Mať odvahu byť…

Autor je spisovateľ

Záver skladby Soft November Music mi zakaždým vohnal do hrdla náhlu príkru úzkosť. Nie nepríjemnú. Skôr existenciálnu. Deväť ostrých nôt. Tri krátke, tri dlhé, tri krátke. SOS. A opakovane. Save-Our-Souls – zachráňte naše duše. Trochu nepatričný výkrik pre skladbu, ktorá sa priamo dotýka šťastného a víťazného momentu, akým bola Nežná revolúcia, nemyslíte? A presne takého si Romana Bergera zapamätám. Ako človeka, ktorý vždy dychtil po celej pravde a nie len po jej jednom výseku ožiarenom kužeľom pekného svetla. Ako človeka, ktorý sa aj vo víre najväčších osláv dokázal v jednom momente obzrieť cez plece, aby sa uistil, či sa k nám neblíži nejaká nová pohroma. A potom aj v blikaní ohňostrojov vyslal varovný signál.

„To SOS som neskôr preložil na ,Zachráňme si navzájom naše duše,ʻ“ napísal mi v jednom z listov, ktoré sme si vymenili pred pár rokmi. Áno, „navzájom“. To znamená, že všetci dýchame ten istý vzduch, všetci obývame tú istú planétu a spolu-pracujeme aj na tom, aby to tak zostalo. Vyzdvihoval aj prostú odvahu byť. Popri všetkom. A napriek všetkému. Inak to nemá zmysel.

Istý čas sme sa stretávali v jednej hotelovej reštaurácii. Vážil som si, že ma prijal za seberovného partnera do debaty, hoci oproti nemu som bol (a stále som) len nevycválaný študent. A zároveň ma vždy tešila vzájomná radosť zo spoločného posedenia a jeho až akýsi nezbedný úsmev, keď som navrhol, aby sme si vzali svoje poháre s červeným a prešli do fajčiarskej časti.

Veľa sme hovorili o minulosti. Veľa sme uvažovali o tom, akým spôsobom by sa mali mladí ľudia zoznamovať s minulosťou. A zakaždým sme dospeli k názoru, že najlepšia je osobná skúsenosť, dotyk, niekedy možno až úder. Skrátka, najlepší dejepis je taký, po ktorom zostávajú jazvy, alebo aspoň podliatiny.

Veľa sme hovorili aj o svojich strachoch, ktoré boli veľmi podobné. Strach z minulosti, ktorá sa prevráti ako rukavica a znova sa vráti – nasadená na tej istej ruke.

A potom tu bolo jeho Adagio č. 2 s podtitulom „Pokánie“. Vždy keď sa mi do hrdla nahrnula náhla úzkosť, táto skladba pôsobila ako rozpúšťadlo a často mala až akýsi očisťujúci efekt. Zakaždým mi cez ňu pripomenul, aký dôležitý je dialóg. A tiež, že oveľa dôležitejšie ako sformulovať presnú myšlienku a prekričať partnera je umenie a schopnosť počúvať a súznieť. Roman Berger ma zakaždým vypočul. Aj moje nahnevané a zúrivé prejavy, keď som si zúfal, že o ľuďoch, ktorí bezmocne miznú vo vlnách Stredozemného mora, uvažujeme len v rovine čísel a kvót. Spomínam si na to, ako sme sa v ten večer objali. Nešikovne a mocne.

Je mi hrozne smutno, že posledný tón toho SOS sa predĺžil a znie – dlho, vytrvalo…

Zostáva však túžba po vzájomnej záchrane našich duší, tá je živá. Prial by som si, aby sme ju vypočuli. Aby sme sa aj my dokázali obzrieť cez plece a skontrolovať, či sa na nás nevalí nejaká nová pohroma. Aby sme mali odvahu byť.