Santé!

Prišla mi sms od tuarégskeho chalana, ktorému som v Alžírsku „operoval“ hnisajúce oko. Vidí dobre, keď vyťukal Bonne année. Na záver sme mu so synom ešte v lekárni v Tamanrassete kúpili lieky. Neviem, ako by mlčanliví Tuarégovia reagovali, keby sa niečo nepodarilo. Bolo to v horách pod pustovňou francúzskeho dezertéra Charlesa de Foulcoulda, autora prvého francúzsko-tuarégskeho slovníka. Neskôr ho pri nejakom povstaní zabili.

Musel som to urobiť. Od miesta štartu cesty bolo ďaleko a do cieľa ešte ďalej.

Tuarégovia s čelovkami pozorovali každý pohyb, odkedy som vytiahol nôž a kľakol si nad ležiace telo šoféra s chorým okom. Pár dní pred odchodom do hôr ho v noci zbili. Kameň do oka. Závideli mu prácu. Po roky trvajúcom vraždení sa turisti do hôr Ahaggaru nehrnuli.

Pevne mu držali nohy, ruky, hlavu. Ak sa mykne, vypichnem mu oko. Rana hnisala, nemalo význam vysvetľovať, že nie som lekár, iba bývalý vojenský zdravotník. Slivovicou obliaty nôž horel ako archanjelov meč. V šere kamennej chaty pôsobil magicky. Odrezaný chumáč krvavého hnisu padol do piesku. Aj keď nikto nepovedal ani slovo, zašeptal som „silencie!“, nevedel som si spomenúť, ako sa povie po arabsky ticho a zabudol som aj správny tvar vo francúzštine. Mladý Tuarég sa držal, sykol len pri výplachu oka propolisom riedeným minerálkou Evian.

– „In’š Allah!“, podal som Tuarégom ploskačku. Lokli si moravskej slivovice. Tma na horách padala rýchlejšie ako u nás. Noc bola tmavomodrá, obrysy vyhasnutých sopiek a na oblohe milión trblietajúcich sa hviezd.

– „Azrak.“ Pritakali, že obloha je modrá, hoci v skutočnosti bola čierna. Neviem, čo u nich znamená modrá, turbany majú modré. Traja mi podali cigaretu. Akoby unisono povedali „šukran“. Do ich ďakujem starší Tuarég ešte niečo povedal, asi verš z neznámej súry, a chcelo sa mi strašne spať. Odišli sme so synom do chaty a zaliezli do spacákov. Zdola bolo počuť, ako si naši kuchári a šoféri z bandasiek na vodu urobili bubny. Nocou sa nieslo híkanie divokých oslov. Do rána som nezažmúril oči.

Nasledujúce dni som mladému vyplachoval oko, hnisu bolo stále menej, na tretí deň žiadny. Naši kuchári sa tvárili, že sa ho musia na niečo opýtať, ale kontrolovali, či sa oko hojí. Hojilo sa.

Zaradil rýchlosť, podhustil pneumatiky, s úsmevom sfúkol piesok z kazety s tuarégskou hudbou.

– „Bien?“ – „Oui“. Akoby sme sa poznali roky. Zápisník sa plnil kresbami, tuarégskymi slovami a tešil som sa na skalné previsy, pomaľované pred tisíckami rokov tisíckami kresieb zvierat a ľudí, ktorí tu kedysi žili.

Mať usmiateho pacienta a byť lekárom musí byť zaujímavé. Viem, únava, stres, zodpovednosť. Ale ten pocit!

P. S. Na jar počas prvej vlny covidu Európa z balkónov tlieskala zdravotníkom. Potom prišiel strach z očkovania, ako keď ho z Turecka priniesla lady Wortley Montagu. Teraz mlčíme a predbiehame sa, kto bude očkovaný skôr.