Manželia Nátherovci ocenení Bielou vranou: Keď máme talianske manželstvo, sme šťastnejší

Jolana Nátherová sa v detstve s rodinou presťahovala z vylúčenej rómskej komunity do dediny. Úspešne sa počas dospievania integrovala, až kým v dospelosti nezistila, že nevie, kam vlastne patrí.

Mala 29 rokov, cestovala v autobuse, a keď sa otvorili dvere na zastávke, zbadala rómske deti hrabať sa v kontajneri. Vystúpila, rozplakala sa a uvedomila si, že chce zistiť viac o svojej rómskej kultúre.

S manželom Štefanom založili komunitné centrum Nádej deťom, kde pomáhajú škôlkarom, aby neboli preraďovaní do špeciálnych škôl. Venujú sa aj dospievajúcim a dodávajú sebavedomie rómskym ženám. Za svoju prácu získali ocenenie Biela vrana.

V rozhovore sa dočítate:

• ako sa vo vzťahu vyrovnávajú s tým, že sú Rómka a Neróm;
• že v slovenčine používame málo pochvál;
• čo by mal premiér Matovič urobiť na zlepšenie života Rómov.

Ako ste sa spoznali?

Štefan: To bolo ešte v minulom storočí, v nedeľu 17. januára sme mali 40. výročie od uzavretia manželstva. Spoznali sme sa na strednej škole v Banskej Bystrici, na internáte. Ja pochádzam z Brezna, manželka od Levíc.

Organizátori Bielych vrán o vás napísali, že inklúziu žijete každý deň.

Jolana: Obaja si oveľa viac uvedomujeme, aké zložité je pre Rómov a majoritu žiť spolu. Naše hodnoty sú odlišné, aj naša história a kultúra, ktorá sa podobá viac na tú orientálnu kultúru. Majorita nám vytýka, že nevieme plánovať a pracovať s financiami.

A čo vy na to?

Jolana: Je to možno aj preto, že v našom rómskom slovníku nemáme slovo budúcnosť. Na to nadväzujú všetky ostatné veci, ako si plánovať veci do budúcna. Je to orientálne – žijeme tu a teraz. A keď sa nám niečo v živote nedarí, hovoríme, že to bol osud. Potom sa s tým ľahšie zmierime. Berieme to tak, že aj to dobré, ale aj to zlé je náš osud.

Tým, s ktorými pracujeme, sa snažíme ukázať, že majú život vo svojich rukách. Môžu snívať, plniť si sny. Ale uvedomujeme si, že bez podpory majority to nedokážeme. A keď uvažujeme o našom manželstve, tak som veľa získala, ale aj veľa stratila.

Čo tým myslíte?

Jolana: Stratila som svoju identitu v zmysle rómstva. Ale uvedomila som si, že je v mojich rukách, v čom sa budem integrovať a čo si nechám ako súčasť svojej identity. Aj našim klientom, najmä deťom, sa snažím pomôcť podobne sa zorientovať, aby mohli byť v živote šťastnejší. Lebo si budú uvedomovať svoje rozhodnutia a aj následky, aby už nemuseli byť takí prekvapení, ako som bola ja – že čo sa mi to deje.

Hovoríte o rozdieloch v kultúre či v hodnotách. Ako ste sa s tým v manželstve vyrovnávali?

Štefan: Ukazovalo sa to napríklad aj na tom, ako budeme prežívať sviatky. Ja som si priniesol do manželstva svoje tradície a takisto aj Jolka. Niekde sme sa museli stretnúť. Niekedy sme sa stretli a niekedy aj nie.

Jolana: Naučili sme sa však, že keď máme také nedorozumenia, vyplýva to z toho, že každý z nás má očakávania na správanie toho druhého. Zistili sme, že sa o tom musíme veľa rozprávať. Potom to už nie je len o tom, ako som to chcela ja ani ako to chcel Štefan. Ale ako to budeme mať spolu. Aj keď z toho rozhodnutia nie sme vždy šťastní.

Ako to myslíte?

Jolana: To, čo si prenášame zo svojej rodiny, nám dáva istoty a bezpečie. Teraz sme si museli zvyknúť, že budeme stavať na nových veciach. A že tie sa musia stať naším bezpečím, inak bude dochádzať ku konfliktom. Naša nová spoločná cesta je naším bezpečím. Nie to staré, čo sme prežili, ale to nové, čo budeme mať.

Ale áno, sú to niekedy aj dlhotrvajúce boje. Niektoré veci si musím dlho vyrozprávať. Ale naučili sme sa, že je lepšie mať taliansku domácnosť, pretože sme vtedy šťastnejší. Ako keď o tom len veľa rozmýšľame.

Ako teda vyzerajú vaše sviatky?

Štefan: Keď boli deti menšie, užívali sme si časť tradícií z mojej rodiny. Do toho pridala niečo aj Jolka zo svojej rodiny. Posledné Vianoce sme strávili s jej mamkou, ktorá už býva sama. S ňou sme vytvorili na Vianoce aj tú bublinu.

Jolana: Máme klasickú kapustnicu, ale s hríbmi – to je kompromis. Máme šalát a k nemu aj ryby, aj rezne. Len tieto Vianoce sme si nerobili opekance, lebo obaja si strážime líniu. Jeden zvyk však máme náš vlastný – darčeky si otvárame tak, že po večeri urobíme tmu a zazvoníme. To sme odkukali v telke, páčilo sa nám to. Jedny sviatky sme strávili naše 20. výročie v Paríži. Boli sme napríklad v noci na Eiffelovke – aby tam nikto nebol a aby to bolo romantické.

V detstve ste sa presťahovali z rómskej komunity. Prečo?

Jolana: Vysťahovali sme sa preto, lebo na tom mieste mala vzniknúť vodná nádrž Lipovina. Moji predkovia sa rozhodli, že ostanú žiť v dedine s ostatnými občanmi a nebudú hľadať izolovanú rómsku komunitu na periférii. Spolunažívanie s majoritou bolo veľmi dobré, vedeli si pomáhať, rešpektovať sa. Mala som aj kamarátky, ktoré boli naozaj mojimi kamarátkami, s rodičovským dovolením. Ale mala som aj tie opačné prípady, kde rodičia neboli šťastní z toho, že si ich dieťa vodí do domu cigánku.

Ako si spomínate na to sťahovanie?

Jolana: Pamätám si na to len veľmi matne, ešte som vtedy nechodila ani do školy. Pamätám si iba to, že sme sa chodili prechádzať s mamou a s tetami tam, kde vybagrovali veľkú dieru na mieste, kde bola kedysi naša komunita. Pamätám si bagre, prvýkrát som videla, ako to tam rýpali a kopali. Mama a tety si ukazovali, kde mali kedysi domy.

Asi nie je náhoda, že vodná nádrž vznikla práve tam.

Jolana: Môj názor je, že to bol politický krok, ktorým sa chcela zrušiť rómska komunita. Časť rodín išla do dediny, časť inde do okolia. Potom sme sa na tú nádrž chodili aj tak kúpať.

S povolením rodiča?

Jolana: Neviem, čo bola realita, ale pamätám si, že také som mala pocity. Vedela som, že mám len zopár priateľov, ktorým to rodičia dovolia. Tak som to vnímala. Ale nikdy som sa ich na to nepýtala. Mala som to zložité.

Prečo?

Jolana: Moje kamarátky z rómskej komunity ma už neprijímali, bola som pre ne zrazu iná. A pre moje nerómske kamarátky som vo všeobecnosti bola ja tá iná. Ale jeden výborný vzťah som mala so spolužiačkou, ktorá aj blízko bývala. U jej rodiny sme piekli koláče, pretože jej mama bola chýrna kuchárka. Veľa vecí som sa u nich naučila piecť – izidorové rezy, piškótové cesto, punčové rezy.

Prečo ste boli pre kamarátky z rómskej komunity zrazu iná?

Jolana: Neviem. Asi museli vnímať nejaké rozdiely. Predovšetkým sme mali iné záujmy, ktoré nás rozdeľovali. Napríklad som si robievala herbár, mala som to však v rodine. Moja krstná mama mala blízko k rastlinám a liečiteľstvu. Rada som športovala, kým moje rómske priateľky nerady cvičili a nechceli sa zúčastňovať telesnej výchovy. To bola klasika už aj za môjho detstva. Ja som sa, naopak, chcela učiť skákať cez kozu či švédsku debnu, aj som hrala futbal s bratom.

Pamätáte si na chvíle, keď ste sa cítili, že do majority nepatríte?

Jolana: Často ide všetko dobre dovtedy, kým sa človek nedozvie, že som Rómka. Potom ich to prekvapí a cítim, že atmosféra je zrazu iná. Mám už teda stratégiu, že väčšinou poviem dopredu, kto som. Niektorí hovoria, že to vôbec netreba. Ale hovorím im, že to nie je o nich, ale o mne – ja mám potrebu povedať to.

Chceli vám vaši rodičia presťahovaním zabezpečiť lepší život?

Jolana: Rozhodnutie integrovať sa a ísť bývať do dediny bolo o tom, že chceli prehodnotiť dovtedajší životný štýl. Mamini súrodenci mali oveľa menej detí ako v rodine, kde oni sami vyrastali. V maminej rodine bolo 14 detí, v otcovej takisto. A to sú tí, ktorí prežili; nevieme, koľko ich bolo naozaj. Moji rodičia mali len mňa a brata. V iných rodinách je to podobne – tri či štyri deti.

Prečo je to tak?

Jolana: Rozhodli sa prehodnotiť veľkosť rodiny asi preto, aby žili v lepších podmienkach. Myslím si, že ten prerod začala hodnota vzdelania. Aj dnes s tým pracujeme. V chudobných rómskych komunitách nemá vzdelanie hodnotu. Vzdelanie stojí peniaze, akokoľvek hovoríme, že je zadarmo. Nie je – rodičov stojí peniaze.

Kedy si vaši rodičia začali uvedomovať hodnotu vzdelania? Vďaka čomu?

Jolana: Neviem, nikdy sme sa o tom veľmi nerozprávali. Otec nám každý piatok kontroloval žiacku knižku, keď prišiel domov z týždňovky. Mama sa nás pravidelne pýtala, či máme úlohy. Zaujímalo ich to a starali sa o to. Pravidelne sme chodili do školy, mali sme si čo obliecť, mali sme vždy čo jesť, mali sme zaplatené obedy v školskej jedálni a chodili sme do družiny. Určite im veľmi záležalo na našom vzdelaní.

Vo vizitke o vás organizátori Bielych vrán napísali, že ste sa cítili socializovaná, ale nie šťastná. Súhlasíte s tým?

Jolana: Teraz vám poviem jednu myšlienku z mojej fantázie, ale aj z mojich skúseností z niektorých krajín. Tam je spoločnosť vyrovnaná s tým, že má svojich chudobných, ktorí majú chudobný životný štýl, ktorý sa im páči a vyhovuje im. Sú rozhodnutí tak žiť a neriešia to.

V našej spoločnosti sú normy v oblasti sociálnej politiky. Ako by mala vyzerať rodina, aké sú štandardy výchovy pre všetkých v tomto štáte. Veľmi veľa človek stratí zo svojej identity, keď sa integruje.

Kedy ste si uvedomili, že vám chýba to rómske dedičstvo?

Jolana: Myslím, že som mala presne 29 rokov. Cestovala som mestskou hromadnou dopravou, otvorili sa dvere a cez ne sme my cestujúci videli, ako sa rómske deti hrabú v kontajneroch na odpadky. Počula som, ako sa o tom začali ľudia v autobuse rozprávať. Ale aj niektorí Rómovia, ktorí so mnou cestovali. Prišlo mi zrazu nesmierne ľúto, vtedy ma naozaj bolela moja duša.

Čo ste urobili?

Jolana: Vystúpila som a rozplakala som sa. Uvedomila som si, že Boh ma stvoril ako Rómku a je to niečo, čo som si nevybrala. Ale napriek tomu, že majorita hovorí niečo iné, verím, že Boh všetko stvoril dobré. Aj to, že existujú Rómovia, je dobré.

Ako ste začali postupne rómsku kultúru objavovať?

Jolana: Často majorita spája všetko, čo súvisí s chudobou, s Rómami. Čo je chudobné, to je rómske. To nie je pravda. Na mojich mnohých návštevách v cudzine som videla, že tamojší chudobní ľudia majú veľmi podobný život ako v marginalizovaných rómskych komunitách. Sú tam rovnaké sociálno-patologické javy, podobné fungovanie rodiny. Rómstvo je spájané s chudobou. Potom nás obviňujú z toho, že za sociálno-patologické javy nemôže chudoba, ale naša etnicita.

Čo je potom rómska kultúra?

Jolana: Niektorí to volajú „romi pen“. Je to všetko, z čoho sa sýti naša rómska duša. To sú zvyky, vzťahy, hudba, história, rodina. Nedá sa to opísať, musí sa to žiť. Napríklad sa to prejavuje aj tým, že keď som išla do cudziny, vnímala som, že okolo mňa sú niekde Rómovia, aj keď ešte ani neprehovorili. Oni cítili to isté. Na rómskom jazyku je úžasné, že sa ním viem dohovoriť na celom svete. Vedela som sa porozprávať s Rómami v každej krajine, v ktorej som bola. Som však smutná z toho, že rómske mamičky sa hanbia učiť deti rómsky jazyk.

Prečo?

Jolana: Žiadnu inú matku na svete by nenapadlo, že by neučila svoje deti materinský jazyk. Spoločnosť vytvára takú atmosféru, že rómske matky prijali, že rómsky jazyk deťom netreba. Alebo je to niečo, za čo sa budú hanbiť. Alebo im to prinesie problémy. Z tohto sme s manželom najviac smutní. Veľmi sa snažíme s v centre rozprávať po rómsky a snažíme sa, aby našli záľubu v jazyku najmä cez piesne. Na nich sa dá spoznať naše rómstvo.

Ako ste začali objavovať svoju rómsku kultúru? Kde ste začali?

Jolana: Najprv som sa rozprávala s mojím otcom. Prišla som za ním a povedala som, že mám problém s tým, kto som. Otec povedal, aby som sa tým vôbec netrápila. Že my sa vždy rozhodujeme, čím budeme. Veľa cestoval po zahraničí a povedal mi: „Keď som bol v Líbyi, bolo mi ľahko byť Líbyjčan. Keď som bol v Nemecku, tak som sa snažil byť Nemcom – aby som sa lepšie naučil jazyk. A keď som bol v Rusku, tak som sa cítil ako pravý Rus.“ Povedal mi, že sa tým vôbec nemusím trápiť. A nech dám sama sebe slobodu a objavujem to, čo teraz potrebujem. To ma veľmi upokojilo.

Ako sa cítia vaše deti?

Jolana: Rozprávali sme sa o tom a došli sme k dohode – cítia sa ako lentilky: zvonku farebné, ale zvnútra čokoládové.

Pochopili oni, čo znamená byť Rómom?

Jolana: Dúfam, že áno. Našu prácu s nami od začiatku robili aj oni, bolo to rodinné rozhodnutie v roku 1994. Náš syn vie hrať na gitare a naše dcéry sa učili hrať na flaute, tak sme mali už aj takú malú kapelu. Tým, že nám pomáhali, však spoznali najmä časť Rómov, ktorí sú chudobní. Nemali by sme mať predstavu, že všetci Rómovia žijú na okraji spoločnosti a potrebujú pomoc. Naopak, veľká väčšina si našla svoje šťastie v majorite a žijú si svoj život bez toho, že by bolo ohrozované ich rómstvo. O tejto časti sa veľmi málo rozpráva.

S komunitnou prácou ste začali, keď vás váš priateľ vzal do banskobystrickej bytovky pre neplatičov. Prečo to na vás zapôsobilo?

Jolana: Macedónsky misionár ma zavolal, aby sme išli za rómskou rodinou, ktorej požičal peniaze. Rodina sa smrťou manžela ocitla v sociálnej núdzi, a preto boli deložovaní. Ostala matka o synom, bez akýchkoľvek príjmov. Bola to klasická rómska rodina – muž podnikal a ona sa starala o domácnosť. Bola stratená – nevedela, ako pracovať s účtami, s bankou, ako vypísať poštovú poukážku. Veci, ktoré by ju socializovali, nevedela vykonávať.

Čo ste urobili?

Jolana: Misionárovi sme povedali, že svoje peniaze naspäť nedostane. Povedal, že to nevadí, ale chce sa porozprávať. Obkolesili nás tam hneď deti a zaujímali sa, kto sme. Pamätám si, že som mala na sebe taký pekný biely kostým, pretože som išla z práce. Aby sme sa ich zbavili, povedali sme im, že kto bude prvý doma, dostane zajtra odmenu. Potom sme celú noc nemohli spať. Pán Boh nás obvinil, že sme ich oklamali – nemienili sme sa tam vrátiť. Ľudia tam nechodili, báli sa.

Čo ste teda urobili?

Jolana: Ráno sme to povedali našim deťom, oni zavolali svojich kamarátov. Prišli sme za deťmi s gitarou, s flautami a s pesničkami. Za deťmi sme potom chodili jedenkrát do týždňa a naučili sme sa ich milovať. Pán Boh nám povedal, že si ich vyvolil ako opovrhnuté. Tak sme to vždy vnímali. Že Boh si vyvolil to, čo sa našej spoločnosti zdalo ako vyvrhnuté. Tie deti teraz tak milujeme, že už ani nevieme nič iné robiť.

Odišli ste z vlastnej práce?

Štefan: Najprv sme pracovali ako dobrovoľníci popri práci. Ja som sa vyučil za nástrojára, to je niečo ako strojný zámočník, ale trochu presnejšie. Jolka mala elektrotechniku.

Jolana: Neskôr sme si urobili maturitu a skončili sme vysokú školu s magisterským diplomom. Aj kvôli tomu, že sa zmenil zákon, a ak sme chceli v práci pokračovať, potrebovali sme vysokú školu.

Neskôr ste založili komunitné centrum?

Jolana: Áno, za pomoci rodičov. Urobili sme si analýzu prostredia – potrieb a príčin v komunite – a potom sme si nastavili programy. Začali sme úplne klasicky – predškolskou prípravou. Potom sme začali robiť školské kluby, kde sa deti doučovali. Neskôr sme založili klub pre dospievajúce dievčatá Babinec – aby neotehotneli pred osemnástkou a neostali sa starať o rodinu, ale mohli študovať. A neskôr aj Chlapinec. Najefektívnejší je však ten predškolský program.

Prečo?

Štefan: Videli sme, že potrebujú pomoc pred vstupom do prvého ročníka, lebo nechodili do škôlky. Rozvíjali sme jemnú motoriku, základné farby, ale aj socializáciu – chodili sme na prechádzky či na výlety do galérie, alebo len na školské ihrisko, kam predtým vôbec nechodili. Výsledkom je, že ani jedno dieťa, ktoré prešlo týmto programom, nebolo v prvom ročníku preradené. Po prvom polroku v škole sa bežne stávalo, že boli deti zo základnej školy preradené do špeciálnej.

Prečo sa to tak často dialo?

Štefan: Počas nášho pôsobenia sme sa od roku 1998 stretli len s málo pedagógmi, ktorí by sa prišli pozrieť na to, kde bývajú tie deti. Aby vedeli, z akého prostredia pochádzajú. Myslím, že potom by vedeli k deťom pristupovať profesionálnejšie.

Jolana: Keď vzdelávame deti, tak sa hlavne snažíme, aby boli šťastné. Snažíme sa vytvoriť prostredie pochvaly, prijatia a ocenenia – a potom rady chodia. Myslím si, že raz by tak mohli vyzerať aj školy. Aby tam boli deti šťastné.

Čo myslíte tým, že sú u vás deti šťastné?

Jolana: Máme napríklad vypracovanú zásadu 101 pochvál, prevzali sme to zo zahraničného vzdelávacieho programu. Deti chválime a používame na to tento nástroj. Náš zaužívaný slovník zvyčajne nie je taký bohatý na pochvaly – aby sme to mohli povedať vždy inými slovami. Keď rozprávame dookola „si šikovný“, je to iné, než keď použijeme vždy novú pochvalu.

Aké napríklad?

Jolana: „Si jednotka! Dobre si to zvládol! Nádherná práca! Originál!“

Štefan: Ale snažíme sa to robiť cielene. Nie že dieťa nakreslí hlavonožca a my povieme: „Vynikajúce!“ Ideme postupne.

Jolana: Povieme: „Výborne, toto si zvládol, skús mu ešte nakresliť ušká a vlasy. Pozri sa na seba, čo by si mu ešte nakreslil.“ Podarilo sa nám však zodpovednosť za vzdelávanie dávať späť rodičom.

Ako to myslíte?

Jolana: Sociálna politika v našom štáte je zameraná na to, že sa rómskym rodičom berie zodpovednosť. Nepozerá sa na to, že rómski rodičia potrebujú rozvíjať svoje rodičovské zručnosti. Namiesto toho, aby sme s nimi na tom pracovali, prevezmeme zodpovednosť. Ale väčšinou sa nám to darí len do prvého stupňa, potom to už nezvládame. Ale keby sme rodičov posilnili v rodičovských kompetenciách, oni by to zvládli aj na druhom stupni.

Prečo?

Jolana: Lebo sú to ich deti. Deti najviac ovplyvňujeme cez vzťah. Ten s rodičmi bude vždy najsilnejší, lebo je daný. Rodič bude vždy najväčšia autorita. Nech má dieťa okolo seba akékoľvek dobré tety, ujov a pani učiteľky. Bolo by dobré, keby sme učili rodičov sa v tomto vzdelávať. Páčil sa nám jeden spôsob, ktorý sme videli v Amerike.

Aký?

Jolana: Matky z chudobných rodín, ktoré nosili svoje deti do predškolských klubov a rôznych komunitných centier, boli zvýhodnené. Dostávali potravinové balíčky, dávali im lepšiu sociálnu dávku. A tak tí rodičia, ktorí sa o svoje deti starali menej, neboli zvýhodňovaní tak ako rodičia, ktorí mali o deti záujem.

Ako je to u starších detí?

Jolana: Aj ony potrebujú veľa pochvaly. Túžia počuť, že sú krásne, pekne upravené. Že si dali záležať, ako vošli do miestnosti, ako otvoria dvere…

Štefan: … aj ako zatvoria dvere!

Jolana: Potrebujú ozajstný záujem, až do detailu. Potom veľmi spolupracujú.

Založili ste aj klub pre rómske dievčatá Babinec. Prečo?

Jolana: Skôr dospievajú a sú skôr ohrozené. Intímna zóna je veľmi malá, ak vyrastáte v rodine, kde máte málo osobného priestoru a súkromia. Aj v intímnostiach sa rozvíjate rýchlejšie ako tí, ktorí majú svoju izbu. Sú aj rodiny, kde všetci žijú v jednej izbe. Všimli sme si na nich, že nesnívajú. V rómskom jazyku neexistuje slovo budúcnosť a ani to myslenie si nevieme rozvíjať do budúcnosti.

Ako ste s tým pracovali?

Jolana: Začali sme sa rozprávať o snoch, o budúcnosti. Keď však nevedeli odpovedať, púšťali sme si filmy, ktoré boli pre nich vekovo zaujímavé. O dobrých tanečníkoch, hudobníkoch, športovcoch. Nakrátko si privlastnili ich sny, kým si vytvorili tie svoje. Potom zistili, že môžu žiť aj inak, ako len nájsť si partnera a mať dieťa.

Že môžu ostať snívať svoj sen aj vtedy, keď sa nedeje presne to, čo si predstavovali. Teda ide vlastne o vytrvalosť a plánovanie. Ak chce byť niekto zverolekárkou, musí ísť na strednú školu a až potom na vysokú zverolekársku. Dávali sme ich tak trochu do obrazu, ako sa dostať k cieľom. Kreslili sme si plány, koláže.

A čo na ich plány o budúcnosti hovoria rodičia?

Jolana: S nimi treba pracovať najviac. Nezávidím im však ich situáciu, keď chcú deti podporovať, ale nemajú z čoho. Všetci chlapci, ktorí žijú vo veľmi, veľmi zlých podmienkach, zvyčajne nedoštudujú stredné školy, ale idú pracovať.

Prečo?

Jolana: Lebo už ich otcovia ich cez prázdniny brávali na brigády. Naučili sa na tú krátku cestu – budem robiť a budem mať peniaze. Môžem si niečo kúpiť, mať veci, ktoré majú deti v majorite. Dobré telefóny, pekné oblečenie. Táto cesta funguje rýchlejšie ako tie naše pomalé plány. Ale keď majú svoje deti, dostanú sa do bodu, že si uvedomia, že pre ne chcú lepší život.

Po tých rokoch práce viete povedať, čo by mal zajtra spraviť premiér Matovič, aby vám a ľudom ako vy pomohol pri zlepšení života Rómov?

Jolana: Všetko je pripravené. Rómska inteligencia nezaháľala a vypracovala celý plán rozvoja rómskych marginalizovaných komunít. Sú presne rozpracované kroky, ako na to. Je to vzdelanie, zamestnanie, bývanie a zdravie. Všetko je pripravené a na úrade splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity sú strategické materiály, na ktoré sú aj alokované prostriedky.

A čo by s tým mal robiť?

Jolana: Stačí, aby motivoval starostov a samosprávy, aby to začali používať. Je tam napísané, ako sa dajú vyriešiť pozemky. Zdá sa mi, že chýba hlavne vôľa vziať to a začať to riešiť. Všetko je pripravené, a dávno. To je to najhoršie – že sa to pripravilo už dávno. Keby sme tie stratégie implementovali hneď, ako sme ich mali, mohli sme byť už niekde inde.