Denník N

Život je nemocnica, v ktorej si musíte pomôcť sami. Čierna vízia sveta Jany Juráňovej

Román Naničhodnica je možno temnejší, než by si druh homo sapiens zaslúžil.

Život sa začína v nemocnici a často sa tam aj končí. V období medzi tým sa snažíme zdravotníckym zariadeniam vyhýbať. Keď sa už do nich dostaneme, je v našom i všeobecnom záujme, aby to bolo na nevyhnutný čas.

Čo však v prípade, ak sa nemáte kam vrátiť?

Hlavná hrdinka nového románu Jany Juráňovej Naničhodnica (Aspekt, 2020) sa stáva obyvateľkou nemocnice. Nie na lôžku, ale na chodbách, toaletách, v čakárňach a kumbáloch. Okolo tohto existenciálneho námetu sa nabaľuje príbeh, ktorý v čase pandemickej krízy pôsobí autenticky a mrazivo. K dokonalosti mu ale malý krôčik chýba.

Nemocnica ako model

„Centrálny príjem je ako nebeská brána. Alebo pekelná, podľa toho, kto a akým spôsobom vchádza.“ Pri čítaní Juráňovej novinky od začiatku zaujme metafora nemocnice ako dejiska ľudského života.

Osemdesiatnička Ľudmila nemá po skončení hospitalizácie kam ísť, a tak sa udomácňuje v priestoroch špitála. Cez deň sa snaží splynúť s osadenstvom čakární, čo pri jej nenápadnosti či až neviditeľnosti najprv nie je zásadný problém. Vie, kde sú rizikové miesta možného odhalenia, skúma priestorové rozloženie zdravotníckeho zariadenia, hľadá body možného úkrytu, hygieny, nocľahu.

Postupne si zostaví model základnej existencie. Zorientuje sa v spôsobe fungovania nemocnice a z dostupných zdrojov vznikne minimalistický životný program. Kľúče od záchoda, zabudnutá miestnosť na spánok, radiátor na sušenie prádla, banán z bufetu. Život ohlodaný na dreň, ale stále sa držiaci dôstojnosti, žiadajúci len pokoj, teplo a bezpečie.

Dôchodkyňa Ľudmila si nemocničné dobrodružstvo nevolí, je jediným východiskom ženy, ktorá ostala sama. Jej bizarný príbeh len posilňuje uvedomenie, že v podobnej situácii končí mnoho starších ľudí, hoci ešte môžu mať luxus vlastných štyroch stien.

V putovaní chodbami s ordináciami sa však môže nájsť každý. Juráňová zručne načrtáva scenáre nemocničných hierarchií, pravidiel, zákazov a obmedzení, ktoré v tomto prostredí vládnu. Každý návštevník chce vyriešiť svoj problém, no musí vedieť, kedy a kde sa vyskytnúť, s kým a ako komunikovať, čoho sa vyvarovať a ako nestratiť hlavu. Je to ako korčuľovanie skutočným životom.

Mýtus nezištnej pomoci?

Keby sa Juráňová obmedzila na tento takmer kafkovský motív pobytu v paláci starostlivosti,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie