Denník N

Psychológ: Keď mi dnes mladí hovoria, že im uteká život, vždy mi prebehne po chrbte mráz

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Dôsledkom krízy je aj to, že sme všetci akoby urobili krok späť, hovorí psychológ Petr Sakař. „Keď to trochu preženiem, tak kým generácia dospievajúcich sa dnes svojím konformným správaním podobá na prvostupniarov, ich rodičia sa niekedy správajú ako pubertiaci,“ vraví v rozhovore český psychológ, ktorý sa špecializuje na psychoterapiu detí a dospievajúcich.

Aká je puberta v čase pandémie? S akými problémami sa na vás dnes obracajú rodičia tínedžerov a samotní dospievajúci?

Mám pocit, že sa to až tak nemení. Určite to nie je tak, že by za mnou začali chodiť klienti s tým, že by mali problémy práve v súvislosti s covidom. Môže to byť aj tým, že keďže pracujem ako psychoanalytický psychoterapeut, spolupráca u mňa väčšinou trvá dlhší čas a za rok sa u mňa až tak veľa nových klientov v dlhodobej terapii neobjaví. Možno trochu pribudlo konzultácií rodičov, ktorí riešia domáce nezhody – „doma sa teraz viac hádame, už sa to nedá vydržať, možno sa rozvedieme, čo potom s deťmi?“ Stretneme sa dvakrát alebo trikrát, ale keďže nerobím párovú terapiu, riešime skôr otázku, ako na to zareaguje dieťa, ako mu to podať tak, aby bolo tých negatívnych dôsledkov čo najmenej.

No určite som postrehol, že sa mení aj obsah dlhodobých terapií a o tom, že pandémia ľudí ovplyvňuje, nemám najmenšiu pochybnosť. Cítiť to na všetkých. Aj ja to cítim sám na sebe.

Ako sa to prejavuje?

Dalo by sa povedať, že všetci prežívame nejakú krízu. Možno je to aj pre nás terapeutov a sociálnych pracovníkov príležitosť zažiť niečo z toho, čo sa väčšinou týka našich klientov – byť pod dlhodobým tlakom, s ktorým nemôžeme veľa urobiť.

Predtým sa vám to nikdy nestalo? Pred pandémiou ste to naozaj nikdy nezažili?

Pravdepodobne každý z nás zažil nejaký druh väčšej či menšej osobnej krízy, ale nikto z nás predtým nezažil nič podobné – veď celý svet sa dnes v istom zmysle zbláznil. Ekvivalentom toho sú možno vojnové udalosti, keď celý svet prepadne vojnovému šialenstvu. Nechcem to v žiadnom prípade zľahčovať. Nie som epidemiológ ani lekár a trochu ma dráždi – alebo v dobrom zmysle slova provokuje – etický rozmer toho, čo sa teraz deje. Na jednej strane jedných ochránime, na druhej strane iných obmedzujeme. Niekde idú peniaze prúdom a nikto ani nepochybuje o tom, že to treba zafinancovať, ale inde sa peňazí nedostáva.

Sú tu aj filozofické otázky: Aká je hodnota života? Kto má určovať, ktorý život sa má zachraňovať a ktorá sloboda sa kvôli tomu obetuje? Obetujeme financie alebo zdravie? Alebo obetujeme časť budúcnosti? To sú otázky, ktoré mi stále bežia v hlave a občas mi nedajú spať.

Vraveli ste, že sa mení obsah dlhodobých terapií. Ako konkrétne? Cítiť dnes v rodinách väčšie napätie?

Napätie – to je presne ono. Akoby do rovnováhy nastolenej v terapii zasiahol nejaký ďalší vonkajší tlak, ktorý pôsobí na všetko a na všetkých. Prejavilo sa to celkom reálne a hmatateľne – klienti rušia konzultácie alebo riešime obavu, „či to mám alebo nemám“. Covid sa stal aj samostatnou témou, je tu stále prítomný a nejakú časť sedení si ukrajuje, lebo sa rozprávame o tom, ako to človek prežíva.

Ako prežívajú dospievajúci sociálnu izoláciu? Mladí ľudia sa v období puberty postupne osamostatňujú, smerujú k nezávislosti od rodičov. Lenže teraz boli aj tí z nich, ktorí si už zvykli na samostatný život napríklad na internáte, nútení vrátiť sa do svojej detskej izby a znova sa podriaďovať pravidlám rodičov. Čo sa dnes odohráva v tých detských izbách?

Určite je to pre nich veľmi náročné. Nepripravujú sa dostatočne na to, aby boli dospelí, a či chcú, alebo nechcú, okolnosti

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

      Rodičovstvo

      Rozhovory

      Vzťahy

      Rodina a vzťahy, Veda, Zdravie

      Teraz najčítanejšie