Denník N

Vznikol film, v ktorom vás postihnutí rozosmejú a zabavia. Režisér si neželá, aby sme ich ľutovali

Láďa Angelovič s fanúšičkami. Foto - záber z filmu Postiženi muzikou
Láďa Angelovič s fanúšičkami. Foto – záber z filmu Postiženi muzikou

Radovan Síbrt natočil film Postiženi muzikou, v ktorom účinkujú členovia skupiny The Tap Tap s rôznymi postihnutiami. Napriek vážnej téme film srší humorom a ukazuje na naše predsudky.

Váš aktuálny dokument Postiženi muzikou je o postihnutých klientoch Jedličkovho ústavu, ktorí účinkujú v známej kapele The Tap Tap. Napriek vážnej téme som sa väčšinu času smial. Bol to váš zámer?

Prvý impulz k nakrúteniu dokumentu prišiel, keď som kapele režíroval film k skladbe Řiditel autobusu, ktorá sa v Česku stala hitom. Kapelník The Tap Tap Šimon Ornest ten klip vzal a odniesol ho do jednej českej televíznej hudobnej stanice. Jej programový riaditeľ bol nadšený, páčila sa mu hudba aj klip. Dodal však toto: Jediné, s čím mám problém, sú tí postihnutí ľudia. Nabudúce ich tam nedávajte. Na to sa naši diváci nechcú pozerať.

Zjavne mu uniklo, že práve v nich spočívala pointa, keďže pesnička je o dialógu medzi postihnutým človekom, ktorý potrebuje na presun malý bicykel, a šoférom, ktorý ho odmieta pustiť do autobusu, lebo bicykel neuznáva ako kompenzačnú pomôcku.

Presne tak, unikla mu pointa. Najmä však ukázal, že je plný predsudkov. Vtedy sme si s kapelníkom Šimonom povedali, že by bolo dobré natočiť film, v ktorom by sa diváci vyslovene chceli pozerať na ľudí s postihnutím. Roky sme však tento nápad odkladali, lebo veľmi nemám rád filmy, ktoré postihnutých ukazujú ako niekoho, koho treba ľutovať. Pristupujú k nim priam z perverzného nadhľadu a trochu aj s výčitkami, že my zdraví sa vlastne máme dobre. Šimon to v našom filme hovorí jasne – ľútosť ešte nikdy nikomu nepomohla, preto je zbytočná.

Zámer teda spočíval v tom, aby film divákov nepriviedol k ľútosti?

Áno, nechcel som, aby postihnutých vo filme ľutovali. Chcel som ukázať, že sú to rovnakí ľudia ako my. Mimochodom, každý z nás je nejako postihnutý, len u niektorých je to viditeľnejšie. Niektorí sú postihnutí viac psychicky, iní zase fyzicky. Sme postihnutí vlastnou výchovou, prostredím, v ktorom vyrastáme, naším vzdelaním.

Dokonca aj vlastnými predsudkami voči postihnutým. Ten film mi ukázal, že ich mám aj ja, hoci som si bol istý, že ich nemám.

Je to logické, lebo nik z našej generácie nebol poriadne vystavený kontaktom s postihnutými. Obaja sme ročník 1975, takže sme detstvo prežívali v 80. rokoch, keď postihnutí ľudia v podstate neexistovali. Štát ich upratal do ústavov, aby neboli nikomu na očiach.

Navyše svet, ktorý sme tu budovali, bol taký bariérový, že pre nich vlastne ani nebol prístupný. Aj keby chceli, de facto nemali ako vyjsť von. Koniec koncov, sám som musel bojovať s predsudkami a premýšľať, ako to zmeniť.

Radovan Síbrt. Foto – archív R. S.

Film ukazuje, že postihnutí vôbec nemusia byť umrnčaní a zatrpknutí ležiaci, ale ľudia so všetkými pozitívnymi a negatívnymi vlastnosťami bežnej populácie – fajčia cigarety aj marihuanu, pijú alkohol, nadávajú ako pohania, sú potetovaní, majú piercingy, vedú divoké konverzácie, majú sexuálne narážky a podobne. V podstate nič im nie je sväté, čo je skvelé.

Ja som túto zrážku s realitou zažil o mnoho rokov skôr. S filmom som otáľal aj preto, že som sa potreboval preniesť cez všetky tie predsudky. Trvalo dlho, kým som postihnutých začal vnímať ako všetkých ostatných okolo seba.

Musel som pochopiť, že niektorí postihnutí sú skvelí, ale niektorí sú aj hajzlíci, že s niektorými rád zájdem na pivo a debatu do krčmy, kým s inými sa už nechcem vidieť. Až keď som ich začal súdiť nie podľa postihnutia, ale podľa toho, akí sú to ľudia, našiel som odvahu nakrúcať.

Postihnutí často používajú drsný čierny humor, z ktorého zdravého človeka priam mrazí. Presne o tom však sú naše predsudky – že máme predstavu, ako sa iní majú správať, a keď to nerobia, sme zaskočení. Ich humor je pritom skvelý.

Vrátim sa teda k prvej otázke – váš dokument je plánovane humorný?

Jasné. Chcel som, aby človek z kina odchádzal s pocitom, že aj postihnutí žijú skvelé životy, že sú plní energie a prechádzajú si tým istým, čím aj my, že nemá zmysel život pretrpieť, ale žiť ho. Tobôž, ak majú progresívne ochorenie, ktoré sa postupne zhoršuje. Keď neviete, ako dlho tu ešte budete, logicky si musíte život užívať teraz. Nemôžete si to plánovať o dvadsať rokov.

Na ľuďoch, s ktorými sme natáčali, ma najviac bavila práve ich energia. A tú som chcel preniesť aj na divákov tak, aby sa dobre bavili. Aby sa nedojímali, aby ich zbytočne neľutovali, aby na nich nepadla žiadna depresia z vedomia, že postihnutie je strašná vec.

Áno, tí ľudia to majú ťažké. Dostať naložený taký balík už pri narodení vôbec nie je jednoduché. Rozhodne ich údel nechcem bagatelizovať ani ich situáciu idealizovať; nemyslím si, že je to Boží dar, naopak, je to strašný náklad. Tí ľudia musia veľmi bojovať, aby mohli dobre žiť svoje životy.

V dokumente zaznieva množstvo vulgárnych výrazov aj čierneho humoru. Napríklad hovorca kapely Láďa, ktorý je na vozíku, hovorí svojej priateľke, aby svojím vozíkom nenabúrala do múru, lebo vznikne nový Múr nárekov. Museli ste sa kontrolovať, aby nadávky a čierny humor vo filme zaberali proporčné miesto tak, aby to nebolo prehnané?

Nijako som sa necenzuroval. Mám problém so spoločnosťou, ktorá kladie dôraz na hlúposti typu, kto sa ako oblieka či hovorí spisovne, či je vulgárny, ako vystupuje na verejnosti a podobne. Uprednostňujem to, či je ten človek poctivý, čestný, úprimný. Vtedy je mi úplne jedno, či hovorí vulgárne alebo sa tomu vyhýba.

Keďže koproducentom nebola žiadna verejnoprávna televízia, ale HBO Europe, nebol žiadny dôvod, aby sme sa vyvarovali akýchkoľvek skreslení reality tým, že by sme cenzurovali nadávky alebo čierny humor. Výsledok jednoducho zodpovedá tomu, čo sa skutočne dialo.

Keď som robil reportáže a rozhovory s postihnutými, občas som na prvýkrát neporozumel, čo hovoria, a bolo mi trápne pýtať sa to isté opakovane. Nechcel som, aby sa ich to dotklo. Lenže musel som sa to naučiť a spýtať sa tú istú vec aj päťkrát. Mali ste podobný problém?

Samozrejme, s týmto som na začiatku ťažko bojoval aj ja. Hanbil som sa, bolo mi trápne pýtať sa znovu. Napríklad dlho mi trvalo porozumieť Lenke, s ktorou mal vzťah Láďa. Je náročné naučiť sa komunikovať s človekom, ktorému visia z úst sliny. Iná cesta ako pýtať sa opakovane však nie je.

Nemyslím si, že tých ľudí to urazí, skôr ocenia, ak majú istotu, že im nakoniec rozumiete. Jednoducho musíte prekonať predsudok, ktorý je vlastne len pohodlnosťou. Ak to nedokážeme, ochudobňujeme sa o veľkú časť spektra ich sveta.

Napríklad Láďa účinkujúci vo filme je po mozgovej obrne, a kým niečo vysloví, je to utrpenie. Lenže keď už z neho niečo vylezie, vždy je to nesmierne vtipné a chytré.

Faktom je, že jeho „šplechy“ má človek chuť si až zapisovať. Viaceré majú potenciál zľudovieť.

Všimnite si, ako

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie