Denník N

Jej otec zomrel pri leteckom nešťastí v Hejciach, mama na rakovinu: Aj dnes to občas vnímam ako nespravodlivosť

Gabika Čepičanová. Foto - archív G. Č.
Gabika Čepičanová. Foto – archív G. Č.

„Mala som problém radovať sa. Pýtala som sa samej seba, ako môžem žiť, keď to mojim rodičom nebolo dopriate. Potom som si uvedomila, že obaja rodičia, a všetci moji predkovia, sa spojili vo mne. Myslím si, že by chceli, aby som žila,“ hovorí Gabika Čepičanová.

Pred pätnástimi rokmi sa neďaleko maďarskej obce Hejce zrútilo vojenské lietadlo, ktoré smerovalo z kosovskej Prištiny na Slovensko a na ktorého palube boli príslušníci mierových síl KFOR. Leteckú haváriu prežil len jeden vojak, ostatných 42, vrátane vášho otca Vlastimila, zahynulo. V tom čase ste mali len 11 rokov. Na čo z tých udalostí si spomínate?

Ako prvé mi na um prichádza sneh a trojka zo zemepisu, ktorú som v ten deň dostala. Informáciu o havárii sme s mamou zaregistrovali večer. Pamätám si, že volala stará mama, či sme to videli a čo si o tom myslíme. Nevenovala som tomu pozornosť, pretože som vedela, že môj otec sa má vrátiť až v nedeľu a má priletieť z vojenského letiska v Kuchyni. Pokojne som odišla do školy. Kamarátky, ktoré vedeli, že môj otec bol vojak, sa ma na to pýtali, no ja som tomu neprikladala dôležitosť.

Keď som sa vrátila domov, mama ma čakala vo dverách. Okamžite som na ňu spustila, že som dostala trojku zo zemepisu, že ma to mrzí a známku si opravím hneď ďalší týždeň. Vtedy mi oznámila, že otec zomrel. Myslela som si, že si zo mňa robí srandu. Povedala som jej, že to je fakt blbý vtip. Bohužiaľ nebol.

Potom si už spomínam iba na to, že som napísala správu kamarátkam. Na druhý deň prišli ku nám domov, jedli sme palacinky. Odvtedy si pamätám len útržky. Obrazy, žiadne emócie. Ležala som na gauči a pozerala zábery spravodajskej televízie, ktoré nehovorili nič nové, len sa opakovali stále dokola.

Mama vám dovolila pozerať zábery z havárie?

Dovolila. Chcela som to pozerať. V tom momente ma jednoducho zaujímalo, čo sa udialo. Bola som toho súčasťou. Dialo sa to mne, aj keď som bola dieťa.

Zábery zo štátneho pohrebu – 42 rakiev vedľa seba v športovej hale – si mnohí pamätáme dodnes. Bola to veľmi emotívna rozlúčka, prežívala ju snáď celá krajina, aj tí, ktorých sa osobne strata nedotkla. Predpokladám, že pre vás to muselo byť oveľa silnejšie, hoci ste boli ešte malá. Mení sa tá spomienka rokmi?

Keď to celé takto sumarizujete, búši mi srdce. Mám pocit, že mi to zmenšuje dušu. Pulzuje to vo mne. Na tom pohrebe sa totiž udialo niekoľko pre mňa traumatických vecí. Neviním za ne nikoho, proste sa stali. Chcem veriť, že všetci robili najlepšie, ako mohli a vedeli. Uvedomujem si, že v krátkom čase usporiadať a logisticky zvládnuť štátny pohreb takéhoto rozsahu, na ktorom bolo prítomných 72 rodín pozostalých, muselo byť veľmi náročné.

Čo sa stalo?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcast Denníka N

Rozhovory

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie