Denník N

Pred 76 rokmi fašisti vypálili Kľak. Martinovi Tadianovi zavraždili ženu aj štyri deti, pochovať ich mohol až na jar

Martin Tadian po vojne. Foto - archív M. T./Post Bellum
Martin Tadian po vojne. Foto – archív M. T./Post Bellum

Príbeh spracovali dokumentaristi neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Dňa 21. januára 1945 nacistické jednotky a príslušníci Hlinkovej gardy vypálili a zavraždili ako odvetu za pomoc partizánom desiatky obyvateľov obcí Ostrý Grúň a Kľak. Tragédii sa hovorí aj „krvavá nedeľa“.

Jednotka Edelweiss spolu s pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy prepadli najskôr Ostrý Grúň, kde zavraždili 64 osôb. Obeťami sa stali najmä starci, ženy a deti. Masaker prežilo osem ľudí. Potom vojaci vtrhli do Kľaku, kde zavraždili ďalších 84 osôb a väčšinu obce tiež vypálili.

Najmladšia obeť mala tri mesiace, najstaršia 89 rokov. Mnohé obete boli upálené zaživa. Išlo o jeden z najbrutálnejších vojnových zločinov spáchaných na území Slovenska.

Tragédiu prežil rodák z Kľaku Martin Tadian.

Narodil sa 15. marca 1903. Pochádzal z chudobnej rodiny, mal štyroch súrodencov. Až do začiatku 2. svetovej vojny viedol pokojný život – pracoval ako lesný robotník v okolitých horách, rovnako ako všetci obyvatelia Kľackej doliny. Bol ženatý a mal štyri malé deti – Aničku, Marku, Valinku a syna Jožka. Počas vojny bol richtárom a vďaka tomu sa mu podarilo navštíviť aj prezidenta Eduarda Beneša.

Tadian (prvý zľava) s prezidentom Benešom. Foto – archív M. T./Post Bellum

Potlačenie SNP

Slovenské národné povstanie bolo na jeseň roku 1944 potlačené hitlerovskou armádou. Povstalci sa roztrúsili v horách. Jedna z takýchto povstaleckých partizánskych skupín sa nachádzala aj v okolí hory Vtáčnik neďaleko dedinky Kľak. Občania Kľackej doliny partizánov podporovali hlavne potravinami, šatstvom alebo ich zásobovali liekmi. Považovali to za svoju povinnosť v boji proti hitlerovskému Nemecku. Keď bolo treba, nechali partizánov u seba prespať a ošetrili zranených.

Pomoc dedinčanov však nezostala skrytá očiam nemeckých vojakov – aj vďaka informáciám slovenských kolaborantov. Na začiatku januára 1945 sa o nej dozvedeli nemecké spravodajské služby. Následne začal štáb špeciálnej nemecko-slovenskej protipartizánskej jednotky Edelweiss so sídlom v Kremnici pripravovať proti týmto dedinám exemplárnu trestnú výpravu, ktorá mala poslúžiť ako výstraha pre všetkých partizánov a civilné obyvateľstvo, ktoré im pomáhalo.

Partizáni sa o plánovanom prepadnutí obcí dozvedeli deň predtým, netušili však, že Edelweiss plánuje vyhladzovaciu operáciu, a nemali čas prijať všetky opatrenia, ktoré by ochránili miestnych obyvateľov. Rozhodli sa ustúpiť do hôr, pretože sa domnievali, že tým nevystavia obyvateľov nebezpečenstvu.

Spolu s partizánmi odišli z dedín aj miestni muži, medzi nimi bol aj Martin Tadian, ktorý nechal v dedine svoju ženu Marku, matku Máriu a štyri malé deti.

„Atmosféra bola napätá, všetci dedinčania sme mali strach z blížiacej sa vojny, pretože sa hovorilo o príprave Nemcov na prepadnutie našej malej dedinky v lone hôr Vtáčnik. Chceli zničiť partizánske hniezdo. Takéto reči desili naozaj všetkých. Snáď nám nevyvedú takú krutosť, rozprávali sme si v kuchyni. Kam by sme sa podeli v takej tuhej zime, keby vypálili naše domy. Práve to by bol ten trest, že by sme zostali pod holým mrazivým nebom.“

V napätej atmosfére žila dedina už niekoľko týždňov predtým. Na Vianoce museli zatemniť okná, Štedrý večer bol veľmi skromný, bez darčekov aj tradičného spevu pod oknami, ktorý vždy veľkolepo dotváral atmosféru. V dedine aj v okolí boli rozostavané partizánske hliadky.

„Atmosféra týchto Vianoc vôbec nebola sviatočná, všade nás skôr sprevádzal strach, než radosť. Partizáni aj my chlapi z dediny sme boli večne v strehu. Aj keď bola obloha stále jasná, modrá, vo vzduchu visela nad dedinou akási neviditeľná hrozba.“

Krvavá nedeľa

Keď sa v dedine 21. januára 1945 dozvedeli, že sa blížia Nemci, chlapi narýchlo bežali do hôr a ženy s deťmi zostali zatvorené v domoch a triasli sa strachom.

„Bola nedeľa, zrazu pod orechom nastal veľký ruch. Nemci idú! Z Grúňa bola počuť streľba a rachot diel. Všetci chlapi sme sa zbehli u Hudečka. Už bolo vidieť, ako sa Nemci valia od Ostrého Grúňa. Stiahli sme sa na kraj hôr a tam sme sledovali, čo sa deje. O chvíľu sme počuli krik Nemcov a hrozný, nepredstaviteľný nárek žien. Do toho sa miešala streľba a z niektorých domov šľahali plamene. Bolo neopísateľné sa na to pozerať a najhoršie bolo, že sme nemohli nič robiť.“

Martin Tadian navrhoval, aby sa stiahli hlbšie do lesa, aby ich Nemci nespozorovali a nerozzúrili sa ešte viac. V horách prečkali celý deň, kým všetko neutíchlo.

„Večer, keď sme sa vrátili do dediny, bola už tma. Ten pohľad na zničenú celú dedinu už nechcem nikdy viac zažiť. Doma som nikoho nevidel, a tak som šiel ku kamarátovi do Grúňa. Na druhý deň skoro ráno som sa ich opäť vybral hľadať. Dom vyhorel a bol prázdny. Nenašiel som nikoho. Pred domom bolo len rozhádzané šatstvo, obilie a múka.“

Známi Martinovi Tadianovi tvrdili, že všetkých odvliekli do Žarnovice, a tak ich šiel s nádejou hľadať tam. Po ceste sa každého vypytoval, či ich nevidel. Až mu kamarát zo susednej dediny povedal, že do Žarnovice nikto nešiel a že v Kľaku sú ohorené telá.

„Zmocnil sa ma veľmi zlý pocit samoty a strachu, nechcel som si to v tej chvíli ani predstaviť. Po ceste domov som tajne dúfal, že tie spálené hlavy nebudú patriť mojim najdrahším. Veril som, že keď to všetko utíchne, ešte uvidím radosť zo života v očiach mojich detí.“

Peklo

V rodnej dedinke sa mu naskytol ešte horší pohľad. Aj keď si to nechcel pripustiť, jeho kamarát mal pravdu. Doma našiel dcéru Aničku, ako leží mŕtva na holej zemi.

„Bol to strašný deň. Bezbožná krvavá nedeľa, keď som prišiel o celú svoju rodinu. O ženu Marku, matku Máriu, tri dcéry – Aničku, Marku a Valinku – aj o syna Jožka. Ani mohutné krídla Vtáčnika nedokázali ochrániť moju rodinu a dolinu pred hrozným krviprelievaním.“

Do Kľaku sa mohol Tadian vrátiť až začiatkom marca 1945, keď musel krompáčom odkopať ich telá zo zamrznutej pôdy a odviezť ich na cintorín, kde všetkých pochoval.

Počas krviprelievania zahynulo niekoľko partizánov, ktorí sa v dedine ukrývali alebo sa tu zotavovali zo zranenia. Nemci ich všetkých umučili pred očami miestnych obyvateľov.

Po vojne sa Martin Tadian znovu oženil – s Annou Pavlíkovou, s ktorou mal dve ďalšie deti. Aj napriek strašným udalostiam, ktoré v dedinke Kľak prežil, na ňu nezanevrel, stále ju miloval. Pôsobil tu ako starosta obce. Zomrel 7. februára 1991.

Martin Tadian s druhou manželkou a vnučkou. Foto – archív M. T./Post Bellum

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov neprávom odviedli alebo odsúdili desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné na asignáciu dane:

Post Bellum SK
Klincová 35
821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie