Psychologička Hradileková: V ľuďoch narastá agresivita, je to dôsledok kolektívnej traumy, ktorú prežívame

Britská psychologička Til Wykesová hovorí, že mnoho z tých, ktorí boli hospitalizovaní na JIS-kách pri epidémiách SARS a MERS, trpelo neskôr posttraumatickou stresovou poruchou. Podobné dôsledky môžu podľa nej hroziť aj zdravotníkom, ktorí už mesiace bojujú s pandémiou covidu. Súhlasíte s ňou?

Určite áno, zdravotníci sú dennodenne svedkami úmrtí pacientov a niekedy aj úmrtí kolegov, zažívajú pocity vlastnej bezmocnosti, zúfalstva, strach o vlastný život aj o svoje rodiny. A hlavne nikto z nás nevie, čo bude nasledovať a koľko to ešte bude trvať – a to môže byť zdrojom úzkosti a panických atakov. Sú to udalosti s najvyšším traumatickým nábojom alebo potenciálom.

Treba však povedať, že zdravotníci, ktorí dnes pracujú v prvej línii, majú lepší potenciál zvládania kritických udalostí než priemer populácie.

Prečo?

Naša osobnosť inklinuje k určitému povolaniu, to znamená, že charakteristiky osobnosti dávajú predpoklad, že si podľa toho človek vyberie povolanie. Ľudia, ktorí pracujú v záchranárskych zložkách – policajti, hasiči, záchranári, urgentná a intenzívna medicína, chirurgia, traumatológia –  majú väčšinou osobnosť, ktorá je orientovaná na detaily, má potrebu riadiť, schopnosť vystaviť sa a podstupovať riziko, vysokú toleranciu stresu, ale tiež vysokú potrebu stimulácie a bezprostredného ocenenia. Títo ľudia teda zvládnu oveľa väčšiu záťaž, ako je bežné. Podľa výskumov je však aj v tejto kategórii okolo 20 percent ľudí, ktorí nespracujú zážitky a kritické udalosti spojené s výkonom svojej práce – u bežnej populácie je to pritom až okolo 40-60 percent.

A keďže to, čo zažívame dnes, nie sú kritické situácie, ale dlhodobá záťaž, dovolím si vysloviť hypotézu, že percento ľudí spomedzi zdravotníkov, pacientov aj ostatnej populácie, u ktorého sa objavia závažné dôsledky, bude ešte vyššie ako 60 percent.

Už teraz pri práci s lekármi v prvej línii zaznamenávam, že majú nočné mory, začínajú trpieť nespavosťou a úzkosťou.

Sú to klienti, ktorých ste mali už pred pandémiou, alebo vás vyhľadali práve počas nej?

Niektorí ma oslovili práve počas posledných mesiacov. Všimli si, že majú problémy, no nespájali si ich s tým, čo práve zažívajú v práci. Lebo sú zvyknutí pracovať v krízových situáciách. Samozrejme, dnešná situácia je iná, ale človek si to často v priebehu samotnej traumatickej udalosti ani neuvedomuje. Až pri spracovaní symptómov sa to potom akoby „napojí“ na zdroj alebo príčinu ich aktuálneho stavu z minulosti.

Hoci zdravotníci sú aj za bežných okolností často svedkami smrti pacientov, dnes je to pre nich iné. A nielen preto, že aj sami sú v ohrození života a denne o tom počúvajú v médiách. Aj keď sú to často skúsení odborníci, ktorí vedia, ako postupovať pri rôznych závažných diagnózach, pri covide sa mnohí cítia, akoby práve absolvovali medicínu. Vidia, že čo u jedného pacienta zaberie, môže inému uškodiť. Niekedy majú pocit, že pacientovi nepomohli, že mu nevedia pomôcť – to sú tie najťažšie zážitky. Keď si predstavíte to zúfalstvo a bezmocnosť, ktoré budú zažívať ešte minimálne ďalšie mesiace, časť z nich to nemusí spracovať zdravým spôsobom.

Podľa výskumov už dnes zaznamenávame nárast psychických ťažkostí v dôsledku pandémie, odborníci na duševné zdravie však upozorňujú, že to najťažšie nás čaká až vtedy, keď sa pandémia skončí. Prečo?

Keď to poviem veľmi jednoducho, počas kritickej udalosti zapíname takzvaného „automatického pilota“. To znamená, že sa odpája emocionálna aj kognitívna časť mozgu a dostávame sa len k základným reakciám – útok, únik alebo zamrznutie. Je to obranná reakcia nervovej sústavy na záťaž. Môžeme to nazvať aj mechanizmus prežitia.

Traumatizujúca alebo kritická udalosť presahuje bežné stratégie zvládania u človeka a má potenciál viesť k rozvoju duševných aj fyzických ochorení. Základné obranné reakcie nám umožnia prežiť, až kým sa nedostaneme do bezpečia. Keď sme v bezpečí a je koniec, znova sa aktivuje aj emocionálna a kognitívna časť mozgu, ktorá v čase ohrozenia akoby nie je potrebná.

Ako to myslíte? Počas krízovej situácie nemusíme rozmýšľať?

Je to podobné, ako keď má niekto v dome zlodeja a zrazu si nedokáže spomenúť, aké je číslo na políciu. Vtedy jednoducho potrebujeme prežiť, nie premýšľať alebo cítiť. Traumatická vlna nás môže zaplaviť až po skončení celej udalosti a môže spustiť traumatický proces. V takomto procese môže dochádzať k zmenám symptómov a môže to prerásť až do chronického stavu a aj do spomínanej posttraumatickej stresovej poruchy. U pacientov s duševnou ranou sa môže takéto zranenie prejavovať v rôznych časoch rôznymi symptómami, a tak sa môže meniť aj hlavná diagnóza.

Ak to mám ešte zjednodušiť, tak sa rozpájajú dôležité spojenia v mozgu medzi oboma hemisférami. Dominantnou sa stáva pravá hemisféra, kde sú uložené aj traumatické spomienky. Tieto spomienky sa tak stávajú emocionálne zaťažujúcimi a objavujú sa bez časovej súvislosti, to znamená, že ich človek znova a znova nekontrolovateľne zažíva a prežíva pri spúšťačoch. Napríklad počujeme zvuk sanitky a znova akoby prežijeme traumatizujúcu situáciu z minulosti.

Prečo mnohí nedokážu o svojej traume z minulosti rozprávať?

Pretože ľavá hemisféra, ktorá je analytická, „rozumová“ a pracuje so slovami, sa stáva podriadenou pravej – stráca kontrolu. To spôsobuje, že človek po kritickej udalosti nevie o tom rozprávať a táto schopnosť sa niekedy neobnoví aj roky. Keď sa potom rozvinú ťažkosti a človek osloví odborníka, ani vtedy si zhruba 50 percent ľudí na traumatickú spomienku nespomenie, nevie ju súvisle prerozprávať.

To, že o tom človek nedokáže rozprávať, je teda spôsobené neurofyziologicky, rozpoja sa spojené neuronálne siete – akoby sa rozpojili kábliky. Môže to byť až takzvaná disociatívna amnézia, keď si obeť takúto udalosť nepamätá. Napríklad žena sa pri znásilnení „odpojí“, aby to vôbec prežila, a potom si tú udalosť nepamätá a nevie o nej rozprávať.

Traumy však zostanú uložené a schované v akýchsi „kúskoch“ a „zásuvkách“ v pravej hemisfére a objavujú sa potom vo forme flashbackov či nočných môr. Pri akomkoľvek spúšťači naša nervová sústava znova a znova prežije udalosť, ako keby sa diala „tu a teraz“. Takéto znovuprežívanie poškodzuje duševné aj fyzické zdravie a môže sa rozvinúť do rôznych symptómov a ochorení. Trauma zostane uväznená v štruktúrach mozgu, kde môže ďalšie roky až desaťročia spôsobovať ťažkosti a nie je možné to spracovať. Takže tu nám nepomôžu rady typu „hoď to za hlavu“, „čas všetko vylieči“ a podobne.

Zmätené zmyslové vnemy a iba určité časti spomienok sú typickým príznakom psychicky traumatizovaných jedincov. V médiách som zachytila, že aj niektorí ľudia po vyliečení z covidu majú bludy a halucinácie, pôsobia až psychoticky. Môže ísť práve o klinický obraz traumatizovaného jedinca. Pri takých spomienkach však nejde o psychotické halucinácie, ale o posttraumatické pseudohalucinácie. Keď traumatizácia prerastie do chronického stavu, môžu sa fragmenty takýchto spomienok objavovať a znovuprežívať aj desaťročia.

Vy predpokladáte, že po skončení pandémie môžeme mať v rámci populácie až vyše 60 percent možných traumatizovaných ľudí. Aj profesorka Wykesová hovorí o tom, že nám hrozí kolektívna trauma. Ľudia sa podľa nej môžu stať oveľa úzkostnejšími. Čo už dnes psychológovia vedia o kolektívnych traumách? Ako sa môžu prejavovať?

My už kolektívnu traumu zažívame. Možno príde aj nový pojem „globálna trauma“ – to by sa podľa mňa hodilo viac. Lebo to nie je o kolektíve, skupine, ale o celom ľudstve – a ten proces už beží. Nie je to jedna udalosť, ale celé dlhodobé obdobie, ktoré sa týka celého ľudstva.

Odborníci zaraďujú medzi možné traumatizujúce udalosti zaťažujúce zážitky alebo situácie mimoriadneho ohrozenia či katastrofického rozsahu, ktoré by takmer u každého vyvolali hlboké zúfalstvo. Patria sem prírodné udalosti alebo človekom zapríčinené katastrofy, boje, ťažké úrazy alebo napríklad aj to, keď je niekto svedkom násilnej alebo inej smrti iného človeka, respektíve keď sa sám stal obeťou mučenia, terorizmu, znásilnenia alebo iného zločinu.

Podľa výskumov sú najčastejšími zaťažujúcimi situáciami, ktoré vedú najviac k posttraumatickej stresovej poruche, svedectvo nejakej udalosti, kde trpia iní, a nehody. Často sú to práve udalosti, ktoré vyvolávajú nadmerný záujem médií. Hoci doteraz sme medzi ne nezaraďovali epidémie, podľa mňa táto pandémia sa tam určite zaradí. Aj to, že niečo dennodenne vidíme a počujeme v médiách, je stresor, ktorý nás ešte viac retraumatizuje. My sme traumatizovaní ako ľudstvo už rok a nevieme, kedy sa to skončí.

Ako sa dôsledky kolektívnej traumy odlišujú od vplyvu individuálnej traumy, ktorú zažívame každý zvlášť?

Kolektívna trauma sú emocionálne zranenia, ktoré zostanú u rôznych ľudí jednej skupiny po kritickej udalosti. V jej dôsledku sa narúšajú roly a emocionálne spojenia medzi členmi skupiny, narúša sa schopnosť podeliť sa o emócie, spolupracovať, zaujímať sa o záujmy druhých.

Aj individuálna trauma má vplyv na celý systém, ktorý je okolo človeka. Ale tu môže byť oporou okolie. Aký bude mať táto pandémia dosah, zatiaľ nevieme, určite sa o tom budú robiť výskumy. Dnes na to neviem odpovedať. Mám však dojem, že ideme akoby od konca na začiatok a znova ku koncu.

Ako to myslíte?

Aj pri kolektívnej traume, akou je prírodná katastrofa alebo vojna, sa ľudia mohli „vyregulovať“, to znamená stretávať sa, zabávať sa a podobne. Táto regulácia môže u každého znamenať niečo iné. Keď niekto robí celý deň manuálne, tak si potom doma najradšej ľahne k televízii. Na druhej strane niekto, kto sa venuje intelektuálnej činnosti, môže potrebovať vypnúť pri športe alebo pri rúbaní dreva. Musíme si tie svojej systémy držať v rovnováhe a spolupráci.

Lenže my sme boli pred pár mesiacmi umelo uvedení do stavu, ktorý zvyčajne býva už dôsledkom traumatizácie.

Čo to znamená?

Po individuálnej traume je zastavené fungovanie systému napríklad rodiny, narušia sa komunikačné vzorce, dochádza k izolácii, v páre dochádza ku strate emocionálnej a sexuálnej intimity, rozpadá sa aj individuálna psychická regulácia, neprimerane sa vyjadrujú emócie. Sú narušené bežné rodinné rytmy – jedlo, spánok, škola, voľnočasové aktivity. Je zablokovaný prirodzený mechanizmus liečenia.

A my sme vlastne boli všetci uvedení do rovnakého stavu, aký nastáva po traume, a zároveň ju aj dlhodobo zažívame. To znamená, že nám boli zablokované regulačné mechanizmy ako napríklad kultúra, stretávanie sa, máme narušený rytmus dňa, izolujeme sa. Zastavuje sa vývin a rozvoj osobnosti dieťaťa aj dospelých.

Nesmieme sa dotýkať. To, že sa ľudia prestanú dotýkať, je tiež jeden z typických dôsledkov traumy. A pritom dotyky regulujú náš nervový systém, upokojujú nás, sme cicavce – potrebujeme sa dotýkať. To, čo sa nám dnes deje, je, že sú zasiahnuté naše kognitívne funkcie aj emocionálna časť. V dôsledku tohto stavu sa aktivujú základné mechanizmy prežitia, ktoré som už spomínala na začiatku – útok, únik, zamrznutie.

Ako konkrétne sa dnes prejavujú?

Útoky môžeme vnímať napríklad v tom, že narastá agresivita, demonštrácie, virtuálne útoky. Predpokladám, že nielen v rodinách, ale aj na uliciach sa bude zvyšovať agresivita a násilie. Štatistiky to už potvrdzujú. Je to dôsledok toho, že sa ľudia necítia v bezpečí.

Úniky sa prejavujú v tom, že popierame prítomnosť vírusu, snažíme sa obísť pravidlá, tvárime sa, že sa nič nedeje. Zamrznutie znamená, že sa akoby nevieme pohnúť, nevieme, čo robiť. Môže sa prejavovať ako úplná rezignácia.

Všetky tri reakcie pomáhajú človeku prežiť. To všetko sú normálne reakcie na nenormálnu situáciu, takže mňa to vôbec neprekvapuje.

Možno je to hlúpa otázka, ale ktorý z týchto troch mechanizmov je pre človeka najlepší?

Je to veľmi dobrá otázka. Z odborného hľadiska je najhoršie zamrznutie, stagnácia. Môžu to byť povedzme aj ľudia, ktorí dodržiavajú všetky pravidlá, idú hoci aj 100-krát na celoplošné testovanie, ale v skutočnosti je to prejavom rezignácie. Prestane ich všetko zaujímať, odpoja sa.

Naopak, „najlepší“ je z odborného hľadiska útok, pretože hnev je akoby pohyb vpred – lebo konám, niečo robím. Aj únik je lepší ako zamrznutie – všetko je lepšie ako úplná stagnácia. Naše telo a mozog však vyhodnotia, aká reakcia bude pre naše prežitie v danej chvíli alebo období tá „najlepšia“.

Útok môže byť dobrý pre samotného človeka, pretože sa vyzúri, vypustí nahromadené emócie, ale čo spoločnosť? Agresívne protesty alebo výpady na sociálnej sieti sa nám vôbec nezdajú v poriadku.

Samozrejme, záleží na tom, či sú obranné mechanizmy zamerané smerom k ľuďom alebo proti nim. Prípady, o ktorých hovoríte, sú zjavne zamerané proti iným ľuďom. No tiež hovoria o tom, do akej miery je už ohrozené naše základné bezpečie. Sú to symptómy toho, čo sa deje.

Tým ľuďom to môže pomôcť, môže sa im vďaka tomu uľaviť, je to emocionálny pohyb vpred. Skôr by sme sa mali pozerať na to, prečo sa to deje.

Čiže kľúčový problém je, že sa dnes ľudia necítia v bezpečí?

Presne tak. Musím zopakovať, že všetky tri spomínané reakcie sú úplne normálne a prirodzené. Nie je to žiadna nezodpovednosť. Je to skôr signál, že sme v ohrození, bezpečie je zničené a rozbieha sa chorobný proces. Človek potrebuje v prvom rade bezpečie. Lenže to nemáme – dnes je ohrozené naše fyzické, sociálne aj ekonomické bezpečie. Apelovať v tejto situácii na zodpovednosť ľudí je skôr prilievanie oleja do ohňa. Je to podobné, ako keby ste človeka, ktorý leží s chrípkou, nútili ísť bežať maratón.

Navyše, keď máme v takej kritickej situácii vedenie, ktoré je samo nezodpovedné, neisté, nervózne, útočí na svoje okolie, uráža odborníkov, potom to spôsobuje v populácii ešte väčšie ohrozenie a stav pripravenosti na boj. Ľudia potrebujú bezpečie, potrebujú sa upokojiť. Keď budú v bezpečí a pokojní, potom môžeme apelovať na ich zodpovednosť.

Ľudská bytosť je veľmi krehká a zložitá, no má aj obrovský potenciál na zvládanie záťaže. Tu sme však už prekročili mieru. Takže okrem liečby vírusu by sa malo myslieť aj to, že sme všetci traumatizovaní.

Môžu sa kolektívne traumy odrážať napríklad aj v tom, ako tvoríme a udržiavame blízke vzťahy?

Zmeny už nastávajú. Tie spomínané reakcie – útok, únik a zamrznutie – ktoré sú teraz základom nášho fungovania, môžu spôsobiť dezorganizáciu vzťahov a väzieb. Prejavuje sa to v znižovaní schopnosti naladiť sa na emócie druhého, dochádza ku strate empatie, zvyšuje sa nedôvera, prichádza sociálna izolácia, každý sa zaujíma sám o seba, nie o druhého.

Zvyšuje sa obviňovanie druhých, strácame schopnosť riešiť problémy, zvyšuje sa závislé správanie – drogy, alkohol, násilie. Deti preberajú rolu rodičov. Rodičia nevedia upokojiť dieťa, stratili tú schopnosť, lebo nie sú schopní zaistiť pre dieťa bezpečie. Vzťahy sú napäté, je v nich veľa obviňovania. Naruší sa bezpečie celej rodiny. A teda aj spoločnosti.

Čo sa s tým dá robiť už dnes?

Myslím si, že tak ako sa robia kampane na očkovanie, tak by sa mala robiť aj kampaň na liečbu dôsledkov duševných zranení. Stále čakám, že ministerstvo zdravotníctva príde s plánom ochrany duševného zdravia v čase pandémie – a hlavne po nej.

Práca so stresom v kritických situáciách je špecificky zameraná oblasť na prevenciu rozvoja posttraumatickej stresovej poruchy. Je potrebné zostaviť koncept, tímy a začať čím skôr. Nestačia na to len telefonické konzultácie – tie môžu poskytnúť človeku základnú stabilizáciu, akoby prvú pomoc. Sú potrební skúsení terapeuti, ktorí ovládajú prácu so stresom v kritickej situácii a aj prácu s traumou. Na Slovensku ich máme, napríklad psychiatra Jozefa Hašta či psychologičku Hanku Vojtovú a mnoho ďalších.

Samotný človek si vôbec nemusí uvedomovať zmeny, ktoré uňho nastávajú ako dôsledok traumatizácie, to vie odhaliť odborník. Terapeut pomáha „regulovať“ človeka a naštartovať uňho liečivý proces spracovania a uzdravenia. Až potom môže človek „regulovať“ seba, svoje prostredie, rodinu, deti.

Keď na to dostatočne nemyslí štát, nemali by na to myslieť napríklad zamestnávatelia a poskytnúť zamestnancom psychologickú pomoc?

Sú osvietené firmy, ktoré to už robia. Aj mňa v minulosti oslovila jedna zahraničná firma pôsobiaca v Bratislave po tom, čo im už druhý zamestnanec spáchal samovraždu. Ľudia po traume sami pomoc odborníka nevyhľadajú, lebo ani nemusia vedieť, že sa im niečo deje. Väčšinou prichádzajú až vtedy, keď sa symptómy rozvinú do závažnej formy. Tu si, našťastie, samotné vedenie uvedomilo, že sa musí postarať o ostatných zamestnancov, aby sa u nich nerozvinuli duševné aj fyzické ochorenia. Lebo tak, ako vplývajú na naše vzťahy, vplývajú aj na pracovný výkon.

Keď som tam prišla s tímom kolegov, všetci zamestnanci boli zhromaždení v zasadačke. Urobili sme, čo bolo potrebné, a s ľuďmi, ktorí potrebovali ďalšiu starostlivosť, som pracovala ďalej individuálne. No aj tí, ktorí si tam tie dve hodiny len mlčky a z povinnosti odsedeli, vedeli, čo si majú na sebe všímať a kde môžu v prípade potreby hľadať pomoc.

Volá sa to manažovanie stresu v kritických situáciách. A presne toto by sa malo dnes udiať v celej spoločnosti. Je to prevencia pred rozvojom negatívnych dôsledkov traumy. Mal by tu byť vytvorený krízový štáb alebo tím zameraný na duševné zdravie. No potrebovali by sme aj vedenie krajiny, ktoré je pokojné, jasné a podporujúce.

Ako vplýva na ľudí, ak krajina také vedenie nemá?

Keď je vedenie krajiny dysregulované a tiež funguje iba na obranných reakciách, tak nám to ešte viac posilní naše obranné mechanizmy. Chápem, že aj vedenie je pod enormnou záťažou, ale musí nájsť spôsob, ako sa vyregulovať a neváhať tiež vyhľadať odbornú pomoc. Vôbec to nemyslím ironicky.

Potrebujeme vedenie s vysokými morálnymi hodnotami. Tým nemám na mysli zákaz interrupcií, limitovanie umelého oplodnenia a hon na homosexuálov, ale skutočné hodnoty ako čestnosť a zodpovednosť. V krajinách, ktoré sa k tomu približujú – myslím tým hlavne škandinávske štáty – sa aj občania cítia v bezpečí a zvládajú pandémiu najlepšie.

Veľa urobí už aj to, či na nás niekto kričí a útočí, uráža nás. Proti takému človeku buď zaútočím naspäť – či už priamo, alebo tým, že budem porušovať jeho pravidlá –, alebo mi bude ukradnutý.

Iné však je, keď k nám prehovorí pokojným hlasom a ponúkne nám nejaký plán. Dá nám pocit a víziu bezpečia. Ak to urobí pokojným hlasom a s pokojnou gestikuláciou, potom sa aj ľudia, ktorí to počúvajú, upokojujú.

Ak je vedenie tejto krajiny plné konfliktov, obviňovaní, neistoty, chaotickej prezentácie a robí kroky, ktoré sa menia zo dňa na deň, tak to u ľudí zvyšuje napätie, neistotu a agresivitu, obchádzanie pravidiel a ignoráciu.

Aj preto ľudia najviac dôverujú prezidentke, ktorá hovorí pokojne, neútočí, pôsobí vyrovnane?

Presne tak. Pani prezidentka určite šíri pokoj a pocit bezpečia. Upozorňuje na problémy, ale neobviňuje. Ľudia majú pocit, že jej na nich záleží.

No ľudia dnes môžu viac veriť aj politikom, ktorí im sľubujú falošné bezpečie, a pôjdu za nimi ako mušky za svetlom.

Vy sa venujete aj transgeneračnej rodinnej psychológii, ktorá hovorí, že traumatické zranenia, ktoré nestihli byť uzdravené v predošlých generáciách, sa prenášajú na ďalšie generácie. Hrozí teda, že by sme mohli aj svoje nespracované traumy z pandémie preniesť ďalej?

Môže sa to stať. Predstavme si napríklad lekára, ktorému môže byť po skončení pandémie diagnostikovaná akútna reakcia na stres. Ak ju dobre nespracuje, môže sa neskôr rozvinúť do posttraumatickej stresovej poruchy, môže sa pridať aj depresia. Lekára budú neustále a nekontrolovateľne zaplavovať obrazy spojené s pôvodnou traumou. Zistí, že mu pomáha alkohol, lieky, prípadne kombinácia oboch, takže sa pridá závislosť. Dochádza k zmenám osobnosti. Priatelia, partnerka ho opustia. Voči deťom môže mať výbuchy hnevu, môže začať používať telesné tresty.

Deti sú v takej rodine traumatizované, dochádza u nich ešte viac a intenzívnejšie k tomu spomínanému „rozpájaniu káblikov“ – a máme prenos traumy z generácie na generáciu. To sa udialo aj u detí obetí holokaustu.

Ktoré ďalšie udalosti, ktoré zažili naši predkovia, nás môžu dodnes traumatizovať, hoci si to sami ani neuvedomujeme?

Vojny a následne komunizmus boli takisto kolektívnymi traumami. Pri práci s klientmi sa mi často ukazuje, že im rodičia a starí rodičia nerozprávali o traumatických veciach, ktoré ich postihli. To bol mechanizmus ich prežitia – traumy zostali uzamknuté v nervovej sústave. Zároveň však boli znova a znova prežívané. V rodinách sa tieto nespracované traumy potom prejavovali vo forme alkoholizmu a hlavne násilia, ktorého je v našej spoločnosti stále veľmi veľa. Emocionálne väzby boli násilné alebo chladné. Mnohí reagovali útekom alebo únikom a tento model sa potom preniesol aj na ďalšiu generáciu.

Môžeme však sledovať, že keď sa tieto prebraté a nespracované traumy aktivujú u dnešných mladých ľudí, oni ich už, našťastie, začínajú riešiť. Keď sa ich pýtam na traumatické udalosti z minulosti, napríklad na vojnu, ktorú zažili ich starí rodičia, často mi povedia: „O tom babička nikdy nerozprávala“. Napriek tomu si to tí mladí ľudia v sebe nesú.

Ja by som medzi traumatizujúce udalosti zahrnula aj znárodnenie, ktoré by som prirovnala k dnešnému zatváraniu prevádzok a firiem. Samozrejme, príčina je iná, ale dôsledky môžu byť rovnaké. Za tými firmami sú ľudia a rodiny, ktoré ich budovali roky, možno aj desaťročia. Znárodnenie prinieslo stratu identity človeka, zvýšené násilie, alkoholizmus, samovraždy.

Obávam sa, že tak ako zdravotníci, aj toto sú dnes ľudia „v prvej línii“, čo sa týka dôsledkov a možného rozvoja duševných a fyzických ochorení, ale tiež závislostí, agresivity, rozpadu rodín a zvýšeného násilia. Prichádzajú o svoju identitu, zázemie, bezpečie…

Už dnes počúvam vo svojom okolí o mladých mužoch, ktorí po krachu podnikania spáchali samovraždu. Keď prišli o svoju firmu, stratili identitu a pocit bezpečia. Samovražda je dôsledok toho zamrznutia, keď nevidím inú cestu. V žiadnom prípade neschvaľujem útoky a agresívne prejavy, ale to zamrznutie je pre človeka naozaj horšie. Nech radšej útočí na sociálnych sieťach, než by si mal siahnuť na život.

Mnoho ľudí sa dnes necíti vo svojej koži, cítia osamelosť, strach a neistotu. Kedy to ešte dokážeme zvládnuť vlastnými silami a kedy už potrebujeme odborníka?

To je veľmi individuálne. O traume toho už veľa vieme, ale aj veľa nevieme. A o dosahu takejto celosvetovej pandémie toho vieme ešte menej. Môžeme však vychádzať z toho, čo už vieme.

Záleží na tom, aké má človek takzvané „okno tolerancie“, to znamená, aká miera stresu a zaťaženia je spracovaná a nezostáva odpojená a „uzamknutá“ v nervovej sústave.

Od čoho závisí, aké máme „okno tolerancie“?

Od veku človeka, od osobnostných zdrojov zvládania záťaže, od sociálnych faktorov, od anamnézy človeka, od jeho detstva, ale aj od konkrétnej situácie, v ktorej sa nachádza. Odborníci uvádzajú tri traumy, ktoré je potrebné vždy spracovať s odborníkom. Je to strata dieťaťa, sexuálne násilie a zážitky strachu zo smrti, kam patria autohavárie, prepadnutia, oznámenie závažnej a život ohrozujúcej diagnózy, a teda aj covid.

Ako som už hovorila, dnes nám zároveň chýbajú vonkajšie zdroje, ktoré pomáhajú regulácii. Všetci zažívame izoláciu a stagnáciu, to sú dve základné charakteristiky psychickej krízy. Inak to zvláda introvert, ktorý pracuje z domu, má stabilnú prácu a chodí si sám zašportovať – ten to podľa mňa zvládne dobre – a inak extrovert, pre ktorého môže byť home office a strata kolektívu aj spúšťačom depresie.

Myslím si, že by sme mali najskôr hlavne prijať fakt, že zažívame globálnu traumu. A hoci zatiaľ nevieme odhadnúť, aký vplyv bude mať pandémia na duševné zdravie, prvé ukazovatele naznačujú, že bude rozsiahly. Ak sa psychická trauma neošetrí, môže sa to skončiť podobne ako s neošetrenými fyzickými zraneniami, ktoré môžu prerásť do život ohrozujúcich stavov a chronických ochorení.

V prípade, že na sebe alebo na svojich blízkych pozorujeme akékoľvek závažné zmeny, neváhajme vyhľadať odborníka na psychotraumatológiu. Čím skôr sa problém podchytí, tým menšie následky bude mať. Najlepšia je aj tu prevencia.

Do akej miery dokážeme sami ovplyvniť to, akú skúsenosť z pandémie odovzdáme našim potomkom?

Porozprávam vám jeden svoj zážitok. Pri svojej poslednej ceste lietadlom som si všimla jednu anglickú rodinu – pár s dvoma chlapcami vo veku asi 5 a 8 rokov. Muž pomohol žene aj deťom s batožinou a keď videl, že sa mi ťažko vykladá kufor do batožinového priestoru, prišiel ku mne, či nepotrebujem pomoc, a kufor mi vyložil. Potom som si všimla, ako sa starší chlapec opýtal mladšieho, či chce sedieť pri okne, a mladší mu na to odpovedal, že predsa nemá miesto pri okne. Ale starší ho tam aj napriek tomu pustil. „Viem, že rád sedíš pri okne,“ zdôvodnil. Celú cestu sa rodičia medzi sebou pekne rozprávali, striedavo sa prihovárali deťom, starší chlapec sa staral o mladšieho, zakryl ho, keď mu bola zima.

To je zdravá a funkčná rodina. Rodičia psychicky imunizovali deti, budú mať vysokú mieru reziliencie, teda psychickej odolnosti. Vidíme tam vysoký záujem o potreby druhého. Chlapci si to vpečatili a vyrastú z nich duševne zdraví jedinci, ktorí budú pozorní, budú sa zaujímať o iných, budú skvelí partneri a otcovia.

Takáto rodina má psychickú imunitu proti akýmkoľvek „vírusom“, to znamená proti agresivite, zraňovaniu, traumám, duševným ochoreniam a problémom, rizikovému správaniu. Takáto rodina podľa mňa zvládne aj pandémiu bez následkov. Rodičia odovzdali deťom pocit bezpečia, spolupatričnosti, lásky a záujmu o druhých. Takíto jedinci zvládnu záťažové situácie, vedia ich pozitívne interpretovať, majú zdroje na zvládanie a hľadajú pozitívne aspekty svojich životov, a v prípade potreby budú pomáhať iným, ktorí to potrebujú.

Čo by sa však stalo, keby otec prišiel o prácu?

To je stresor, ktorý by mohol aj uňho spustiť depresiu, čo by malo dôsledky pre celú rodinu. No myslím si, že by mu rodina poskytla ochranu. Všimli by si na ňom, že má problém a manželka by ho zobrala k odborníkovi. Riešili by to spoločne. Aj ten muž by si možno sám všimol, že reaguje inak ako bežne.

Duševné zdravie sa dá merať aj na škále empatie. Tak, že si neustále odpovedám na otázky: „Komu sa zodpovedám za svoje správanie? Ako sa zodpovedám za svoje správanie?“

Ide vlastne o budovanie charakteru, vlastnej etiky a morálky. Potom sa mi nemôže stať, že napríklad zorganizujem tajnú párty, lebo sa v súčasnej situácii zodpovedám celej komunite – ľudstvu, lekárom a zdravotníkom. Viem, že by som takýmto krokom ohrozil všetkých.

Na druhej strane spektra duševného zdravia je nízka alebo žiadna empatia a žiadny záujem o potreby druhého, iba o svoje záujmy a vlastnú ochranu. Samozrejme, na to, aby sme boli schopní byť empatickí, potrebujeme pocit bezpečia. A práve ten nám dnes najviac chýba.