Denník N

Scrabble v čase korony

Foto - TASR
Foto – TASR

Naivne som veril, že covid zo svojej mysle vytlačím zdokonaľovaním sa v spoločenskej slovnej hre.

Hrám scrabble. Každý deň. Už takmer rok, od prvého dňa, keď nám koronakríza, ako hovoria optimisti, darovala čas. Na scrabble, chcel som vtedy dodať zlomyseľne, a k tomu ešte, že Danajský dar, no ovládal som sa, lebo v našej dvojčlennej domácnosti boli na scrabble dva diametrálne odlišné názory.

Scrabble, táto „spoločenská hra číslo jeden na celom svete“ sa teda stala pevnou súčasťou nášho každodenného režimu, súčasťou, ktorú by som hravo oželel, ale zmes lásky, empatie a racionálneho prístupu ma deň čo deň pokorne usádzala k hraciemu stolu, kde na mňa už čakala natešená súperka.

Jej závislosť od tejto hry je nefalšovaná a nemá nič spoločné s touto bláznivou covidovou dobou. Do scrabblu sa zamilovala okamžite, ako k nám tento vynález newyorského architekta Alfreda Moshera Buttsa dorazil. Vtedy, pred štvrťstoročím, bolo všetko inak, vymýšľanie slov za použitia kameňov s písmenkami v rôznej bodovej hodnote sa aj mne trochu pozdávalo, no môj vzťah k tejto novinke bol rezervovaný a šiesty zmysel mi signalizoval akési nejasné budúce ohrozenie.

Roky ubiehali, v našom širokom priateľskom spoločenstve sa však na letných či zimných dovolenkách vytvorila stabilná dámska zostava, ktorá po večeroch holdovala scrabblu, dokonca bratislavská sekcia tejto zostavy sa pravidelne raz týždenne stretávala, aby saturovala svoje scrabblovské potreby a neprenášala ich do svojej, a teda ani našej domácnosti. Upokojil som sa.

Covid však udrel náhle a rovnako náhle sa po pár dňoch u nás objavil na stole scrabble. „Aspoň nám rýchlejšie ujde čas,“ dozvedel som sa odpoveď na nevyslovenú otázku.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie