Prelet nad kukučím hniezdom

O Igorovi Rusnákovi hovoril výborný režisér a pútavý rozprávač Miloš Pietor vtipný bonmot: „V divadle nikdy neviete, akú má režisér x smrteľnú chorobu, do koho je kritik y práve zamilovaný a kde je teraz Igor Rusnák zamestnaný.“ Igor bol hlavným hrdinom nikdy nenapísaného románu (rozľahlého ako Doktor Živago), v ktorom sú vedľajšími postavami divadelné hry, básne, filmové scenáre, divadlo, rozhlas, film, televízia aj noviny.

Ako tulák bol všade a nikde, premrznutý vystúpil z nevykúreného bratislavského rýchlika na Metafyzickej stanici Kysak, prestúpil do ešte nevykúrenejšieho osobného vlaku smer Prešov a na pár dní sa prišiel zohriať do divadla, aby sa po niekoľkých dňoch vytratil. Aj vysokoškolské štúdium začal v Prahe, ale skončil na bratislavskej VŠMU. Prešiel všetky možné štácie a zamestnania, pracoval ako dramaturg v rozhlase, vo filmovom štúdiu na Kolibe, v televízii, v trnavskom divadle, prešovskom divadle, o iných písal recenzie a pravidelné hodnotenia divadelných sezón. A medzi tým všetkým netrpezlivo a roztržito písal.

Keby sa narodil inde a vedel by šoférovať, kúpil by si starý autobus ako o pol roka starší americký spisovateľ Ken Kesey, autor knihy Prelet na kukučím hniezdom (diváci skôr poznajú oscarovú filmovú verziu Miloša Formana), a napísal román, ktorý by sme určite poznali. Žiaľ, nenapísal ho. Jeho humor sa trochu podobal na humor Woodyho Allena (a sám sa neho dosť podobal), takže by sa určite výborne čítal. Lenže Igor sa narodil do doby, kde sa stavali Trate mládeže, na objednávku písali romány o modrých vlnách modrých košieľ, na javiskách sa dojilo kozie mlieko a sústruhovalo a poézia nestála za nič. Nestál o štipendiá a pobyt v Budmericiach, pohodlnom spisovateľskom raji.

Líšky, dobrú noc

Po beatnicky si zbalil ruksak a odišiel do Naftových vrtov, národný podnik Gbely. Výsledkom bola útla zbierka poézie, smrdela skutočnými ľuďmi a voňala záhoráckou naftou. Bola to doba, keď spisovateľ podľa sovietskeho vzoru pricestoval tatraplánom na študijný pobyt do skutočnej bane, na družstvo a chvíľami predstieral skutočnú prácu. Výsledkom boli knihy, ktoré sa nedali čítať a neskôr ich pravidelne – a nie z politických dôvodov – vyraďovali z podnikových aj školských knižníc a dnes slúžia už len ako dekorácia artových kaviarní. Igor Rusnák tam však písal naozajstnú poéziu.

Niekde tam je začiatok jeho samotárskeho a trochu prekliateho písania. Aby to však nevyzeralo tak, že bol celoživotným outsiderom: nebol, zažil úspech, slávu aj ozajstné tantiémy. Možno trochu priskoro. Napísal na tú dobu odvážnu divadelnú hru Krok do tmy o skutočných ľuďoch, o emigrácii, a predovšetkým hru Líšky, dobrú noc, ktorá sa s veľkým úspechom uvádzala v SND. Prelom 50. a 60. rokov priniesol to, na čom dramatické umenie vždy stojí – pôvodné hry. Divadlá zažívali svoje zweigovské hviezdne hodiny, na repertoár sa dostávali kvalitné diela svetových autorov a po rokoch začali diváci chodiť do divadiel na súčasné a dobré hry domácich autorov. Vtedy sa tomu, trochu opatrne, poeticky – a hlavne predčasne – hovorilo odmäk.

V roku 1959 potichu zmizla z bratislavského námestia socha generalissima Stalina, v Leopoldove ešte sedeli politickí väzni, ale niečo sa predsa len zmenilo. To pravé slovo bolo nádej. V divadle sa hrali znepokojujúce hry Petra Karvaša, v rozhlase odvysielali nenápadnú, ale výbornú hru Polnoc bude o päť minút od Jána Soloviča (neskoršieho autora preceňovaných hier normalizačnej éry) a hrali sa predovšetkým Líšky, dobrú noc Igora Rusnáka. Aj súčasnosť mala silné témy.

Fatálne križovanie

Do divadla sa vrátili nepredstierané témy namiesto straníckej dogmy, na javisku stál celkom obyčajný človek a jeho morálne dilemy. Aj keď Igor pracoval ako dramaturg a scenárista vo filmovom štúdiu Koliba, nestretol sa s nastupujúcou filmárskou generáciou, ktorá vytvorila to, čomu sa hovorí Nová vlna. Rusnák hľadal drámu, o akú však mladí filmári nestáli. Fatálne križovanie. Napísal síce niekoľko vlastných filmových scenárov a adaptácií (Nevesta hôľ, Otec ma zderie tak či tak), ale v rutinných snímkach sa stratilo čaro a sila Rusnáka dramatika.

Aj preto sa vrátil do divadla. Ako vnímavý dramaturg kladúci inšpirujúce otázky, bezradne vyzerajúci anarchista a zároveň majiteľ skvostného humoru. Tak sme sa stretli pri mojej prešovskej absolventskej inscenácii hry Petra Kováčika Krčma pod zeleným stromom (1977). Bol aj na predpremiérovej generálke a mojom extempore pri vtedy bežne používanej tzv. schvaľovačke. Miestna stranícka komisia dávala (alebo nedávala) inscenácii anachronickú cenzorskú pečiatku Nihil obstat. Igor napísal provokatívnu recenziu, v ktorej porovnával prešovskú (tú prijal mimoriadne priaznivo) a bratislavskú (tú neprijal vôbec) inscenáciu rovnakej hry, a poslal ju do všemocného denníka Pravda. Vedúci redaktor kultúry sa ho spýtal: „Ste v strane, súdruh Rusnák?“  – „Pochopiteľne.“

Igor Rusnák síce v strane bol, lenže nie v komunistickej, to však redaktorovi Pravdy nenapadlo. Vysoká škola humoru. Aby socializmus vyzeral prijateľnejšie, v Československu existovali okrem komunistickej dve bezvýznamné strany s minimálnou členskou základňou, a práve v takej bol Igor. V Strane slovenskej obrody. Hovorilo sa, že ak chcel do nej niekto vstúpiť, musel čakať na smrť iného člena strany. Recenzia v Pravde vyšla.

Nenapísaná hra

Rozumeli sme si. Ako jeden z mála vtedy v prešovskom divadle vedel, kto je Ester Krumbachová, proskribovaná výtvarníčka a filmovú scenáristka. V znormalizovanom Česku žiadnu prácu nedostala, tak som ju pozval na prešovskú hosťovačku – scéna a kostýmy – do pripravovanej inscenácie hry Ulricha Plenzdorfa Nové utrpenie mladého W. Inscenáciu ministerstvo tesne pred premiérou zrušilo, ale na naše šťastie nie pre účasť Ester. Dôvodom bol autor, signatár východonemeckého Biermannovho listu, obdoby Charty 77. Depresívna Ester omladla o desať rokov a na dramaturgii Igor s Ester otvorili fľašu francúzskeho koňaku.

Ešte dvakrát som sa s Igorom stretol pracovne. Raz od vzniku dramatizácie málo známeho románu Julesa Verna Neuveriteľné dobrodružstvá Barsacovej výpravy v Afrike až po prácu na nádhernom divadelnom programe, ktorý bol zároveň stránkou dobových novín a krásnou mystifikáciou. S mladou autorkou dramatizácie Máriou Vojtekovou pracoval ako dramaturg a ten, kto prednáša na univerzite tvorivé písanie. Humor a inšpirácia.

A potom krásna téma, skutočný príbeh parníka Pentcho zo štyridsiatych rokov. Filmový scenár sme chceli pôvodne písať spolu, ale odrazu nám to nejako nešlo. Ani on, ani ja sme nemali skúsenosť z písania vo dvojici. Scenár sa vzpieral, nedal sa napísať bez dôkladnej prípravy, a tak sme sa rozišli. Igor však povedal, že ak by sa raz príbeh nakrúcal, rád bude na palube dramaturgom.

Ešte jednu hru chcel napísať, ale tú chcel napísať už dávno. Príbeh spolužiačky, volajme ju Titi, ktorá prirýchlo prežila stratené detstvo v Terezíne. Poznal som ju. Vážila si ho aj ho obdivovala, ale nikdy mu tie príbehy neprerozprávala, nikdy sa z ich tieňa nedostala a teraz, keby aj chcela, už nie je ani ona, ani on.

Potom urobil ten úžasný tulák Igor, ktorý sa nacestoval tisíce kilometrov v nevykúrených vlakoch po všetkých možných štáciách republiky, to, čo tuláci robia. Usadil sa štýlovo v tom najfádnejšom mestečku, na najfádnejšom sídlisku, aké existuje, tam, kde dávajú líšky dobrú noc. Niekto možno povie: napísal iba jednu hru. Ak myslí Líšky, má asi pravdu, ale nie je jediný, kto napísal iba jednu – ale naozaj dobrú.