Denník N

Ukrajinská novinárka: Boh vie, koľko civilistov zomrelo, nikto to nepočíta…

Kaťa Gorčinskaja, ukrajinská investigatívna novinárka. Momentálne pracuje pre rádio Slobodná Európa a vo Viedni v rámci stáže na Inštitúte pre spoločenské vedy píše knihu o majdane. Pred tým bola zástupkyňou šéfredaktora anglicky písaných novín Kyiv Post. FOTO PRE DENNÍK N - JAKUB KRATOCHVÍL
Kaťa Gorčinskaja, ukrajinská investigatívna novinárka. Momentálne pracuje pre rádio Slobodná Európa a vo Viedni v rámci stáže na Inštitúte pre spoločenské vedy píše knihu o majdane. Pred tým bola zástupkyňou šéfredaktora anglicky písaných novín Kyiv Post. FOTO PRE DENNÍK N – JAKUB KRATOCHVÍL

Bola pri jednom z najsilnejších príbehov majdanu, teraz sleduje, ako Ukrajinu stále trápi rozsiahla korupcia, a prezident Petro Porošenko ju sklamal.

To video pred rokom a pol obletelo svet a stalo sa jedným zo symbolov ukrajinskej revolúcie na majdane. V desaťstupňovom mraze elitní policajti z obávanej jednotky Berkut ponižujú nahého demonštranta, ktorý ma na sebe len čierne ponožky. Jedným z prvých ľudí, ktorí videli zábery z krutého zaobchádzania voči zadržaným protestujúcim, bola ukrajinská investigatívna novinárka Kaťa Gorčinskaja. O príbehu charizmatického demonštranta s typickým kozáckym účesom a o odvážnom policajtovi, ktorý šokujúce zábery dostal von, teraz píše knihu s pracovným názvom Zachráňte dravca.  

Prečo ste sa rozhodli o tom videu napísať knihu?

Hlavne preto, že som bola pri jeho zverejnení od začiatku veľmi blízko. A aj preto, ide o jeden z veľkých príbehov z majdanu, ktoré ukazujú, že počas revolúcie išlo skutočne o hodnoty. Príbeh šokujúceho videa je aj príbehom mobilizácie celej ukrajinskej spoločnosti. O ľuďoch, čo sa vôbec nepoznali a napriek tomu si slepo dôverovali, aby pomohli niekomu, koho vôbec nepoznali.

Máte na mysli človeka, ktorý dostal video na verejnosť?

Áno, kniha, ktorú píšem je príbehom tohto videa. Na verejnosť ju v januári 2014 uprostred revolúcie dostal mladý policajt, ktorý pritom vôbec nesledoval majdan, bolo mu to jedno. Bol v polícii, pretože tam pracoval už jeho dedo, a politika ho nezaujímala, bol vášnivý policajt. Nakoniec sa však rozhodol to video pustiť von, v priebehu pár hodín obletelo sociálne siete a z veľmi charizmatického demonštranta s typickým kozáckym účesom sa stal hrdina revolúcie. Polícia ho dlhodobo sledovala, bol veľmi výrazný typ a dobre hádzal Molotovove koktaily. My sme sa však veľmi báli najmä o človeka z polície. Mali sme strach, že sa mu môže niečo stať, pretože prístup k databáze s videami mal len veľmi malý okruh ľudí a mohli naňho ľahko prísť.

Ako sa to vlastne stalo?

Pustil to video jednému kamarátovi, ten to dal svojej sestre a tá našla niekoho, kto to zverejnil na internete. Moja kamarátka, ktorá pri úniku videa na verejnosť figurovala, začala panikáriť. Nevedela, čo robiť, vedela však, že musíme skryť toho chlapíka. Začala som preto organizovať jeho evakuáciu. Oslovili sme množstvo ľudí, od ambasád až po obyčajných ľudí a aktivistov. Všetci okamžite reagovali pozitívne a hneď pomohli. Dostali sme toho policajta na druhý deň za hranice do Poľska. Jeho postava bude jednou z mnohých hrdinov knihy. Na rozdiel od týraného demonštranta Mychaila Havryľuka, ktorého príbeh predstavilo detailne množstvo médií, o tomto odvážnom Ukrajincovi sa takmer vôbec nevie.

Stal sa z neho whistleblower?

Určite, preto sme si mysleli, že je v nebezpečenstve, aj keď polícia teraz tvrdí, že nebol.

Ostal po revolúcii v polícii?

Nie, odišiel do súkromnej sféry.

A z Havryľuka, ktorého v mraze zranili jeho sekáčikom na ľad, sa stal poslanec…

Ako to povedať zdvorilo, no, nie je to ten najinteligentnejší človek, akého poznám (Smiech). Nie všetci hrdinovia revolúcie majú naozaj vlohy byť aj v parlamente. Určite je však čestný človek a želám mu, aby bol podpísaný pod nejakým dobrým zákonom.

Odsúdili policajtov, ktorí ho ponižovali?

Áno, dostali zľahčujúce podmienečné tresty. Takmer nič, ani to nebolo za mučenie, ale za zneužitie právomocí, čo bol úplne iný príbeh. Jednoznačne išlo o zločin proti ľudskosti a týranie.

Vtedajší prezident Viktor Janukovyč ušiel do Ruska, kde z času na čas prehovorí v televízii. Má na Ukrajine ešte nejakých stúpencov?

Myslím, že tu skončil. Bola som v parlamente deň po tom, keď ušiel, a videla som ľudí z jeho strany, ktorí boli v šoku a cítili sa opustene. Janukovyč im nedvíhal telefón a potom sa náhle zjavil v Rusku. Na prípad exilu prezidenta ukrajinská legislatíva nemyslela, ale platí, že sa neráta s mocenským vákuom. Aj preto to nakoniec dopadlo celkom dobre. Jeho právomoci prebral dohodou v parlamente šéf parlamentu a potom sa vypísali nové voľby. Rusko to nemohlo hrať na to, že bude večne hovoriť, ako v Kyjeve vládnu po puči banderovci.

Teraz pracujete v ukrajinskom vysielaní rádia Slobodná Európa, kde dohliadate nad investigatívnym tímom. Majú reportéri po revolúcii lepšie podmienky pre svoju prácu?

Ukrajina ma veľmi silné tímy talentovaných investigatívnych novinárov, ktoré medzi sebou zdravo súperia. Zlepšujeme a ťaháme sa navzájom, je to veľmi dynamické prostredie, ktoré sa prudko rozvíja už posledných päť rokov. Novinári sa nebáli „investigovať“ ani za Janukovyča, hoci to bolo ťažšie, pretože v tom čase bolo oveľa menej ľudí ochotných rozprávať sa s nimi. Zároveň však pribudli viaceré nástroje ako otvorenie archívov, databázy katastra, ktoré nám pomáhajú pri práci. Depresívne však je, že o čo väčší prípad ide, o to je menšia reakcia zo strany vlády.

Stáva sa, že odhalíte veľký podvod a vláda sa tvári, že sa nič nestalo?

Áno, je to, bohužiaľ, prirodzená reakcia. Čím väčší prípad, o to viac peňazí v ňom ide, o to viac sa podplácalo a namočilo do aféry ľudí.

Máte nejaký príklad?

Vyšetrovali sme prípad spájaný s Konstantinom Grigorišinom (ruský miliardár, kontrolujúci ukrajinskú energetickú spoločnosť, pozn. red.), ktorý je podnikateľský partner prezidenta Petra Porošenka a dostal od štátu smiešne drahý lukratívny kontrakt pre transformátory na distribúciu energie. Od začiatku bolo jasné, že túto zákazku môže dostať len jedna ukrajinská firma, ktorú vlastní Grigorišin, ako aj to, že takýto obchod vôbec nebol potrebný. Ukrajina zaplatila za nákup transformátorov okolo dvoch miliárd hrivien. Ak už, mala to byť medzinárodná súťaž, kde by napríklad Siemens možno ponúkol oveľa nižšie ceny.

Zverejnilo sa to a nič sa nestalo?

Kontrakt je naďalej platný. Ide o osobu, ktorá má blízko k prezidentovi Porošenkovi, je to jeho osobný priateľ. Pre nás to bolo veľké sklamanie.

Je Porošenko dobrý prezident?

Nie je dobrý prezident, ale zároveň neviem, či by sa našiel niekto lepší. Nepáči sa mi, že nedodržal sľuby, korupcia a nepotizmus sú stále obrovské. Na druhej strane, mali sme lepšiu alternatívu? Nemyslím si.

Majú oligarchovia stále taký veľký vplyv v médiách? Keď bol slovenský prezident Andrej Kiska v Kyjeve, tak sa mu napríklad premiér Arsenij Jaceňuk sťažoval, ako naňho útočí cez televíziu oligarcha Dmytro Firtaš…

Áno, oligarchovia ako Firtaš či Pinčuk alebo Kolomojskij zmonopolizovali televízny trh, to ovplyvňuje politický proces na Ukrajine veľmi negatívne. Je to veľký problém, hoci vidíme nejaké snahy to zmeniť. Napríklad, aby bolo už transparentné, kto je majiteľom televízií. To však, samozrejme, nevyrieši problém obsahu televízneho spravodajstva. Ale napríklad aj ich televízie majú investigatívne tímy, hoci je jasné, že nebudú riešiť svojich majiteľov.

Svoju televíziu – Piaty kanál – vlastní aj prezident Petro Porošenko, ktorý sa jej nechce vzdať. Je to na jej spravodajstve zjavné?

Jednoznačne, viacerí novinári preto odišli z televízie.

V nedávnom prieskume označili Ukrajinci korupciu a oligarchov za ešte väčší problém ako vojnu s Ruskom. Je to porovnateľná hrozba ako vojna?

Áno, aj keď si myslím, že hrozba vojny sa na Ukrajine veľmi podceňuje. Politici sa správajú v štýle, akoby život išiel ďalej. Rozsah tragédie je pritom obrovský. Za veľa hovorí skutočnosť, že vláda to oficiálne ani nevolá vojnou, ale Antiteroristickou operáciou (známou pod skratkou ATO, pozn. red.). Je to úplná vojna, ktorá možno vyzerá ako zamrznutá, hoci nie je. Ľudia tam zomierajú každý deň, ostreľovanie neprestáva. Státisíce ľudí bolo mobilizovaných armádou, dva milióny sa stali presídlencami, viac ako dvetisíc vojakov zomrelo a Boh vie, koľko civilistov zomrelo, nikto to nepočíta…

Hovorí vláda pravdu, keď ráta obete konfliktu?

Nehovorí pravdu, ani nemôže, pretože ju nepozná. Neexistuje jeden úrad, ktorý by zbieral dôveryhodné údaje z frontu. Nedávno sme sa snažili získať dáta od ministerstva obrany a prezidentovho poradcu o počte zajatých a každý nám dal úplne iné číslo. Hovoríme pritom o stovkách ľudských životov. V Kyiv Poste sme napríklad začali alternatívne rátať počty obetí.

OSN odhaduje počet obetí na okolo 6800. Je to reálne číslo?

V skutočnosti je to zrejme oveľa vyššie číslo, nikto však nemá predstavu, koľko ľudí naozaj zomrelo.

Svetoví politici sa zhodujú, že niet alternatívy k dohode z Minska. Lenže prímerie funguje len na papieri. Čo bude z Donbasu? Stane sa z neho zamrznutý konflikt?

To vyzerá ako najpravdepodobnejší scenár pre najbližšiu budúcnosť. Nekontrolovaná situácia na Donbase, ale aj na anektovanom Kryme, kde vláda nemá dosah. To všetko si asi bude vyžadovať vybudovanie nových hraníc. A to v priestore, kde prebieha humanitárna katastrofa, masívne pašovanie a pohyb kriminálnikov. Zrejme to bude trvať veľmi dlho. Ak chcel ruský prezident Vladimir Putin destabilizovať Ukrajinu a urobiť ju slabšou, tak sa mu to darí.   

Hollande a Merkelová už takmer nespomínajú Krym. Zabudlo sa naň?

Myslím, že nie. Na rozdiel od Donbasu tam neumierajú každý deň ľudia, a tak ako v každej mimoriadnej situácii sa venujete najskôr najhorúcejším problémom. Anexia Krymu je stále téma.

Veľa sa hovorí o ruskej propagande, na druhej strane ukrajinská vláda robí kroky ako vznik ministerstva informácií, vytvára zoznamy zakázaných ruských seriálov, filmov či hercov, kde sa napríklad ocitol aj proruský francúzsky herec Gérard Depardieu. Môže to fungovať?

Nemyslím si, že niečo ako ministerstvo informácií by malo vôbec existovať, je to obrovská chyba. Mám pocit, že to vzniklo len preto, lebo potrebovali zamestnať človeka blízkeho prezidentovi, ktorému vo vláde nevedeli zohnať nič lepšie. Čo sa týka čiernych zoznamov, to je v digitálnej ére extrémne neefektívne, teraz sa každý môže dostať k akejkoľvek knihe či filmu. Na druhej strane však musíme povedať, že vláda sa snaží robiť niečo proti obrovskej ruskej propagande, ktorá ovplyvňuje státisíce ľudí. Nerobí to však najmúdrejším spôsobom.  

Nedávny konflikt s políciou a pašerákmi v Zakarpatskej oblasti znovu dostali do médií Pravý sektor. Aký veľký problém predstavujú?

Je to veľký problém. Hoci ich legenda z majdanu je stále nažive, malo by sa k nim pristupovať ako ku kriminálnemu gangu. Kedysi to bola zastrešujúca organizácia pre nacionalistické zoskupenia, rýchlo po majdane sa však rozpadla a Dmytro Jaroš stratil dôveryhodnosť. V prezidentských voľbách nemal ani jedno percento hlasov, Ukrajinci v tom mali jasno. Súboj s nimi však bude pre vládu určite ťažký, ale nie nemožný.  

Teraz najčítanejšie