Denník N

Prelet nad kukučím hniezdom

Vo veku 84 rokov zomrel slovenský spisovateľ, dramatik, dramaturg a publicista Igor Rusnák.

O Igorovi Rusnákovi hovoril výborný režisér a pútavý rozprávač Miloš Pietor vtipný bonmot: „V divadle nikdy neviete, akú má režisér x smrteľnú chorobu, do koho je kritik y práve zamilovaný a kde je teraz Igor Rusnák zamestnaný.“ Igor bol hlavným hrdinom nikdy nenapísaného románu (rozľahlého ako Doktor Živago), v ktorom sú vedľajšími postavami divadelné hry, básne, filmové scenáre, divadlo, rozhlas, film, televízia aj noviny.

Ako tulák bol všade a nikde, premrznutý vystúpil z nevykúreného bratislavského rýchlika na Metafyzickej stanici Kysak, prestúpil do ešte nevykúrenejšieho osobného vlaku smer Prešov a na pár dní sa prišiel zohriať do divadla, aby sa po niekoľkých dňoch vytratil. Aj vysokoškolské štúdium začal v Prahe, ale skončil na bratislavskej VŠMU. Prešiel všetky možné štácie a zamestnania, pracoval ako dramaturg v rozhlase, vo filmovom štúdiu na Kolibe, v televízii, v trnavskom divadle, prešovskom divadle, o iných písal recenzie a pravidelné hodnotenia divadelných sezón. A medzi tým všetkým netrpezlivo a roztržito písal.

Keby sa narodil inde a vedel by šoférovať, kúpil by si starý autobus ako o pol roka starší americký spisovateľ Ken Kesey, autor knihy Prelet na kukučím hniezdom (diváci skôr poznajú oscarovú filmovú verziu Miloša Formana), a napísal román, ktorý by sme určite poznali. Žiaľ, nenapísal ho. Jeho humor sa trochu podobal na humor Woodyho Allena (a sám sa neho dosť podobal), takže by sa určite výborne čítal. Lenže Igor sa narodil do doby, kde sa stavali Trate mládeže, na objednávku písali romány o modrých vlnách modrých košieľ, na javiskách sa dojilo kozie mlieko a sústruhovalo a poézia nestála za nič. Nestál o štipendiá a pobyt v Budmericiach, pohodlnom spisovateľskom raji.

Líšky, dobrú noc

Po beatnicky si zbalil ruksak a odišiel do Naftových vrtov, národný podnik Gbely. Výsledkom bola útla zbierka poézie, smrdela skutočnými ľuďmi a voňala záhoráckou naftou. Bola to doba, keď spisovateľ podľa sovietskeho vzoru pricestoval tatraplánom na študijný pobyt do skutočnej bane, na družstvo a chvíľami predstieral skutočnú prácu. Výsledkom boli knihy, ktoré sa nedali čítať a neskôr ich pravidelne – a nie z politických dôvodov – vyraďovali z podnikových aj školských knižníc a dnes slúžia už len ako dekorácia artových kaviarní. Igor Rusnák tam však písal naozajstnú poéziu.

Niekde tam je začiatok jeho samotárskeho a trochu prekliateho písania. Aby to však nevyzeralo tak, že bol celoživotným outsiderom: nebol, zažil úspech, slávu aj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie