Neznámy Žilinčan Dionýz Lénard ušiel nacistom a svedčil o ich zverstvách už v roku 1942
Bolo to jedno z prvých svedectiev o tom, čo sa deje v nacistických koncentračných táboroch v Poľsku. Lénardov list mal viac ako štyridsať strán.
Ten chlapec nemal ani 160 centimetrov. Na dobových fotografiách spred druhej svetovej vojny vidieť štíhleho dvadsiatnika s čiernymi vlasmi a tmavými očami, pri ktorom by azda každý pôsobil vysoko. Ani len jeho matka nebola nižšia.
Napriek svojej výške dokázal Dionýz Lénard to, na čo sa neodvážilo mnoho fyzicky zdatnejších. Oklamal nacistických strážcov v koncentračnom tábore Majdanek a ešte v roku 1942 ušiel na Slovensko, aby varoval ostatných Židov pred zločinmi esesákov.
Málo známy príbeh Žilinčana, ktorý celý život sníval o tom, že sa bude venovať literatúre, opísal na konferencii na pamiatku známejších židovských utečencov Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu historik Ján Hlavinka z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Lénardovmu osudu sa venoval mesiace a z väčšej časti sa mu podarilo zrekonštruovať, čo sa s týmto slovenským hrdinom počas vojny dialo.
Čašník z Tel Avivu
Dionýz Lénard, ktorý sa v niektorých prameňoch spomína aj ako Daniel, sa narodil v Budapešti ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny, zrejme v roku 1912. Po vojne sa s rodičmi presťahoval do Žiliny, kde žil až do roku 1933.
Keď dospel, podobne ako množstvo jeho rovesníkov odišiel do Palestíny, kde mal podľa predstáv vtedajšieho mladého sionistického hnutia vzniknúť židovský štát.
Lénard pracoval ako čašník v Tel Avive a o dva roky sa za ním prisťahovali aj jeho rodičia a sestra Rachel. No všetci boli v krajine ilegálne. Britské úrady, ktoré medzi vojnami územie Palestíny spravovali, celú rodinu zakrátko poslali späť do Československa. Kedy to presne bolo, nevieme, no už v roku 1937 sa Lénard objavuje v Prahe, kde presviedča slovenského karikaturistu Štefana Bednára, aby ukázal jeho básne českým spisovateľom.
„Bol rozhľadený v svetovej poézii, ale jeho básne boli dosť staromódne,“ opisoval Bednár stretnutie po vojne. Lénard, ktorý mal podľa niektorých spomienok používať pseudonym Karol Lomnický, v literatúre nikdy neprerazil, i keď veľmi chcel. „Moja mama mi vždy hovorila, že by som s ním mala veľa spoločného,“ spomína pre Denník N Lénardova neter Orly Anschel Peled, ktorú historik Ján Hlavinka vypátral v Izraeli. „Hovorila, že mal dušu umelca.“
Po roku 1937 sa stopa po Lénardovi nakrátko stráca. Veľmi pravdepodobne sa snažil opäť vrátiť do Palestíny, tentoraz legálne. No nikdy sa mu to nepodarilo. Pred zostrujúcou sa protižidovskou politikou nového Slovenského štátu neušiel, na rozdiel od jeho sestry, ktorá sa vďaka kontaktom s prívržencami sionistického hnutia presťahovala do Dánska a neskôr do Švédska.
V roku 1941 sa Lénard prihlásil do pracovného strediska pre Židov v Svätom kríži nad Hronom. Ako bývalý čašník pracoval v kantíne, no priradili mu aj ďalšie manuálne práce. Práve v tomto stredisku sa mu na jar 1942 dostal do rúk obežník, ktorý informoval Židov, že budú vysťahovaní do Poľska na sezónne práce. O tom, že v skutočnosti ide o deportácie do táborov smrti, sa v obežníku, samozrejme, nepísalo.
Na ceste do tábora Majdanek
V tom čase už zasnúbený Lénard mal nastúpiť do transportu do Majdanku v zbernom tábore v Novákoch. Už tu sa stretol s brutalitou slovenských príslušníkov Hlinkovej gardy, ktorá deportácie zaisťovala. „Opisuje scénu, ako jeden z gardistov niekoho skopal len preto, že nemal na oblečení našitú žltú Dávidovu hviezdu,“ rozpráva Hlavinka.
Mladého Lénarda šokovali aj slová nemeckého poradcu prideleného do nováckeho tábora. Židov pri odovzdávaní cenností varoval, že ak po prechode hraníc u niekoho nájdu niečo hodnotné, potrestajú ho zastrelením. Lénard najprv nerozumel, prečo sa pri obyčajnom sťahovaní na sezónne práce Nemci vyhrážajú trestami smrti, no s každým ďalším zážitkom mu bolo jasnejšie, o čo v Poľsku v skutočnosti ide.
Naznačil mu to neľudský transport v dobytčích vagónoch, kde dva dni nedostali piť, ale aj správanie litovských a ukrajinských strážnikov Majdanku, ktorí väzňom núkali pohár vody výmenou za ich oblek. „Pritom sme vtedy ešte nevedeli, že všetko je len predohra a skutočnosť je ešte o moc surovejšia,“ napísal Lénard neskôr vo svojom svedectve.
Pôvodne zajatecký tábor Majdanek začali Nemci budovať na jeseň 1941, neskôr plány rozšírili o časti pre židovských väzňov. V čase, keď Lénard do tábora prišiel, čiže na prelome marca a apríla 1942, bol Majdanek stále vo výstavbe. Vojnoví zajatci aj súkromné firmy tu stavali nové baraky, ktoré obohnali plotom a strážnymi vežami, a medzi ne osádzali šibenice.
Čašník zo Žiliny tu strávil niekoľko nasledujúcich týždňov, potom sa odhodlal na útek. Nezažil tak inštalovanie prvých plynových komôr, ktoré sem nacisti doviezli po lete 1942. No aj tak je obraz tábora, ktorý neskôr Lénard vykreslil, hrozivý. Väzňov trápili choroby, vši, ale najmä dennodenná brutalita strážcov. Strava pripomínala skôr pomyje a život človeka tu nemal v podstate žiadnu hodnotu.
„Bársaké zviera malo väčšiu cenu než my,“ napísal Lénard vo svojom neskoršom svedectve. „Polovica týchto (ľudí) umre prirodzeným spôsobom, jestli ovšem nazývame prirodzeným spôsobom, keď niekto umre predčasne vysilením. Druhá polovica potom umierala smrťou násilnou.“
Lénard sám videl niekoľko zločinov spáchaných na slovenských Židoch. Spomína, ako sa jeden z nich pošmykol na rozmočenom blate, padol priamo pod esesáka a pri páde sa nechtiac dotkol jeho uniformy. Strážca ho za to bez milosti zastrelil. Zavraždený bol aj ďalší Žid z Nitry, ktorý sa podľa esesákov priveľmi priblížil k drôtenej ohrade tábora. Trest smrti tu na väzňov čakal za tie najmalichernejšie prečiny. Lénard na vlastné oči videl, ako strážcovia zastrelili vyhladovaného mladého väzňa, ktorý ukradol jeden surový zemiak.
Plán na útek
Lénard sa začal pripravovať na útek už počas mája 1942. Pôvodne s dvomi spoluväzňami zo Slovenska, Strasserom a Schlesingerom, nakoniec sa však na cestu vydal sám. Chcel si zachrániť život, dostať sa k svojej snúbenici a rodičom, ale aj varovať ostatných. Ako sám napísal, jeho cieľom bolo „vplývať na sily, ktoré sú ešte v stave zabraňovať rozšíreniu tejto katastrofy. Dojsť silou mocou na Slovensko a informovať ešte doma ostalých a ostatné židovstvo o najväčšom podvode svetových dejín“.
Počas jednej soboty na začiatku júna 1942 sa ukryl medzi stavebný materiál určený na stavbu ďalších barakov a počkal, kým sa zotmie. Podobný trik o dva roky neskôr zopakovali aj Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorí, samozrejme, o Lénardovi nikdy nepočuli. Vo vyhladzovacom tábore Osvienčim zaliezli medzi naukladané drevené dosky, kde prečkali vyhlásený poplach, a potom sa nepozorovane dostali z Osvienčimu von.
Takto sa útek podaril aj Lénardovi, no časť svedectva, ktorá opisovala samotnú cestu z Majdanku na Slovensko, sa v izraelských archívoch z väčšej časti nezachovala. Vie sa len, že bol niekoľkokrát odkázaný na pomoc miestnych Poliakov a oni mu ju skutočne poskytli.
Na Slovensko sa Lénard dostal niekedy v lete. Počas nasledujúcich mesiacov sa jeho stopa opäť stráca, jasné len je to, že svojich rodičov doma už nenašiel. Ešte 29. apríla 1942 ich previezli do Osvienčimu, odkiaľ sa nikdy nevrátili.
Lénard spísal všetko, čo v Majdanku videl, niekedy na prelome rokov 1942 a 1943. Svedectvo síce nie je datované, ale v niektorých pasážach reaguje na články nemeckého novinára Fritza Fialu publikované v švajčiarskom Grenzbote a ktoré slovenské noviny prebrali. Tieto propagandistické texty zastierali skutočné dianie v nacistických táboroch v Poľsku. „Lénard tie články kritizuje a dokazuje, že to nie je tak, ako Fiala píše,“ vysvetľuje Hlavinka.
Čo sa dialo so svedectvom
Viac ako štyridsaťstranový list opisujúci dianie v tábore Majdanek Lénard podpísal ako „Šaňo“, aby ho nemohol prezradiť. Na Slovensku sa svedectvo dostalo k rabínovi Arminovi Friederovi a v máji 1943 aj k Samuelovi Hoffmanovi, pracovníkovi Ústredne Židov z Bratislavy.
Ústredňa Židov bola jediná režimom povolená organizácia združujúca Židov, ktorí po transportoch zostali na Slovensku. Lénard sa s Hoffmanom stretol po tom, čo ho niekto udal po mesiacoch skrývania sa, počas ktorých sa živil napríklad aj umývaním okien pre firmu Puritas. Zatkli ho a previezli do Sústreďovne Židov vtedajšieho policajného riaditeľstva na Göringovej ulici v Bratislave.
V tomto čase sa mala správa o nacistických hrôzach dostať aj k jednému z policajných úradníkov, ten ju však svojim nadriadeným neposunul. „Keď sa Hoffman po vojne do budovy vrátil, našiel tu neporiadok a medzi ním aj roztrhaný Lénardov elaborát,“ vysvetľuje Hlavinka.
Lénarda následne previezli do Pracovného tábora pre Židov v Seredi, kde ho väznili od 8. júna 1943 do februára 1944. V táborovej kartotéke je na jeho karte poznámka, že v tomto mesiaci z tábora „zbehol“. To znamená, že sa mu opäť podarilo ujsť.
Je možné, že sa pokúsil dostať do Maďarska, ktoré európski Židia dlhý čas považovali za najbezpečnejšie útočisko, no isté je, že počas leta 1944 sa už skrýval v okolí Žiliny, lebo odtiaľ poslal zakódovaný list svojej sestre Rachel do Švédska. V ňom jej prezradil, čo prežil, aj to, že ich rodičia zrejme zahynuli v Poľsku. „Ten list som nečítala, lebo nerozumiem jazyku, v ktorom bol písaný,“ hovorí Lénardova neter Orly Anschel Peled. List bol napísaný v nemčine.
„No moja mama mi o ňom hovorila. Viem napríklad, že v nich používal termín ‚Poldi-báči‘ ako označenie pre Poľsko. Bol som u Poldi báčiho, písal o čase, keď bol väznený v tábore.“
Tretíkrát neutiekol
Lénardovi sa podarilo z táborov pre Židov ujsť dvakrát, no tretí raz už zrejme nie. Po potlačení Slovenského národného povstania ho 23. novembra 1944 zaistili na strednom Slovensku. Opäť sa dostal do tábora v Seredi, ktorý však už v tom čase strážili Nemci a organizovali tu obnovené transporty Židov zo Slovenska.
V tom čase 33-ročný Lénard dorazil v decembri 1944 do nemeckého koncentračného tábora v Sachsenhausene, kde ho nasadili na nútené práce pre firmy Heinkel a Siemens. Začiatkom februára 1945 ho previezli do ďalšieho koncentračného tábora v Buchenwalde.
Ako zistil historik Ján Hlavinka, jeho meno alebo väzenské číslo 85936 sa spomína v ešte dvoch dokumentoch. Prvým je evidencia pacientov vo väzenskej nemocnici Ohrdurf zo 7. marca 1945. Druhým je povojnový zoznam väzňov, ktorí prežili tábor Buchenwald po jeho oslobodení 11. apríla toho istého roku.
Tento zoznam však obsahoval mnoho chýb a i keď je možné, že sa konca vojny naozaj dočkal, od tejto chvíle o Dionýzovi Lénardovi žiadne správy nie sú. Pravdepodobnejšie teda je, že v Buchenwalde zahynul.
Jeho svedectvo transporty Židov ani nacistické vyvražďovanie nezvrátilo, no je isté, že počas dvoch rokov, keď sa pohyboval po Slovensku, o ňom mnohým povedal. A mnohí teda aj vedeli, s čím môžu rátať, keď sa po porážke SNP transporty obnovili.
„Jeho pamiatku a pamiatku celej rodiny, ktorú sme počas tých strašných dní stratili, si stále zachovávam,“ hovorí jeho neter žijúca v Izraeli. „Som druhá generácia po holokauste so všetkým, čo k tomu patrí. Holokaust, ale najmä hrdinský príbeh môjho strýka je dodnes súčasťou môjho života.“
Dva úryvky z Lénardovho svedectva
(v dobovom pravopise)
Príchod do tábora v Novákoch
Pomaly došly sme do Novák. Zvečerievalo sa než sme došli peši do tábora. Vošli sme bránou do tábora, kde nás rozostavili na dvore a čakali sme na ďalšie. Toto čakanie bolo dosť dlhé, trvalo asi 4 hodiny a okrem niekoľko drobných epizod ako zauch, kopancov, ktoré sa sem tam tomu-ktorému dostali, nestalo sa mnoho.
Hneď po našom príchode mal som možnosť zkontrolovať vtip a duševnú úroveň jedného tamojších mocipánov. Niektorí z našich súdruhov utrpení nemali totiž dobre našité hvizdy, resp. sa im vo vlaku utrhly, čo bolo v tejto tlačenici vemi ľahko možné. I začala sa komedia.
„Tak Židia, aby ste vedeli, tu neprišli ste kšeftovať, tu musí byť poriadok, rozumel ste Jajteles? /kopanec/ Každý Židák musí mať hviezdu ako to už Pán Boh prikázal, Móric, stojíš rovno! /kopanec, facka/ Kto nebude mať zajtra prišitú hviezdu poriadne ten uvidí také hviezdy, aké ani Abraham nevidel. Vy, ako sa Voláte, obracia sa na Šťastného, aby každý mal zajtra tak prišitú hviezdu ako on, potom bude Šťastný a príde do neba, rozumel si Icik?
Pomoc od Poliakov
Okolo 6 hod. blízo dediny zachytil ma, nie síce silný, ale hustý dažd a ja utiahol som sa pod gaštanový strom. Tento mohol byť od dediny tak na 500 metrov vzdialený, ležal v poli preto som myslel že sa pod ním môžem vyspať a urobil som aj tak. Tretí deň ráno, cítil som sa už veľmi slabým, preto rozhodol som sa, jedlo si obstarať, nedbajúc ev. rizik.
Vošiel som do obce, práve ženy a dievčatá vynášali niekde mlieko v konvách. Začiel som do niekoľko domov s dotazom, či by mi nepredali mlieko. Pretože som polsky nevedel skoro ani slova, vyprával som lámavou slovenčinou. Na jednom mieste mi povedali, že nemajú, lebo kráva sa otelila, inde, že mlieko odovzdali atď. Tak som prešiel asi 15 domov, ale jedla som nikde nedostal.
Toto sa mi zdálo už byť sprostým a nechtiac zbudiť pozornosť, bral som sa preč z dediny. Za dedinou tak asi pol hodiny, hoci som zbadal pekný domček s hospodárstvom nevidel som nikoho na blízku, kto mi škodiť mohol, preto som tam zašiel.
Doma boli dvaja mladíci, jeden asi tak 24 a druhý 20 ročný. Rozpovedal som aj týmto moju žiadosť a chcel som kúpiť mlieko. Oni mi potom vysvetlili, prečo mlieko dostať, že je totíž v Polsku povinné odovzd*anie mlieka / ale aj vajiec, obilia, zemiakov atď./ ale že majú mi daju troche kávy. Začali so mno rozprávať a vysvitlo, že gazdovstvo patrí ich matke, vdove, ktorá išla niečo nakúpiť do Lublina preto ostali sami doma.
Ohľadom mňa vyprával som im, že som Maďar / vedel som, že Poliaci sympatizujú s Maďarmi /., ktorý som pracoval u “ Batu “ v Maďarsku, že ma Maďari vyšupovali na polské hranice a teraz, že som na ceste semSzvenákun kde ešte mám dakých príbuzných.
Medzi vyprávaním zazrel som zelenú uniform blížiť sa na bicykli. Až sa bicykel zastavil pred domom, v ktorom som bol. No, myslel som si, už je s Tebou špatne, niekto ma akiste sledoval, keď som vošiel a udal mňa. Chlapci ma rýchlo strčili do komory a ja tam vyčkával v strachu pred blížiacimi sa udalostami. Za chvílu ma chlapci vyvolali a upokojovali. Bol to len vojak z Lublina, ktorý prišiel pre vajcia.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
