O virtuálnych prechádzkach

Mesiac som nevystrčil nos z domu. Žiadne prechádzky, žiadne pravidelné rituály… žiadni živí ľudia. Ešte na jar bol domáci lockdown rajským blahom, momentálne je, jemne povedané, dosť otravný. Skúšal som si vylepšiť náladu čítaním Denníka morového roku od Daniela Defoa, ale veľa upokojenia mi to neprinieslo. Možno len poznanie, že spôsoby ochrany pred globálnou epidémiou sa od roku 1665 príliš nezmenili. Útek, izolácia, vonné bylinky a modlenie.

V tom čase hralo dôležitú úlohu aj hľadanie vinníka. Veľmi nadčasová stratégia. Defoe reportážnou formou opisuje rozpad mestskej infraštruktúry počas morovej epidémie, keď v Londýne vymrela štvrtina obyvateľstva. Áno, chcel som si trochu vylepšiť náladu po správach o celoplošnom testovaní.

Ak mi však v poslednom čase niečo prinieslo naozajstné potešenie, tak to bola nová kniha Jany Beňovej – Flanérova košeľa. Reportážno-esejistickou formou píše o flanérstve, čiže „túlaní sa“ po vybraných bratislavských uliciach. Slovo „túlať sa“ nie je úplne presné. Nejde (iba) o bezmyšlienkové flákanie sa. Pre flanéra je táto činnosť formou duchovnej meditácie spojenej s investigatívnou prácou a so spoznávaním nových ľudí, miest a skrytých súvislostí. Flanér sa snaží nadviazať spojenie s dušou ulice.

Autorka sa vyhraňuje voči eseji Virginie Woolfovej o večernom nákupe ceruziek ako zámienke na prechádzku mestom. „V jednej chvíli Woolfová zazrie cez výklad obchodu trpaslíčku, ktorá si skúša topánky. A spisovateľkina fantázia spontánne vyhotoví jej príbeh.“ Jana Beňová sa v knihe o 8 a ½ bratislavských uliciach zámerne vyhýba pokušeniu fabulovať a vytvárať vlastné príbehy. Ako píše: „Dúfala som, že ulice a mesto prehovoria konkrétnymi a skutočnými hlasmi ľudí, ktorí tu bývajú, pracujú, kupujú knihy, opravujú dychové nástroje či predávajú brilianty.“ (str. 329)

A práve rozhovory s domácimi sú kľúčom k pochopeniu nielen duše ulice, ale aj množstva iných súvislostí, ktoré sú už samy osebe výpovednejšie ako vymyslené príbehy. Na Štefánikovej sa zhovára s majiteľom štúdia ponúkajúceho okrem tetovania a pírsingu aj invazívnejšie spôsoby modifikácie tela. Na neďalekej Šancovej s divadelníkom a hudobníkom Ľubom Burgrom alebo so Zsoltom Lehelom – legendárnym turistickým sprievodcom, starousadlíkom a majiteľom palacinkárne. Dušu Grösslingovej ulice približuje príbeh židovského básnika Tuviu Rübnera či rozhovory so Samuelom Abrahámom a s výtvarníkom Lacom Terenom. Dušu Heydukovej ulice, ale aj zákulisie svojich profesií približuje majiteľ parochniarskeho štúdia, genetička a opravár dychových nástrojov. Jedným z najsilnejších príbehov je zachytenie duše Mlynarovičovej ulice v Petržalke. Nie je výnimočne malebná, autorka tu však prežila desať rokov a mala možnosť vnímať ju veľmi osobne.

To, že Jana Beňová zámerne nefabuluje, s výnimkou originálneho sna o stretnutí s niekoľko rokov oficiálne mŕtvym Princom na Záhradníckej, vytvára podklad pre vlastné virtuálne cesty po 8 a ½ bratislavských uliciach. A nielen po nich.

Flanérova košeľa je preto nielen cenným sociologicko-historickým dokumentom dejín všedného dňa, ale aj skvelou možnosťou virtuálnych prechádzok v čase a priestore po uliciach a udalostiach vlastného života.