Denník N

Nemocničný kňaz pri covidových pacientoch: Sluch funguje najdlhšie, kňazi zvyknú posledné slová šepkať do ucha

Gerhard Glazer-Opitz. Zdroj - Kecy k veci
Gerhard Glazer-Opitz. Zdroj – Kecy k veci

Gerhard Glazer-Opitz prichádza niekoľkokrát týždenne do nemocnice v Bojniciach rozprávať sa s chorými či so zomierajúcimi pacientmi. V ochrannom obleku chodí aj na karanténne covidové oddelenie a aj k pacientom napojeným na pľúcnu ventiláciu. Podľa kňaza zažíva nemocnica v týchto týždňoch doteraz najväčší nápor pacientov.

Zomierajúci pacienti s koronavírusom už nemôžu rozprávať, na podnety reagujú len minimálne. Zomierajú sami, bez príbuzných. Aj keď kňaz nemá od pacienta žiadnu reakciu, prihovára sa mu a odovzdáva odkazy od príbuzných. „Verím, že je to pre neho pomoc, keď prejavím, že si ho vážim a mám ho v úcte,“ hovorí v rozhovore.

V rozhovore sa dočítate:

  • ako vyzerá obrad pomazania chorých;
  • prečo je v covidových oddeleniach väčší smútok;
  • prečo trúchliacim odporúča vypnúť správy;
  • o čom sa kňaz rozpráva s neveriacimi.

Ste nemocničným kňazom 15 rokov. Koľkokrát ste za ten čas sprevádzali človeka pri zomieraní?

Len ťažko sa to dá spočítať. Často ma ako kňaza volajú k človeku, ktorý je už v terminálnom štádiu – je v oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny, na prístrojoch, v umelom spánku. To je pre mňa to najťažšie. Poviem to tak, že to nie je moja najobľúbenejšia záležitosť. Oveľa radšej mám, ak môžem človeka zažiť, keď komunikuje, reaguje. Tam ešte niečo dokážem urobiť. V záverečných chvíľach to však môžem posunúť len do tej duchovnej úrovne – k modlitbe, prosbe o odpustenie a o Božie milosrdenstvo, udelenie sviatosti pomazania chorých. Pri týôchto sviatostiach majú ľudia často skreslené predstavy.

Viete im v tých chvíľach pomôcť aj inak ako len na tej duchovnej úrovni? 

Nejdem do nemocnice s nejakou svojou agendou, ktorú chcem presadiť. Moja služba je počúvajúca. K ľuďom prichádzam s tým, že ich chcem vypočuť a zistiť, čo by potrebovali. Mám zásadu, že nerozdeľujem ľudí podľa toho, či veria alebo neveria, či chodia alebo nechodia do kostola. Beriem ich ako ľudí, ktorí možno v nemocnici potrebujú aj službu z mojej strany. Minimálne ich chcem vypočuť, trochu im skrátiť čas, previesť myšlienky na iný smer.

Ľudia často nemajú veľké požiadavky. Stačí im pohár čaju, nadvihnúť vankúš, prikryť. Ja za nimi nejdem len preto, aby som si splnil svoje predstavy alebo očakávania. Často vidím, že ľudia v nemocnici majú problém premýšľať nad niečím pekným. Preto radšej šomrú na politiku alebo na nízke dôchodky. Ja im hovorím: „Poďme sa zamerať na niečo pekné, čo ste prežili.“

Ako na to reagujú? 

Mnohokrát to veľmi ťažko hľadajú. Je to však o tom, ako človek život prežíval. Ak žil pekný, usporiadaný a kvalitný život, nemá problém rozpamätať sa na niečo pekné. Ak však bol život menej kvalitný, je ťažšie nájsť niečo pekné. Ale dá sa. Snažím sa najmä o to, aby im v hlavách vírili tieto myšlienky. Majú byť na čo hrdí a za čo byť vďační.

Ako to zvyčajne prebieha, keď vás zavolajú k človeku, ktorý zomiera? Mnohí si možno predstavujú, že to vyzerá ako magický rituál alebo, naopak, presviedčanie na vieru. Ako to teda je? 

Nie je to tak, neútočím na nich: „A teraz sa budete spovedať a musíte prijať sviatosti, a keď ich neprijmete…“ To nie je môj štýl. Mám pocit, že by to bol hon s bubnom na zajace. Najskôr chcem nadviazať s človekom kontakt, priblížiť sa mu a až potom môžeme prípadne hovoriť aj o duchovných veciach.

Ako konkrétne vyzerá taký obrad? 

Modlitbu vediem ja. Začneme prežehnaním sa, prosbou o odpustenie hriechov – buď sa človek vyspovedá, alebo ak už nemôže hovoriť, tak ľútosť zaňho hovorím ja. Nasleduje rozhrešenie, a ak je schopný prijímať, tak mu udelím sväté prijímanie. Potom nasleduje pomazanie chorých.

Ako vyzerá? 

Najskôr citujem svätého apoštola Jakuba,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cirkvi na Slovensku

Koronavírus

      Rozhovory

      Slovensko

      Teraz najčítanejšie