Brazílska rodina držala desaťročia černošku ako otrokyňu. Jej rodičia si mysleli, že si ju adoptujú

Magdalena Gordianová mala len osem rokov, čiernu farbu pokožky a neskutočný hlad, keď zaklopala na dvere bielej učiteľky Marie das Graças Milagres Rigueirovej s prosbou o kus chleba.

Von sa dostala až o 38 rokov, počas ktorých pre bielu rodinu pracovala ako výpomoc v domácnosti bez finančnej odmeny, dovolenky a bez akéhokoľvek majetku s výnimkou troch tričiek.

Gordianová je dôkazom, že hoci kolonializmus je dávno preč, rasizmus a odkaz otroctva je v brazílskej spoločnosti stále silno zakorenený. Rovnako ako v portugalskej, ktorá za tri storočia vyviezla do Brazílie štyri milióny otrokov prevažne z Angoly a Mozambiku.

Bola to najväčšia nútená migrácia v histórii ľudstva, na ktorej následky trpia černosi v Brazílii aj Portugalsku dodnes.

„Brazília bola poslednou latinskoamerickou krajinou, ktorá zakázala otroctvo,“ povedala pre Denník N Evelyn Ciaová z Ria De Janeiro, ktorá z krajiny odišla a žije v Španielsku. Otroctvo tam zakázali v roku 1888.

„Dlhé roky platili hygienické zákony, ktoré robili z černochov a domorodých ľudí podradných. Takmer ako keby boli zvieratá. Prvou historickou nápravou boli rasové kvóty, a to bolo až v roku 2010,“ hovorí Ciaová.

Otrokyňa ako dar

Gordianová mala dvojičku a ďalších sedem hladujúcich súrodencov, preto keď Rigueirová navrhla jej mame, že si dievča adoptuje, súhlasila. K adopcii však nikdy nedošlo.

Takmer štyri desaťročia zadarmo varila, upratovala, prala a hoci rodina žila v priestrannom a veľkom byte, Gordianová spávala v malej kutici bez okna. „Vedela som, že niečo nie je v poriadku, ale bála som sa a nevedela som, ako vyplniť sťažnosť na polícii,“ povedala. 

Ako dvadsiatničku ju vydali za 78-ročného vojnového veterána, aby po jeho smrti prevzali jeho armádny dôchodok, ktorý v Brazílii patrí medzi najvyššie so sumou okolo 8000 realov (1300 eur). Dosť na to, aby z toho biela rodina zaplatila dcére štúdium medicíny.

Neskôr ju Rigueirová darovala svojmu už ženatému synovi, univerzitnému profesorovi Daltonovi Cesarovi Milagres Rigueiraovi. Gesto z koloniálnych čias. Od neho ju inšpekcia práce oslobodila, keď susedia nahlásili zvláštne správanie.

Gordianová im totiž popod dvere podsúvala odkazy s prosbou o hygienické potreby a malé sumy peňazí.

V Brazílii sa od roku 1995 podarilo oslobodiť viac ako 55-tisíc ľudí podobných Gordianovej, ale len 21 z nich pracovalo ako výpomoc v domácnosti, pretože, ako tvrdí inšpektor práce Humberto Monteiro Camasmie, súkromné rezidencie sa ťažko monitorujú.

Okrem toho, „ľudia, ktorí pracujú ako výpomoc v domácnosti, sú často finančne aj emocionálne závislí na rodinách, pre ktoré pracujú a s ktorými žijú, a oslobodiť ich z takýchto štruktúr je neskutočne náročné,“ dodal.

Podľa globálneho indexu otroctva nadácie Walk Free sa však predpokladá, že ešte stále v otrockých podmienkach pracuje 350-tisíc ľudí v Brazílii.

Na najvyšších miestach

Brazília má najväčšiu černošskú alebo zmiešanú populáciu v rámci krajín mimo Afriky. Tvorí ju 120 miliónov ľudí, čo je viac ako polovica celej brazílskej populácie. V kongrese však predstavujú len štyri percentá všetkých politikov.

Po novembrových komunálnych voľbách by černosi mali mať viac priestoru v politike. Okolo 1700 bolo zvolených za starostov a 26-tisíc za členov rady. Jednou je 32-ročná Suéllen Rosimová, bývalá moderátorka regionálnej televízie, ktorá sa stala prvou afrobrazílskou starostkou 380-tisícového mesta Bauru.

„Ukázali sme, že je to možné – že je možné byť ženou, byť černoškou a byť starostkou, guvernérkou alebo dokonca prezidentkou,“ povedala.

Zaujímavé však je, že Rosimová bola kandidátkou strany Patriota pravicového prezidenta Jaira Bolsonara, ktorý si v prípade rasistických poznámok nedáva servítku pred ústa. Pred tromi rokmi povedal, že quilombos, teda potomkovia otrokov, nie sú „vhodní ani na rozmnožovanie sa.“

Rosimovej vraj jeho rasizmus prekáža, ale zdieľa s ním jeho „sociálnu konzervatívnu agendu.“

Ešte to potrvá

Rasizmus je podľa Ciaovej v Brazílii veľmi silný a inštitucionalizovaný. „Naši policajti sú tí, ktorí vraždia najviac, černosi predstavujú väčšinu odsúdených, ktorí sedia vo väzení a zároveň predstavujú menšinu študentov na univerzitách, menšinu ľudí pracujúcich na prominentných pozíciách alebo vo verejných službách,“ vysvetľuje Ciaová.

Podľa nej ubehne ešte veľa rokov, kým sa podarí rasizmus v Brazílii poraziť. „Každý týždeň vidím v správach černošské deti, ktoré zavraždili policajti, černochov, ktorých policajti zbili na smrť, lebo si ich ‚pomýlili‘ s banditmi,“ dodáva.

Menej tragická, čo sa vraždenia týka, ale podobne dramatická, čo sa segregovania týka, je situácia aj v Portugalsku.

V krajine, ktorá vyvážala otrokov do Brazílie aj k sebe domov. Národný spisovateľ Luís Vaz de Camões napríklad svojho otroka posielal, aby za neho žobral.

V segregovanom svete

„Choďte napríklad do banky. V žiadnej neuvidíte za okienkom černocha,“ povedala pre Denník N sociologička Cristina Roldãová z Lisabonu, ktorá robila výskum o súčasnom rasizme v Portugalsku a zistila, že ľudia s africkými koreňmi od 18 do 25 rokov majú o polovicu menšiu šancu ísť na univerzitu ako ich bieli rovesníci.

Za to majú väčšiu šancu pracovať v stavebníctve alebo ako pomocné sily v kuchyni.

Portugalsko o sebe hovorí, že vďaka historickej zmesi kultúr tam rasizmus nemôže existovať. „Propaganda, je to propaganda,“ reaguje Roldãová.

Po klinčekovej revolúcii v roku 1975, ktorou Portugalci zvrhli niekoľko desaťročí trvajúcu diktatúru Antónia Salazara, prišlo do Portugalska veľa ľudí z bývalých kolónií, najmä z Angoly a Mozambiku. Nemali však kde žiť a zamestnať sa nevedeli. Tak si postavili slumy a mnohí tam žijú dodnes.

Stavia sa sociálne bývanie, ale podľa Roldãovej je to v segregovaných štvrtiach, kde deti chodia do segregovaných škôl a žijú svoj segregovaný život. „To má veľký vplyv na to, ako sa vedia začleniť do spoločnosti a či sa cítia jej súčasťou, alebo nie,“ dodala s tým, že černosi majú malé zastúpenie napríklad aj v radoch učiteľov.

Len donedávna

„Portugalsko si v kolóniách držalo otrokov ešte v roku 1974, hoci priamo tu v Portugalsku bolo otroctvo už zakázané. Na školách sa však o tom neučí, len o slávnom období objavovania. Ani sa o tom nahlas nehovorí,“ povedala mladá aktivistka Sára z Lisabonu.

Referovala na obdobie zámorských plavieb na prelome 15. a 16. storočia, keď pod vedením princa Henricha Moreplavca portugalskí moreplavci oboplávali Afriku a dostali sa do Indie.

Podľa sociologičky Cristiny Roldãovej je už samotný názov Obdobie objavovania nevhodný. „Ten názov je mystifikáciou krutého násilia, ktoré sa vykonávalo na africkom obyvateľstve,“ povedala.

Nešlo síce o otroctvo ako v prípade Gordianovej, pretože dostali zaplatené, ale pretrvávajúci fenomén, že černosi slúžia bielym, platil v Portugalsku ešte nedávno.

„Keď som bol malý chlapec, žili sme v úplne inom svete ako teraz,“ začal rozprávať päťdesiatnik Andrew, Portugalec s britskými koreňmi, ktorý po svojom otcovi zdedil korkovú farmu v provincii Algarve.

„Mali sme služobníctvo. Niekoľko žien sa staralo o mňa a mojich súrodencov. Mali sme kuchárky, záhradníka, upratovačky. Bože, keď si predstavím, že to bolo len pred niekoľkými rokmi a že to bolo úplne, ale úplne normálne…,“ povedal a zastavil sa. Ukázal na čerstvo obrezaný korkový strom a zmenil tému: „Viete, ako spoznáte kvalitnú zátku na šampanskom?“