. Má to oveľa hlbší a väčší význam. Na druhej strane nemám rád ani to, keď ľudia hovoria: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.“ Keď pochopím, že Boh mi dáva kríž preto, aby som vyrástol a dozrel, je to v poriadku. Ale ak to chápeme len tak, že Boh vie milovať iba tak, že ma udrie po tvári, to je zlé chápanie.

A čo neveriaci, rozumejú týmto slovám?

Takýto obrad pri neveriacich robiť nemôžem. Ale často sa mi stáva, že sa mi ľudia predstavia ako ateisti, no keď sa s nimi polhodinku rozprávam, povedia mi, že sú pokrstení, kedysi chodili do kostola a miništrovali. Často neprijímajú cirkev, prekáža im farár, a preto si hovoria ateisti. Pritom veria v Boha, len majú problém s niektorou osobou alebo spoločenstvom.

Ako sa rozprávate s takýmto človekom?

Snažím sa s ním o tom hovoriť. Ale určite ho nepresviedčam, netlačím na neho. Snažím sa ho vo všetkom akceptovať. Ak mi človek povie, že je ateista a nemá vôbec záujem o moje služby, tak poviem, že je to úplne v poriadku. Neraz po chvíľke nadviažeme rozhovor na nejaké úplne iné témy.

Nesnažíte sa ho vôbec presviedčať? 

Ide mi možno len o to, aby človek, ktorý je vzdialený od cirkvi alebo od náboženstva ako takého, mal možnosť vidieť, že cirkev má aj takúto tvár. Tvár slúžiaceho človeka, ktorý prichádza do nemocnice za chorým. Už sa mi viackrát stalo, že aj jehovista alebo žid veľmi pozitívne reagovali na službu, ktorú robím.

Je v niečom odlišné zomieranie pacienta na covid-19 od iných pacientov? Ako vyzerajú posledné chvíle človeka s covidom? 

Iné je to v tom, že musíme používať ochranné pomôcky. Oddelenie intenzívnej medicíny je, paradoxne, menej infekčné, pretože pacienti sú zaintubovaní, sú na umelej ventilácii a stupeň ochrany nemusí byť až taký vysoký. S týmito pacientmi však už nemôžem veľmi komunikovať, sú väčšinou v umelom spánku. Žiaľ, málokedy sa týchto pacientov podarí zachrániť. Často sa toho človeka aj podarí stabilizovať a potom zrazu príde skok a život sa už zachrániť nepodarí.

Čo robíte pri pacientoch v tomto oddelení? 

Prihováram sa im. Aj príbuzní mi niekedy povedia, čo im mám odkázať. Hovorím im, že ich pozdravujú, myslia na nich. Je veľké plus, keď mám od príbuzných odkaz, indíciu. Je to však iné, keď prichádzam a vidím iba ležiaceho pacienta. Vtedy sa zvyknem prihovoriť či pomodliť. Verím, že je to pre neho pomoc, keď prejavím, že si ho vážim a mám ho v úcte.

Nevidíte na nich žiadnu reakciu? 

Občas sa stáva, že človeku vytečie slza. Alebo sa pohne, dá najavo minimálnu reakciu. Ale nerobím to s týmto cieľom. Niekedy u príbuzných vidím, ako chorému hovoria: povedz toto a urob toto, pozri sa sem. Nemyslím si, že je dobré tlačiť človeka do reakcií, keď nevládze. My musíme predovšetkým rešpektovať jeho a to, čo mu urobí dobre. Pozrieť sa na to, ako to on vníma, a nie na to, čo by sme od neho chceli my.

Aký je to pre vás pocit, keď neviete, či vás títo pacienti vnímajú? 

Ak ide o človeka, ktorý je v záverečnej fáze života, veľakrát mi povedia, že on už nevníma. My však celkom nevieme, čo všetko človek vníma. Som presvedčený – aj na základe skúseností, aj podľa vyjadrení odborníkov –, že duša človeka vždy vníma. Aj lekári hovoria, že sluch je zmysel, ktorý funguje najdlhšie. Človek sa už nevie hýbať, rozprávať, neotvára oči, ale počuje. Kňazi preto zvyknú posledné slová človeku šepkať alebo hlasnejšie hovoriť priamo do ucha.

Ako vyzerajú ich posledné chvíle? 

Keď je to pacient, ktorý má vyšší vek a pridružené ochorenie, už nekomunikuje a len veľmi ťažko dýcha. Viackrát som však zažil, že som sa s pacientom normálne rozprával, sedel na stoličke a myslel som si, že skoro pôjde domov. Ale prišiel zlom a o dva-tri dni už nežil. Išlo pritom aj o ľudí, ktorí nemali taký vysoký vek. Je to intenzívnejšie ako v iných oddeleniach. Je to hmatateľnejšie a častejšie, ako keď príde človek na nejakú operáciu, zákrok alebo na preliečenie, kde úmrtia nie sú také časté.

Je pre vás ťažšie, ak ste sa s človekom najprv rozprávali a potom boli pri tom, keď zomieral? 

Určite áno. Tieto skutočnosti ma veľmi zasahujú. Hoci ja s tým rátam, som tak nastavený.

Ako to myslíte? 

Vnímam to tak, že telo človeka je krehké a zraniteľné. Že môže ochorieť, a nielen telo, ale aj duša. A že prichádza aj smrť. Som s tým zžitý a rátam s tým, že sa to môže stať aj mne. Ľudia sa často pýtajú: „Prečo sa mi to stalo? Prečo ja? Vôbec som to nečakal.“ Nikto to nečaká. Ale je to trochu naša chyba, keď sa tvárime, že na všetko máme liek, a myslíme si, že sa nás choroba netýka. Týka sa nás úplne všetkých. Áno, keby sme to brali iba z tejto strany, tak sa môžeme od strachu zrútiť. Ale tváriť sa, že sa nás choroba, bolesť netýka?

Človek v strednom veku by už mal byť vyzretejší a rátať s tým, že prídu aj choroby. Prekvapí ma, keď mi 70-ročný človek povie: „Nikdy som nebol chorý a vôbec som to nečakal.“ Ja poviem, že mu závidím, lebo ja skôr ďakujem za dni, keď nie som chorý. Ďakujem, že som zdravý a môžem fungovať. Niekedy sa pýtam: „Prečo nie ja? Prečo som ja zdravý a naokolo je toľko chorých?“

Ako prežívajú smrť pacientov lekári, keď sa to dnes deje tak často? 

Dotýka sa ich to. Je to iné pri starších a skúsenejších lekároch. My tu však teraz máme veľa mladých, nových lekárov, z ktorých mnohí už ochorením sami prešli. Niektorí mali aj ťažší priebeh. Je to pre nich ešte ťažšie, keď vidia, že iným ľuďom nevedia pomôcť. Zasahuje ich to. Mne je veľmi ľúto, že nie je čas a ani priestor, aby sa im niekto venoval. Aj oni by potrebovali väčšiu podporu. Je toho tak veľa, že to nemajú ani kedy spracovať, všetko je za behu. Keď mi lekár povie, že za mesiac má 10 služieb, to je obrovské číslo. Často sú tam aj viac ako osem hodín a potom majú ešte služby. Je to nápor aj na psychiku.

Aké je zomieranie pre pacientov s koronavírusom, ktorí nemôžu ani hovoriť, ani byť obklopení blízkymi? 

Je to veľmi ťažká smrť. Najťažšia smrť je mimo domova – v nemocnici či v nejakom zariadení. Kdesi som čítal štatistiku, že až 80 či 90 percent ľudí si želá zomrieť doma. Niektorí ľudia sú so smrťou vyrovnaní viac, niektorí menej, ale jedno majú spoločné – nechcú zomierať v nemocnici. Mnohí ľudia by ani v nemocnici zomierať nemuseli.

Ako to myslíte? 

Samozrejme, vírus celú situáciu komplikuje. Ale ak sa bavíme o staršom človeku, ktorý je aj pozitívny, je niekedy lepšie, ak ho nechajú doma. Ľahšie sa mu odchádza. Poznám konkrétny príklad 85-ročného človeka, ktorý bol už dlhodobo chorý, ale dostal vírus, príbuzní sa zľakli a poslali ho do nemocnice. Na druhý deň zomrel – sám, opustený a v cudzom prostredí. To je to najhoršie. Hoci personál robí, čo môže. Keď urobia všetky základné úkony, nevládzu pri pacientoch sedieť ďalšiu polhodinu. Som rád, že sa v nemocnici zriadila služba, aby príbuzní mohli komunikovať s chorým cez mobilný telefón.

Ako to funguje? Musíte ho pacientom držať? 

Už sa stalo aj to. Príbuzní sa mi zahlásia a ja im poviem, v ktorom čase majú zavolať na nemocničný mobil, ktorý je v karanténnom oddelení. Potom ho pacientom odovzdám. Ak to dokážu, telefonujú sami, ak nie, pomáham im. Túto službu neraz robí aj zdravotnícky personál.

Nechodíte len k pacientom v tom najvážnejšom stave. Ako to dnes vyzerá v karanténnom oddelení? 

Je to takzvaná červená zóna, kde sú pacienti s kyslíkovými maskami, ale nie na pľúcnej ventilácii. Práca je tam ťažká aj preto, že chorý človek sa pri rozprávaní veľmi rýchlo zadýcha a nie je možné stráviť tam dlhší čas. Musím dávať pozor na to, aby som ich nezaťažil a nebodaj ešte neskomplikoval situáciu. Snažím sa preto hovoriť viac ja alebo skrátiť rozhovor na minimum. Iné je, keď je človek stabilizovaný a dá sa s ním lepšie komunikovať.

Pri koronavíruse človek môže zažívať úzkosť až zúfalstvo z toho, že sa nemôže nadýchnuť. Cítite strach z toho pri rozhovoroch s pacientmi? 

Áno, vidím tento strach. Na ich psychiku to veľmi silno pôsobí. Keď sa človek nemôže nadýchnuť, to je asi to najhoršie. Nemôže pokojne spať ani si oddýchnuť. Veľmi to na nich vplýva. Takýto stav treba len prečkať a dúfať, že sa to zlepší.

Ako sa títo pacienti cítia? 

Musím povedať, že médiá a celá osveta urobili z covidu obrovského strašiaka, šialeného zabijaka. Na týchto ľudí to pôsobí psychicky veľmi zle. Keď má človek ťažší priebeh ochorenia, psychicky to často veľmi zle znáša. A to platí aj pre veriacich ľudí. Pre nich je síce viera pomoc, ale ani to nemusí vždy stačiť, záleží na tom, akú majú povahu a psychiku.

Boja sa títo pacienti, že ich čaká len smrť? 

Myslím, že sa tejto myšlienke nevyhnú. Človek všade vidí a počúva, že na covid sa zomiera. Samozrejme, sú tam aj dobre naladení a pozitívni ľudia. Ale zdá sa mi, že smútok a strach je tam o niečo väčší ako v klasických nemocničných oddeleniach.

Prečo? 

Stále sa o tom hovorí, stále sa prízvukujú pribúdajúci pacienti, čísla sa zvyšujú a aj čísla úmrtí. Navyše na zdravotníkoch už vidím veľmi veľké vyčerpanie. Ak má najväčší vrchol ešte len prísť, neviem si to predstaviť. Už teraz je to na hrane. Obdivujem ich, sú to hrdinovia. Stále sa musia obliekať do skafandrov a deň či noc musia podávať profesionálne výkony. Zdá sa mi to až ako nadľudský výkon.

V čom je ich práca dnes naozaj obdivuhodná? 

Každý deň nesmierne riskujú. Môžete sa obliecť, chrániť, ale nemáte istotu, že sa nenakazíte. Hrdinstvo je aj vydržať hodiny v skafandri. Overal, ktorý majú na sebe, je vzduchotesný, keď sa z neho vyzlečú, sú spotení ako zo sauny. Keď to nosím ja, tak nevykonávam extra fyzické výkony, no aj tak je to pre organizmus záber. Ale keď oni musia človeka nakŕmiť, umyť, zdvihnúť, odviezť na lôžku, je to veľmi náročné. Majú krátky čas na stravu, na oddych.

Minule mi sanitárka hovorila, že po štvorhodinovej službe má štyri hodiny voľna, aby si oddýchla. Ale kým sa dostane na lôžko, kde si môže oddýchnuť, ostáva jej už iba hodina. Vidno na nich, že sú veľmi vyčerpaní. Preto na nich nedám dopustiť. Neraz mnohí šomrú na zdravotníkov, nikdy však nevideli ich 12-hodinové či ešte dlhšie služby.

Chodíte často aj k neveriacim pacientom? Pýtate sa ich najprv, či sa s vami chcú rozprávať?

Ja sa najprv pozdravím, predstavím a až neskôr sa spýtam aj na vierovyznanie.

A keď povedia, že sú neveriaci? 

V prievidzskom regióne je ešte dosť veľa ľudí, ktorí majú alebo aspoň mali nejaký kontakt s cirkvou. Už niekoľkokrát sa mi práve v covidovom oddelení stalo, že keď som sa modlil s jedným mužom, zapojili sa do toho aj iní muži na izbe. Akoby ich táto dramatická situácia viedla k väčšiemu odhodlaniu žiť aj svoju vieru.

O čom sa rozprávate s neveriacim človekom? 

Snažím sa najskôr počúvať – čo prežíva, na čo myslí, čo ho baví, kde pracoval či akú má rodinu. Niekedy sa dá otvoriť aj iná, psychologická či duchovná téma. Ale často to aj s veriacimi ostáva na tej všeobecnej báze. Veľmi by som si prial, aby sme spolu mohli mať čo najviac rozhovorov, ktoré sú hlboko ľudské.

Ako to myslíte? 

Rozhovory, v ktorých človek otvorene rozpráva o svojom živote. Často sa však tomu ľudia vyhýbajú, a preto občas aj uštipnú do cirkvi alebo do politiky, lebo nechcú hovoriť o sebe. Som vždy vďačný, keď stretnem človeka, ktorý vie a chce hovoriť o sebe a o tom, čo prežíva. Každý jeden prežíva veľa vecí – úzkosti, neistotu, strach, bolesť, možno aj hnev. Keď mi vie o tom hovoriť, vtedy je to zmysluplné a pomôže mu to využiť čas, ktorý tam trávi.

Na aké zaujímavé rozhovory si pamätáte? 

Zasiahlo ma napríklad, keď mi človek povedal: „Ja sa smrti nebojím. Človek sa raz narodil a musí raz zomrieť. Viem, že sa mi už život končí, veľa som toho prežil a mám viac za sebou ako pred sebou.“ Alebo potom keď človek povie, že je vďačný za svoju rodinu. Často ľudia hovoria, že keby mohli život zmeniť, oveľa viac by sa venovali rodine. Rozhovory sú hodnotné vtedy, keď ľudia načrú do svojho života a pozrú sa, čo prežili. Aj keď s bolesťami, so zlyhaniami. Keď mi ľudia hovoria, že boli závislí od drog či alkoholu a dostali sa z toho a teraz na sebe ďalej pracujú a snažia sa žiť usporiadaným životom. Je cenné, keď sa ľudia dotknú toho, aký zmysel má ich život – prečo žijem? Tomu sa však často bránime.

Zomierajúcim kresťanom viete dať útechu v tom, že ich čaká posmrtný život. Akú útechu viete v ťažkých chvíľach dať neveriacim?

Aj veriaci človek má problém prijať večný život. Nie je ľahké tomu uveriť a myslím, že každý zdravo veriaci o tom občas pochybuje. Ale ak sa o tom vieme rozprávať, nádej je obrovská. Rozprával som sa napríklad s paňou, ktorá prežila klinickú smrť. Hovorila mi, aké bolo pre ňu ťažké vrátiť sa do tohto tela späť. Keď sa vrátila, cítila sa ako zaliata v betóne, pričom mimo tela sa cítila slobodne a šťastne. Ak sa môžem s ľuďmi rozprávať o večnom živote, nie je to len útecha, je to obrovská nádej.

A čo tí, ktorí tomu neveria? 

Ak mi aj na začiatku povedia, že sú ateisti, potom z nich vyjde, že niečo po tomto živote možno predsa len bude. No ak človek neverí vo večný život, bavíme sa o hodnotách jeho života. Čo urobil dobre, kde prejavil lásku, kedy urobil dobrý čin, ktorý ho naplnil vnútorným pokojom. Nie je to možno len o prinášaní útechy. Ale skôr o tom, ako priniesť pokoj do života človeka, ktorého trápi choroba.

Bojnice patrili v novembri medzi najviac zasiahnuté okresy. Odkedy zažíva nemocnica nápor covidových pacientov? 

Momentálne je situácia zatiaľ najťažšia. Pacientov stále výrazne pribúda. Len čo sa uvoľní lôžko, už naň čaká ďalší pacient. Najväčší problém bol vtedy, keď bolo veľa infikovaných zdravotníkov, niektoré oddelenia sa museli zavrieť, lebo v nich nemal kto slúžiť. Toto sa teraz aspoň trochu zlepšilo, pacientov je však naďalej veľa. Teraz je tam približne 40 pacientov. Ak by v budúcnosti pribudlo dvoj- či trojnásobne viac pacientov, neviem si to ani predstaviť. Dúfam, že k tomu nepríde – aj vďaka vakcinácii.

Často sa hovorí o dileme, ktorej možno budú musieť lekári čeliť ako počas prvej vlny v Taliansku – koho v preplnenej nemocnici napoja na pľúcnu ventiláciu a koho nechajú zomrieť. Ako to ako kňaz vnímate? 

Medicínu máme na veľmi vysokej úrovni a veľmi chceme zachraňovať aj tých, ktorí sa už zachrániť nedajú. Preto aj vznikajú problémy – máme preplnené lôžka. Nevnímame prirodzený záver života. Tak ako som spomínal pána, ktorý by pokojne dodýchal doma, pretože má už svoj vek a veľmi vážne zdravotné ťažkosti. Bolo by dobré, keby sme v tomto boli viac vyzretí.

Chápem, že každý chce pre svojho blízkeho urobiť všetko, čo sa dá. Zabúdame však na to, že aj nemocnica má svoje limity. Oni nevedia kriesiť mŕtvych. Aj keď sa život podarí predĺžiť o pár dní, jeho kvalita je nízka, blízkeho nám už nevráti. Chýba prirodzená a zdravá ľudská citlivosť. Rodina často spanikári, zavolá záchranku a záchranári nie sú pracovníci paliatívnej medicíny, ktorí by povedali, že v tomto prípade je prirodzené, že sa život končí.

Je však podľa vás morálne v poriadku, ak si zdravotníci budú musieť vyberať? 

Je prirodzené, že zdravotníci rozhodujú, ktorý pacient má menšiu pravdepodobnosť na prežitie. Nevidím v tom žiadny morálny problém. Môže sa však stať aj iná situácia, keď nebude rozhodovať len vek, ale napríklad mladší človek bude mať horší zdravotný stav ako ten starší. Vtedy je to ťažšie. Lekári sú odborníci a vedia predpokladať, ako sa zdravotný stav bude vyvíjať. Myslím, že človeku môžu pomôcť, aj keď ho budú nútení odpojiť z ventilácie.

Spomínam si na 80-ročného pána, ktorý ochorel na covid. Z môjho pohľadu ho udržiavali zbytočne dlho na prístrojoch – viac ako mesiac. Keby sme brali prirodzený priebeh života, vedeli by sme ľahšie nechať človeka odísť. Ale viem, že na to treba veľkú odvahu. Často sa tomu vyhýbame. Je to tak trochu daň za vyspelú medicínsku techniku.

Aký to bude mať nápor na psychiku lekárov? 

Určite to pre nich musí byť veľmi ťažké. Asi však išli do medicíny aj s tým, že nedokážu pomôcť všetkým. Zasiahne ich to, sú to ľudia s citom a so srdcom. Budú sa s tým musieť ešte popasovať.

Rozprávate sa v nemocniciach aj s nimi? 

Áno. Mnohí hovoria, že nepotrebujú psychológa, ale takýto stav ešte nezažili ani oni. Prajem im, aby mali čas aj na seba. Aby našli niekoho, kto ich vypočuje a podporí. Aby sa vyrozprávali a spracovali to, čo sa deje. Je tvrdé počuť lekára hovoriť, že sa cíti ako vo vojnovom stave.

Veľa ľudí dnes zažíva, že im blízky človek zomrie na covid alebo bojuje o život a nemôžu ho navštíviť. Ako povzbudzujete príbuzných v nemocnici?

Nefunguje to tak, že im poviem jednu vetu a budú spokojní. Takému človeku potrebujete venovať čas. Zvyknú mi aj telefonovať alebo ich pozvem na rozhovor. Rozprávame sa o zomrelom, aký bol. Často ide o starších ľudí, ktorí mali aj pridružené ochorenia a ktorým covid urýchlil záver života. Čím viac sa rozprávame, tým viac tá bolesť už nie je ako veľká ťažká guľa, ale rozdrobí sa na drobné. Ako keby sme ju hodili na zem a roztriešti sa na množstvo malých kúskov. Tie sa dajú ľahšie spracovať. Snažím sa ich upriamiť aj na to, že aj pre zosnulého je to vyslobodenie z utrpenia.

Všade v médiách sa nonstop hovorí o koronavíruse, nepripomína im to ich traumu? Je v týchto časoch pre pozostalého ťažšie zvládať smútenie? 

Určite áno, veľmi im to komplikuje zvládanie traumy a čas trúchlenia. Často im hovorím: „Vypnite televízor, nesledujte správy. Veľmi vám to teraz škodí.“

Mali by sme myslieť aj na ľudí, ktorí prekonali covid, sú doma, doteraz boli sami v izolácii a teraz sú pre lockdown naďalej sami, všade okolo nich sa pritom hovorí o koronavíruse. Veľmi ľahko upadnú do úzkostí a depresií. Veľmi ťažko to prežívajú špeciálne ľudia v domovoch dôchodcov.

Sami ste covid zatiaľ neprekonali? Nebojíte sa nákazy?

Rátam s tým, že to môže prísť. Vo všetkých testoch som bol negatívny, ale zistili mi v krvi protilátky. Teraz som už bol na vakcinácii.

Hovorí sa „memento mori“, teda pamätaj na smrť. Vy si smrť pripomínate každý deň. Ako to na vás vplýva? Zmenilo vás to? 

Myslím, že áno. Táto služba ma prvýkrát oslovila, keď som bol v domove dôchodcov. Pripadalo mi to ako čakáreň na smrť. Ľudia ležali, sedeli, iba čakali, zdalo sa mi to hrôzostrašné. Mal som pred službou v nemocnici rešpekt a je to pre mňa obrovská škola. Ale nie je to teraz tak, že každý deň pamätám na smrť. Až na takej úrovni trapistického mnícha (trapista je člen veľmi prísnej rehole – pozn. red.) nie som.

Ako sa vyrovnávate s tým, keď pri vás niekto zomrie? Vrátite sa len tak domov z práce ako my ostatní? 

Veľkým darom je pre mňa modlitba a kaplnka, ktorú máme v nemocnici. Zastavím sa tam a pomáha mi, keď za toho človeka poďakujem a poprosím aj za seba, aby som to vedel zvládnuť a prijať. Nie ako najväčšiu tragédiu, ale ako prechod z jedného života do druhého. Veľmi mi pomáha aj to, že mám okolo seba blízkych ľudí, ktorým môžem povedať, čo prežívam. A s ktorými si prejdem ťažký deň. A potom je to pre mňa aj šport. Obľúbil som si nordic walking a otužovanie.

Aj spoločnosť si dnes každý deň pripomína, koľko obetí koronavírusu pribudlo. Môže to mať potom na ľudí podobný efekt ako na vás, že sa budú lepšie vyrovnávať so smrťou? Alebo to bude mať skôr opačný efekt – úmrtie na koronavírus je už len štatistika?

Štatistika ešte nikoho nič v živote nenaučila. Nechcem uraziť matematikov, ale čísla asi ešte nikoho neurobili lepším. Je to na každom z nás, či budeme len konzumovať tie čísla alebo sa budeme aj učiť myslieť na svoju smrť a na smrť svojich blízkych. Životu porozumieme len vtedy, keď budeme ochotní porozumieť aj smrti. Keď sa budeme vedieť o živote a smrti rozprávať, zistíme, že tým môžeme veľa získať.

Aj napriek počtu denných úmrtí mnohí toto ochorenie stále zľahčujú. Ako vnímate ľudí, ktorí šíria o covide konšpirácie? 

Určite je veľa ľudí, ktorí porušujú nariadenia a neberú to vážne. Jediná možnosť je, aby sa prišli pozrieť na covidové oddelenie a uvideli, aké je to vážne. Príďte, oblečte sa do skafandra, nemôžete sa ani najesť, nemôžete ísť na toaletu, iba vo vymedzenom čase, musíte slúžiť a pomáhať na zazvonenie. Pokiaľ to človek nevidí, nevie to pochopiť.

Človeka síce môžete informovať, ale ako ho naučíte, aby si vážil svoj život a život druhého človeka? Myslím, že je to o celkovom nepochopení hodnoty života. Keby som vedel, aká obrovská hodnota je môj život a život druhého, nepristupoval by som k nemu celkovo s obrovskou úctou? Nielenže si dám rúško, dodržím odstup, ale budem vedieť prejaviť záujem, pozornosť – má to ďalekosiahlejší dosah.

Vy ste si už zvykli na smrť? 

Nedá sa na ňu zvyknúť a ani to nechcem. Smrť by mala byť niečím, čo nás preberie k životu, zatrasie nami. Tak je to správne. Chcem, aby so mnou vždy zatriasla a niečomu novému ma učila. Je mi občas smutno, keď si uvedomím, akí sme krehkí. Dnes sme tu v plnej sile, zajtra to už nemusí byť pravda. Ale tvárime sa, ako keby nás nič nemohlo ohroziť najbližších tisíc rokov. Ako keby nič dôležitejšie neexistovalo ako ten môj problém. A pritom je život taký krehký. Možno aj toto obdobie nás to chce naučiť.