Denník N

Amerika získa imunitu voči trumpizmu. Dúfajme

Na Kapitol liezli aj po stene. Foto - TASR/AP
Na Kapitol liezli aj po stene. Foto – TASR/AP

Nie je náhoda, že sa moderná americká politika dostala do svojho najnižšieho bodu práve v čase, keď sa, ako sa zdá, blížila k vrcholu tretia vlna šírenia covidu-19.

Autor je britsko-americký historik

Veľké pandémie často prichádzajú ruka v ruke s náboženskou či politickou nákazou. Vo svojej knihe Dejiny peloponézskej vojny Tukydides zaznamenáva, ako počas moru, ktorý medzi rokmi 430 a 426 pred Kristom zdevastoval Atény, ľudia, ako sa zdalo, stratili svoj morálny kompas. „S tým, ako katastrofa prekročila všetky hranice, sa z obyvateľov, ktorí nevedeli, čo sa s nimi stane, stávali úplne ľahkomyseľní ľudia, ktorým nezáležalo na ničom, či už to bolo posvätné, alebo nie… Vytrvalosť v tom, čo ľudia volali česť, nikto neoceňoval… Strach z bohov či zákonov neexistoval a nebolo človeka, ktorý by tomu bránil.“ Ľahostajnosť voči náboženstvu i zákonu podkopali slávnu demokraciu tohto mesta, čo viedlo k zmenšeniu počtu obyvateľov, ktorí neboli aténski občania, a nakoniec aj k obdobiu oligarchie, ktoré sa začalo v roku 411 pred Kristom.

Pandémie ruka v ruke s extrémizmom

Počas epidémie čiernej smrti, ktorá sa rozšírila po Európe v štyridsiatych rokoch 14. storočia, sa od mesta k mestu túlali skupiny flagelantov, ktorí sa rituálne bičovali, pretože chceli odčiniť Boží hnev. Skupiny s menami ako Nosiči kríža, Flagelantské bratstvo či Bratia kríža nosili biele rúcha s červeným krížom na hrudi i chrbte a podobne to bolo aj s pokrývkou hlavy. Pri príchode do mesta bratstvo zamierilo do kostola, vytvorilo kruh a ľahlo si na zem – tvárou dolu a s rukami roztiahnutými ako pri ukrižovaní. Na príkaz „vstaňte v mene čistého mučeníctva“ sa jeho členovia postavili a začali sa biť koženými bičmi zakončenými železnými hrotmi, spievali hymny a opakovane sa vrhali na zem – podľa dobového zdroja – „akoby zasiahnutí bleskom“.

V tomto prípade fungovalo čosi viac ako masochizmus. Flagelanti boli mileniálnym hnutím s potenciálne revolučnou agendou, ktorá sa vysmievala autorite duchovenstva a kanalizovala ľudový hnev na židovské komunity. Tie boli obviňované zo zlomyseľného rozširovania moru a masakrovali ich pre to v množstve miest, zvlášť vo Frankfurte nad Mohanom, Mohuči či v Kolíne nad Rýnom.

Najhoršia pandémia modernej éry, ktorá sa nesprávne nazýva španielskou chrípkou, v rokoch 1918 až 1918 koincidovala s vlnou násilných revolúcií, pri ktorých sa myšlienky Vladimíra Iľjiča Lenina a ďalších boľševikov prehnali Ruským impériom a podnietili proletárske povstania po celom svete. Mnohí konzervatívci (vrátane Winstona Churchilla či Herberta Hoovera) explicitne hovorili o more boľševizmu. Churchill bol touto metaforou zvlášť nadšený. V článku z roku 1920 nazvanom Jedovaté nebezpečenstvo brojil proti „otrávenému Rusku, infikovanému Rusku, morom zasiahnutému Rusku, Rusku s ozbrojenými hordami…, ktoré sprevádzajú a predchádzajú ich roje hmyzu prenášajúceho týfus zabíjajúci ľudské telá a politické doktríny ničiace zdravie a dokonca dušu národov“.

Najradikálnejší antiboľševici v Európe (medzi nimi aj Adolf Hitler) používali podobné biologické metafory (rasová tuberkulóza), aby charakterizovali nielen ideológiu sovietskeho režimu, ale aj Židov, ktorých považovali za Leninových spoločníkov. Americká pravica v tridsiatych rokoch bežne tvrdila, že Hitler – slovami nemecko-amerického básnika Georgea Sylvestra Vierecka – „zachránil celú Európu pred červeným morom boľševizmu“. V skutočnosti bol, samozrejme, sám Hitlerov národný socializmus smrteľnou nákazou, ktorá sa rozšírila medzi nemeckým obyvateľstvom spôsobom, ktorému majú historici dodnes problém porozumieť.

Demagóg, našťastie nekompetentný

Preto som s najhlbšou úzkosťou sledoval udalosti, ktoré sa odohrali vo Washingtone začiatkom januára, keď do Kapitolu vtrhol dav vybičovaný revolučným zápalom prezidenta Donalda Trumpa a rozhodnutý prerušiť potvrdenie výsledkov hlasovania Zboru voliteľov kongresom, čo bol posledný krok ústavou predpísaného procesu prezidentských volieb.

Nezáleží na tom, aký cudzí pojem chcete použiť – prevrat, puč, autogolpe –, isté však je, že od tretieho novembra sa Trump pokúšal zvrátiť výsledok prezidentských volieb, ktoré prehral, používal mafiánsku taktiku (len sa započúvajte do jeho výzvy Bradovi Raffensbergerovi, ministrovi vnútra štátu Georgia) i cynickú právnu výzbroj. V prvú tohtoročnú stredu nielenže hecoval dav, ale neskôr aj povedal, že ho „miluje“ za to, čo urobil. Tým jasne porušil svoj sľub, ktorý zložil pri nástupe do funkcie, že bude „zachovávať, chrániť a obraňovať Ústavu Spojených štátov“.

V angličtine existujú pre to, čo Trump urobil, dokonale pasujúce slová. Ak by ste prebudili otcov zakladateľov a spýtali sa ich na ich názor, použili by ich. Trump je demagóg, ktorý by chcel byť tyranom a ktorého pohŕdanie vládou práva a podnecovanie protištátnej činnosti a vzbury boli našťastie pre nás všetkých zmarené jeho vlastnou nekompetentnosťou a takisto, samozrejme, oddelením jednotlivých zložiek moci a inými ústavnými brzdami, ktoré vymysleli zakladatelia únie dobre si vedomí, že jedného dňa sa takýto človek môže stať prezidentom.

Na čo sa to len podobá?

Dostal som otázku, aká je najlepšia historická analógia k tomu, čo sa stalo predminulý týždeň vo Washingtone. Žiadna nie je taká, aby nekrívala aspoň na jednu nohu. Bolo to podobné situácii, keď Oliver Cromwell rozpustil anglický takzvaný dlhý parlament v roku 1653? Zjavný rozdiel spočíva v tom, že Cromwel uspel a vyhlásil sa za lorda protektora. A čo rozpustenie francúzskeho národného zhromaždenia, ktoré v roku 1851 dosiahol Louis Napoleon Bonaparte? Aj Bonaparte nakoniec uspel a založil druhé cisárstvo. A čo napríklad Mussoliniho pochod na Rím v roku 1922? Rozdiel spočíva v tom, že kráľ Viktor Emanuel hodil premiéra Luigiho Factu cez palubu, odmietol vyhlásiť výnimočný stav a potom na jeho miesto dosadil Mussoliniho.

Hitlerov pivný puč z roku 1923 sa podobne ako udalosti vo Washingtone skončil fiaskom. Ale neodohral sa v hlavnom meste a nebol inšpirovaný ani nemeckým kancelárom, ani prezidentom. Navyše tento pokus o puč skončil masívnou streľbou, pri ktorej v mníchovských uliciach zahynulo 16 nacistov, a uväznením Hitlera a iných konšpirátorov, čo je v zásadnom protiklade k záhadnej zhovievavosti voči trumpistom, s výnimkou Ashli Babbittovej, ktorú zastrelil príslušník kapitolskej polície v civile vo chvíli, keď preliezala cez rozbité dvere do traktu predsedníčky Snemovne reprezentantov.

Môj kolega zo stránky Bloomberg Opinion Noah Smith vidí paralelu s Japonskom v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale v tomto prípade, podobne ako v prípade mnohých juhoamerických či blízkovýchodných prevratov, hrali úlohu ultranacionalistickí nižší armádni dôstojníci. Niečo podobné sa dá napísať aj o podplukovníkovi Antoniovi Tejerovi, ktorý v roku 1981 spolu s dvomi stovkami príslušníkov policajného zboru Guardia Civil zaútočil na španielsky parlament. V protiklade k tomu americké ozbrojené sily neústavné prevzatie moci nepodporili. Podpora pre Trumpa je tým menšia, čím vyššie v štruktúre velenia idete. Príkladom nech sú nedávno penzionovaní generáli, ktorí patria k jeho najvehementnejším kritikom.

Je pravdou, že medzi policajnými dôstojníkmi v celých Spojených štátoch má Trump značnú podporu a videozáznamy z Kapitolu, zdá sa, ukazujú, že niektorí z tamojších policajtov sa s davom solidarizujú alebo ho dokonca navádzajú. Celkovo sa však ukazuje najmä to,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Donald Trump

Komentáre

Teraz najčítanejšie